Marián Kováč – Juraj Kuniak: NEPÁLSKY DIPTYCH: Druhý úryvok Dhaulágirí – Biela hora

127

5

Napätie trvá, ľadovec v hlbokých trhlinách strašidelne praská, z ničoho nič sa časť morény prepadne do svojich vlastných útrob a v tom istom momente sa na inom mieste vytlačí kusisko ľadu.

Toto horstvo je živé, rozpadávajúci a topiaci sa svet, sme neustále v strehu, všetko sa môže stať, Kalem kľučkuje po moréne, trpezlivo hľadá najbezpečnejšiu cestu.

Dhaulágirí dnes púta našu pozornosť a naše družstvo púta pozornosť Dhaulágirí, Biela hora nás má na dlani, má nás zaostrených, sleduje naše počínanie a všetko vidí rovnako ako my:

Nekonečné plochy snehu, oblohu so stále hlbším nebeským nádychom, príkre skalné steny, rozbité úbočia, žlto a hnedo melírovanú zeleň vo výške päťtisíc metrov.

Biela hora vidí to miesto, kde na nás čakajú farebné vlajky s mantrami a kuchár s obedom, vidí, ako po krátkej prestávke pokračujeme smerom k Francúzskemu sedlu.

Dnes sa tam nedostaneme, kempujeme priamo pod hlavou Bielej hory, pod jej hypnotizujúcim pohľadom, zasiahla nás svojím tieňom, vidí, že nám je zima, ukrutná zima.

Ráno je bez chuti do jedla, najviac sa míňa horúci čaj, horúca káva a ryžová kaša, kým je ešte horúca, čo trvá len niekoľko minút, ale Bielu horu to nezaujíma.

Ani naše pasy, ani vzdelanie, kultúra, náboženstvo, vzhľad, správanie, zamestnanie, osobný úspech či neúspech, temno alebo jasno v duši, nič z toho nestojí za pozornosť.

Zaujímavá je len otázka, ako zvládneme cestu, a my ju túžime zvládnuť, jediný pohľad na hranicu tieňa a slnkom ožiareného svahu pod sedlom nás vystrelí z miesta, blahodarné teplo je na dosah.

Biela hora vidí, ako sa vyzliekame, fotografujeme a usmievame, vidí nás prejsť zasneženým kotlom bez najmenšieho vánku, škvariť sa ako na panvici, vidí, ako dosahujeme Francúzske sedlo.

Pred nami sa odkrylo Zatajené údolie, za chrbtom nám žiaria svetové velikány, Čech-samotár sa potuluje krajinou, podľa toho, čo vraví, si resetuje hlavu a upratuje život.

Biela hora sa ešte raz načiahla za nami svojím tieňom, ale nedočiahla, stále nás sleduje pohľadom, po zázvorovom čaji sme sa začali chystať na Dhampus, najvyšší bod treku.

Ráno pár minút po štvrtej s rozsvietenými čelovkami nasledujeme Kalema, temnotou sa pohybuje osem svetielok, Dhampus vystúpil z tmy, a hoci jeho výška vzbudzuje rešpekt, nevyzerá hrozivo.

V polovici výstupu vychádza slnko, no únava sa stupňuje a dych sa kráti, pre nedostatok kyslíka siahame na dno síl, jeden z nás sa rozhodol vrátiť, počká nás na mieste, kde majú nosiči postaviť stany.

Konečne sme hore, na našom vrchole, hrdinkou dňa je Maja, jediná žena medzi nami, dlhé minúty vychutnávame sladkých šesťtisíc, priezračný pocit, mlčky prežívaný s každým nádychom a výdychom.

Vystupujeme zo seba, mohli by sme takto zotrvať tisíc rokov, objímať šíre priestory, v nich rozostavené velikány, priamo pred nami Annapurnu, vpravo Dhaulágirí – Bielu horu.

Okolo nej sme sa točili celý čas a teraz na nás žmurkla.

Lavína Foto Marián Kováč

6

Kalemov povel na zostup nás vracia do seba, zasa sme to my, som to ja, nasleduje cesta nadol, uvoľnenie, velikány sa kúpu v slnku, chvíľami ich ozdobí oblak.

Keď sme došli na miesto, kde mal byť postavený tábor, a nebol, Kalemovi sa postavili všetky vlasy na hlave, zveril nás Harrymu a rozbehol sa nevedno kam, niekam za svojou intuíciou.

Harry nám v diaľke ukazuje stany, my nič nevidíme, len si domýšľame, že nosiči nasmerovali trasu kamsi inde, dlho nám trvá, kým ta dôjdeme, ale náš kamarát tam nie je a nik ho nevidel.

Len Biela hora videla, ako našiel chodník a vydal sa po ňom vo viere, že tábor bude za zákrutou alebo za tou ďalšou, voda sa mu už dávno minula a dehydrovaný kráčal v ústrety zapadajúcemu slnku.

Sme unavení a skleslí, jedlo nám nejde dolu hrdlom, zvečerieva sa, uzimení a s chmúrnymi myšlienkami živíme v sebe nádej, že Kalem každú chvíľu príde a nebude sám.

„Už idú, už idú!“ počujem zrazu krik Harryho, a naozaj, sú dvaja, po zvítaní vypijeme posledné kvapky slivovice a s nesmiernou úľavou sa ukladáme do spacákov, dnes zaspíme aj bez tabletky.

Ráno sa slnko oprelo do stanov, zalieva nás teplom, ktoré nám v posledných dňoch tak chýbalo, raňajky po čase znova neuveriteľne chutia, potajme si obzerám živého kamaráta a ďakujem osudu za to, že môžem.

Pokračujeme v zostupe, holé pláne začínajú zarastať trávou, osamelú kosodrevinu doplní ďalšia, objavujú sa ťahavé tuje a medzi skaliskami mohutné šípové kry.

Biela hora nás ešte vidí pri prázdnom salaši, opustenom pred nadchádzajúcou zimou, a zveruje nás do opatery Annapurne, ktorá nám pripravila veľkolepé divadlo.

Kalem a Annapurna Foto Marián Kováč

Bezprostredne pod našimi nohami sa začali do údolia nasúvať oblaky, najprv jednotlivo, neskôr v súvislej vrstve, ktorá oddelila štíty od údolia, priestor a čas mi búchajú na srdce a ja im otváram.

Nevšedný pohľad nám vzal reč, roztrúsime sa do stanov, ležím prikrytý spacákom, opretý o ruksak, neviem sa vynadívať, Harry mi priniesol keksy a nalial ďalší citrónový čaj.

„Zazipsujem ťa?“ spýtal sa. „No, I watch TV,“ odpovedal som, vytreštil na mňa oči, ale keď som mu pohľadom naznačil scénu za ním, obzrel sa, usmial sa a nechal ma tak.

Azda to bol už sen, obrátil ma k môjmu otvorenému ja, pred ním tma, za ním tma, ale v ňom svetlo, brieždenie, úsmev plný žiarivých zubov, bielych ako snehy Dhaulágirí.

7

John Borno sedí na skale a hľadí do údolia, ani mne sa nechce pohnúť, opúšťame tento vysoko posadený svet, na otvorenom priestranstve sa do nás oprel vietor, ochabol až v kamenných uličkách Marphy.

Na plochých strechách sa suší úroda a drevo naplavené z rieky, vypratá bielizeň povieva vo vetre, je tu kláštor, mnísi, modlitebné mlynčeky, obchody, cestovné kancelárie, krčma s internetom a lacným pivom.

Na rozlúčkovej hostine je veselo, príhovory, poďakovania, hudba, tanec,  ryža, dusená zelenina, špenátové listy na cibuľke, kuracie kúsky na karí, grilované rybie plátky s korením masala a ryžové víno.

Stalo sa to najlepšie, čo sa mohlo stať, nestalo sa nikomu nič, sme všetci, sme hlboké modré nebo, sme dýchanie, ktoré je viac ako reč, sme búrlivá rieka, vyrážajúca z ľadového tunela.

Dovidenia, dobrodružstvo, dovidenia, vietor, čo sa pohráva s mantrami na farebných vlajkách: óm mani padmé húm, óm mani padmé húm; jasám od šťastia, míňa nás stádo kôz a ich ukričaný pastier.

Zakričal by som niečo aj ja, čosi o tom, čo vraví mantra: o ceste učenia, o učení cesty, o spojení učenia a kráčania po ceste, ale voda hučala tak, že nebolo počuť vlastného slova, nechal som si to pre seba.

(Ďalšiu ukážku z knihy môžete čítať od 22. 7. poobedia.)