Mág slovenskej poézie Štefan Moravčík 75-ročný

204

Náš národný bard, mág slovenskej poézie Štefan Moravčík (* 22. 12. 1943 v Jakubove) sa dožíva pekného trištvrte storočného jubilea. Slovenský básnik, spisovateľ literatúry pre deti, najmä čarokrásnych básničiek a rozprávok, kráľ Záhoria, ako mu mnohí hovoria, keďže nemalú časť svojich prozaických diel a povestí venoval rodnému kraju, využívajúc aj záhorské nárečie, publicista, editor, knižný redaktor a bývalý šéfredaktor Slovenských pohľadov…

Nebudem sa rozpisovať o úctyhodne bohatom diele Š. Moravčíka, ktoré zahŕňa 17 básnických zbierok, 11 prozaických kníh, takmer 20 knižiek pre deti i päť diel odbornej literatúry, je spísané napr. v jeho medailóne na webovej stránke Spolku slovenských spisovateľov, ktorého je dlhoročným členom. Pripomeniem skôr jeho živý a hlboký vzťah k slovenskej literatúre, materinskej reči a osobitne k nárečiam, k básnickému slovu, pestovaniu iskrivej estetiky i dráždivej erotiky v poézii… A osobitne k starobylým kultúrnym koreňom Slovákov a k našim národným dejinám…

Stretol som ho v rokoch, keď sa mu podarilo – po vylúčení zo Zväzu slovenských spisovateľov a po trpkých životných peripetiách v rokoch normalizácie – „vrátiť do literatúry“, ktorej sa oddal z hĺbky srdca a s vášnivým oduševnením. Vtedy už zo tri roky pôsobil ako redaktor pôvodnej tvorby v redakcii poézie vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde som sa zamestnal po návrate z vojenčiny v roku 1984, práve na jeho radu. A tak sme sa spriatelili a stretávali aj niekoľkokrát do týždňa v legendami opradených bratislavských kaviarňach či vinárňach navštevovaných spisovateľmi a výtvarníkmi – u Michala na Sedlárskej ulici, u Wolkra na dnešnej Bielej ul. či neskôr v Zlatej fantázii na Jedlíkovej ul. a napokon od druhej polovice deväťdesiatych rokov, keď bol on šéfredaktorom Slovenských pohľadov a ja som bol šéfredaktorom Národnej osvety, v bistre V-klubu.

Preto viem, ako mu vždy záležalo na mladých básnikoch, novej krvi slovenskej poézie, aj to, že sa za socializmu osobne zaslúžil o vydanie básnických debutov Ivana Koleniča, Viliama Klimáčka či Erika Grocha. A že mladých nabádal čítať najmä najlepšiu súčasnú slovenskú poéziu, vrátane svojho básnického miláčika Jána Stacha či jeho priateľa, ďalšieho majstra básnického slova Jozefa Mihalkoviča, ako aj diela vynikajúcich slovenských prozaikov Ruda Slobodu a Vinca Šikulu, s ktorými sa takisto priatelil, no aj svetových básnikov… A aby sa nedali zmítoriť balamutami skostnateného socrealizmu, pestovaného za „sacializmu“, ako minulému režimu hovorieval, on, „kulacké“ dieťa, syn roľníckych rodičov, ktorý svoje vedel už z domu a svoje si už aj pretrpel a ktorý preto s nedôverou pozeral na všetko oficiózne, stranícke, pseudopolitické… Naopak, pomkýnal ich písať modernú poéziu, ktorej neodmysliteľným atribútom je hra so slovami, čarovanie s ich významami, farebnými, voňavými, zmyslovými i zmyselnými odtienkami, s ich zvukomalebnosťou, a nie sterilita a servilita.

Mladých básnikov, s ktorými sedával pri víne, vyzýval a priam ako šaman zaklínal, aby sa venovali aj národným veciam, aby čítali starých bardov, veľmajstrov slovenskej poézie, akými boli a dodnes sú Ján Hollý či Bohuslav Tablic. Národná história Slovákov a dejiny starých Slovákov mu učarovali, prirodzene a nenútene ich vnášal do popredia i vo svojej tvorbe – aj vďaka svojej manželke Zuzane Moravčíkovej, rodenej Zemaníkovej, rodáčke z Komjatíc, s ktorou sa spoznal v Univerzitnej knižnici v Bratislave, kde ako zakázaný autor pracoval. A keďže vyštudoval históriu, mal na to i receptory… Vždy keď sa v Klube slovenských spisovateľov zjavil nejaký vzácny vzdelanec, nadšene ho vítal a hovoril s ním, dychtivo mu načúval, no aj pomkýnal k intenzívnejšej práci na „roli dedičnej“ a podpore „vecí slovenských“, bez ktorých sme vykorenení.

Pamätám si na jeho rozhovor s nestorom našej archeológie prof. Jánom Dekanom, autorom jedinečnej knihy Veľká Morava, ktorý mu – a aj mne, keďže som mal tú česť s nimi sedieť – na margo zaznávania Slovákov ako dedičov veľkomoravského obdobia Štefanovi povedal, že rieka Morava po stáročia menila svoje koryto, a preto dnes hovoriť, že tu bolo Slovensko so Slovákmi a tam Morava s akýmisi českými Moravanmi, a nie s moravskými Slovákmi, je nezmysel – lebo na oboch stranách rieky sa našli a naďalej objavujú archeologické nálezy rovnakých nádob, šperkov, zbraní, a teda na jej oboch brehoch žili tí istí ľudia, predkovia tohto istého národa, teda naši, slovenskí predkovia – starí Slováci, ako to potvrdzuje aj náš ďalší velikán slovenský jazykovedec-slavista a etymológ Ján Stanislav. Pamätám si aj na Štefanove stretnutia so slovenským etymológom Šimonom Ondrušom, do ktorého opakovane dobiedzal, kedy vydá slovenský etymologický slovník a ktorého doslova nakriatol, aby písal seriál pre Slovenské pohľady, a preto sa dá povedať, že najmä zo Štefanovej iniciatívy vznikli unikátne knihy Š. Ondruša Odtajnené trezory (2000) a Odtajnené trezory slov (2002, 2004).

Vzácne boli aj Štefanove stretnutia s Vladimírom Mináčom, vtedajším predsedom Matice slovenskej, s ktorým sa bez ohľadu na odlišné konfesie katolíka a evanjelika zhodovali na potrebe pozdvihovať a prehlbovať slovenské vedomie a najmä nedať sa mýliť v otázkach našej národnej identity čechoslovakistickými blúdeniami a bludmi, či jeho rozhovor so vzdelaným Slovákom prekladateľom Blahoslavom Hečkom… Štefan s hlbokou úctou pristupoval ku každému vzdelancovi, ktorý mal v úcte Slovákov, slovenskú literatúru, kultúru, naše dejiny a hlboké korene, ktoré nám dodnes mnohí upierajú, hoci sme národom kultúrne oveľa starším ako národy, v ktorých područí sme žili – národom so starobylými kultúrnymi a kresťanskými koreňmi už v staroslovenských veľkomoravských časoch, ba aj skôr, v časoch Pribinovej Nitry, a ako ukazujú ostatné archeologické nálezy napr. v Bojnej, s ešte staršími živicami kresťanstva a kultúry našich staroslovenských predkov.

Dodnes mám v živej pamäti, ako Štefan pripravoval, s podporou vedúceho redakcie Ľubomíra Feldeka, nezabudnuteľnú básnickú antológiu Chvála vína: Víno v slovenskej poézii (1984), výber z tvorby slovenských básnikov i ľudových piesní, prísloví, porekadiel a úsloví o víne, ktorému holdoval a o ktorom do nej zozbieral vďaka svojmu mravčiemu sliedeniu ozajstné (neraz nepublikované alebo pozabúdané) klenoty.

Svoj hlboký vzťah k našej literatúre, kultúre i národným dejinám napokon zúročil aj v Slovenských pohľadoch, ktorých význam v otázkach slovenskej identity za jeho šéfredaktorovania (1994 – 2011) je dodnes, žiaľ, nedocenený a ktoré odovzdal ako časopis s vysokým renomé svojmu priateľovi, ich dnešnému šéfredaktorovi Bystríkovi Šikulovi.

Isteže, Štefan bol vždy aj bohém, rád sa napil dobrého vína, vyvádzal aj provokoval, bol vášnivým diskutérom a rád žartoval… No jeho literárne dielo i životné aktivity svietia a hrejivo žiaria ako jarné slnečné lúče. A pohládzajú aj deti, ktorým venoval desiatky hravých, žartovných i edukačných knižiek vrátane leporel. Viem to, lebo do viacerých z nich vpísal aj venovanie mojim deťom – „Margarétke a Števkovi Cifrovcom“ –, ktoré dodnes, aj keď sú už dospelé, vedia z nich naspamäť básničky.

Jeho básnicko-editorské projekty Veselé potulky po Slovensku (1999) či Chcete vidieť zlatú Bratislavu? (2000) sú klenotmi, ktoré nielen vedú deti k láske k poézii, literatúre a výtvarnému umeniu, i vďaka Martinovi Kellenbergerovi, ktorý ich ilustroval (ako aj desiatky iných Štefanových kníh), ale aj prirodzeným, hravým spôsobom pestujú a utužujú v malých Slovenkách a Slováčikoch pocit vlastenectva, národnej hrdosti a sebavedomia, ktoré dodnes našim „dospelákom“ neraz chýbajú.

Pred pár dňami som hovoril so Štefanom, chcel som od neho básničky do Literárneho týždenníka, povedal mi však, že už má vážne zdravotné problémy, ktoré prišli s vekom, a aj jeho manželka ich má, a tak už nebude písať. Napriek tomu z hĺbky duše verím, že nás životodarnou silou svojej poézie ešte rozohreje.

Jedinečnú literárnu tvorbu, edičnú i redakčnú činnosť Štefana Moravčíka si vedenie Spolku slovenských spisovateľov uctilo tým, že mu udelilo cenu za celoživotné dielo. Redakcia Literárneho týždenníka i vedenie SSS želajú Štefanovi veľa zdravia, životných síl a tvorivej energie. Na zdravie opojným mokom poézie, nech sa Ti darí, Štefan!