Mám sen…

162

Ešte nám v dušiach zurkoce ozvena dní, keď žiara betlehemskej hviezdy a ohňostroj silvestrovskej noci presvetlili chmáry tajuplnej noci, keď svetlo ako vzácne duchovno premohlo aspoň na chvíľu materiálny svet tmy tmúcej, neraz plný závisti, nenávisti, honby po moci a vnútornej samoty.

Na vlnách neodvratného času odplával rok 2018, v ktorom sme si pripomenuli významné historické výročia, medzi nimi aj tridsaťročnicu Literárneho týždenníka (LT), nášho kultúrno-spoločenského periodika, onoho nepretržitého svetielka vychádzajúceho z bodu, v ktorom sa stretol v protirečivom zápase zdravý rozum, túžba po slobodnej umeleckej tvorbe s temnotami spiatočníctva a násilím uzamkýnaných myšlienok. Časopis hneď v začiatkoch vystúpil na vrchol publicistického a literárno-profesionálneho majstrovstva, najmä pokiaľ išlo o nastoľovanie významných emancipačných a národných tém ako sloboda, suverenita, demokracia, dôstojný život človeka, jeho mravné princípy, ekologické prežitie, národné sebauvedomovanie, hrdosť na Slovákov a Slovensko. Prišli aj krušnejšie chvíle – redukcia dotácií pre časopis, postupné okliešťovanie redakcie, obdobie, keď si na jeho vydávanie vytvorili monopol dvaja ľudia. A po roku 2013 úsilie o ošetrenie rán po utŕžených kľuvancoch, hľadanie ciest, ako dostať periodikum na kvalitatívne novú úroveň z hľadiska obsahu i grafiky.

Pri napĺňaní tejto náročnej úlohy som pôsobil päť rokov ako šéfredaktor i ako zástupca šéfredaktora, stálo ma to veľa síl, energie a vypätia, aj preto som sa rozhodol, s ohľadom na vek, únavu z jednostajného kolotoča redigovania a zostavovania jednotlivých vydaní, vzdať k 31. 12. 2018 svojej funkcie. Viedol ma k tomu i fakt, a to v nemalej miere, že za daných materiálnych a personálnych podmienok sa nedalo naplniť moju predstavu o tom, ako by mal vyzerať moderný Literárny týždenník. Obracali sme sa väčšmi dovnútra, k sebe, ako navonok k čitateľovi, nemohli sme dostatočne osloviť mladých ľudí, chýbalo nám výraznejšie premostenie medzi spisovateľskými združeniami, absentovalo intenzívnejšie tvorivé autorské zastúpenie našich regionálnych odbočiek, nedaril sa nám marketing, nedarilo sa nám adekvátne prenikať do škôl, múzeí, galérií, knižníc i ďalších kultúrnych a umeleckých ustanovizní, obchádzali sme hlavný prúd zahraničnej literatúry. A to všetko pre nedostatok ľudských kapacít. Pravdaže, veci sa v rámci možností pohli, skvalitnili sme obsah, získali sme väčšiu dôveru čitateľov, rozšírili okruh prispievateľov, grafiku sme spestrili farebnosťou strán. Lenže to nestačí…

Šéfredaktorské žezlo odovzdávam kolegovi Štefanovi Cifrovi, ktorý stál päť rokov spolu so mnou pri obrode nášho časopisu a ktorý detailne pozná všetky zákutia jeho prípravy. Želám mu, aby sa časopis razantnejšie odrazil od pomyselného brehu a doplával k méte, ktorú sme ustavične nosili v hlave. Napokon, sám k tomu chcem prispieť ďalším účinkovaním v redakčnom kolektíve i autorskými príspevkami, ale aj ako predseda správnej rady Kultúrno-literárnej akadémie, n. o., vydavateľa LT.

Nádejam sa, že časopis (dúfajme, že spolu s jeho on-line verziou), povedané po bunčákovsky, neusne a bude ešte väčšmi zažínať slnko našej kultúry, nášho umenia, literatúry. Pôjde hlavne o spor pravdy (jej odkrývanie verzus vnútorné i úmyselné zakrývanie) v dnešnom rozbúrenom svete, v onom preplnenom medzipriestore a čase, v kakofónii mätúceho dusna, zrýchlenej, až neprehľadnej haravary, kde sa človek oberá o vlastnú identitu a kde pravda je sila a sila je pravda. Podľa sociológov (juhokórejský mysliteľ Byung-Chul Han) sme sa ocitli v spoločnosti výkonu, presnejšie absolutizácie výkonu, z ktorej sa pomaly, ale isto vytráca duch a homo sapiens sa v istej chvíli stáva páchateľom i obeťou zároveň, väzňom i dozorcom, vykorisťovaným aj vykorisťovateľom. Mali by sme si klásť otázku, prečo v nás, v ľudských bytostiach, v ostatných desaťročiach vyúsťuje zdravý hnev, zväčša nositeľ pozitívnych a takých prepotrebných zmien a premien, do zlosti a zloby, ktoré, naopak, šíria nenávisť, vyvolávajú konflikty, plné agresivity i násilia, a v konečnom dôsledku rozleptávajú ľudskú integritu.

Áno, bezduchá a krátkodychá výkonnosť sa vteľuje aj do literárnej tvorby v podobe vyprázdnenej postmoderny tehotnej banalizáciou, bulvarizáciou a vulgárnosťou. Sémantická prázdnota, efektné žonglovanie so slovami a slovíčkami, ako tvrdí český básnik Lubomír Brožek, sa stala základným stavebným prvkom diskurzu babylonskej veže, kde síce všetci niečo hovoria v presvedčení o význame a veľkosti svojho diela, no v skutočnosti nič zásadné nepovedia. A preto by sme mali vo verejnom priestore hovoriť my, nerezignovať, nevzdávať sa. Nevzdali sa ani architekti, ktorí sa usilujú niekoľko desaťročí vyrovnať šikmú veži v Pise, práve nedávno ju posunuli o štyri centimetre – a tie štyri metaforické centimetre by znamenali v literatúre nepochybne veľký kusisko. Nie v množstve, lež v kvalite, pretože spoločnosť výkonnosti sa zákonite pretvára v spoločnosť obezity, kde kraľuje informačná a komunikačná presýtenosť s hrozbou nežiaduceho komunikatívneho násilia. Zo sociálnych sietí sa stali výstavné siene našich privátnych životov, svetu začína vládnuť digitálny obyvateľ zemegule.

Ocitáme sa tak na prahu vzbury davov i deštrukcie kultúrnych hodnôt, splošťuje sa jazyk aj kultúra. A dopláca na to kvalitná literatúra, vážnosť spisovateľovho slova, ono duchovné svetlo. Duch je podľa maliara Paula Cézanna zázrak, čo nám dáva schopnosť vidieť to, čo iní nemôžu vidieť, napríklad vôňu vecí. Rovnako vidí skladateľ tóny, napríklad Vivaldi farebnosť prírody v Štyroch ročných obdobiach. Alebo si vezmime van Goghov obraz Pár topánok (namaľovaný v Paríži), nejde tu o obyčajné stvárnenie úžitkového predmetu, lež o heideggerovské hľadanie pravdy o človeku, úsilie vypovedať o ňom nevypovedateľné, vylupovať skryté, objavovať „závan pracovných krokov po brázde oráčiny“. Aký to paradox v porovnaní s „umelcami“, čo sa skrývajú za projekty perfomans a inštalačného umenia – tí nepotrebujú mať schopnosť vidieť vôňu vecí ani ovládať umelecké remeslo. Stačí jediné kritérium: všetko je dobré, čo sa dobre predáva.

Sú to závažné témy, ktoré sa ako na dlani ponúkajú pre každý umelecký a literárny časopis. Nepochybne i ten náš! Nesmieme a nemôžeme sa (ešte vždy sa nám to stáva) v našich článkoch uspokojovať iba so „spredmetnenými topánkami“, skôr sa treba sústreďovať na to, čo svojou „obnosenosťou“ prezrádzajú o ľuďoch, o ich myšlienkach a citoch.

Aj literárne obrazy majú cézannovské farebné odtiene či vangoghovské inotaje, talentovaný tvorca ich vidí, vníma celou bytosťou. Ozajstné umenie potrebuje silný príbeh, bohatú myšlienku s veľkou mravnou silou, napríklad taký, aký vyrozprával v svojej knihe Vyháňač besov (VSSS, 2018) známy ruský filmár, režisér Nikita Michalkov: vojak Toľa po zranení vo vojne roku 1943 dostal dovolenku. Zima, mínus tridsať. Dedina spí, zabúcha na okienko. Manželka Nasťa a deti sú doma. Nasťa podíde k oknu, vo svite mesiaca na ňu pozerá Toľa. Je presvedčená, že je to sen. Sadla si k okienku a pozerala na Toľu, ten stál vonku, chránil jej sen, nechcel ho pretrhnúť. Tak stál do svitania. Až potom vkročil do domca…

A keďže máme za sebou Vianoce či príznačnú novoročnú atmosféru, rozpoviem aj ja svoj sen inšpirovaný Dostojevského poviedkou Chlapček u Ježiška pri vianočnom strome: malý chlapec sa vybral v treskúcej zime po žobraní, mráz ním drkotal, odvšadiaľ ho vyháňali, pripravovali vianočný stromček. Napokon sa posadil na cudzí dvor a zaspal. Zrazu videl Ježiška, ktorý ho pozýval k jedličke a podával mu krásne darčeky… Podobne snívam i ja: verím, že raz niekto pozve k bohato prestretému stolu náš Literárny týždenník a pomôže mu zabezpečiť primerané existenčné podmienky, aby bol v duchu esse est percipi dielom vskutku vnímaným a dôstojným.

Snívam, že svetlo zvíťazí nad tmou, že slovo básnika (v zmysle básnenia ako vkladania pravdy-udalosti – a s ňou krásna i dobra – do umenia), ktorý chce vziať na svoje plecia všetky bolesti sveta, prestane byť hlasom veštkyne Kassandry a, uviaznuc v pochybnostiach, prestane sa pýtať sám seba, či má ešte dnes zmysel byť básnikom…

Taký mám sen…

Ilustračné foto: pixabay.com