Marián Kováč – Juraj Kuniak: NEPÁLSKY DIPTYCH: Prvý a druhý úryvok

449

1

Dobré ráno, dobrodružstvo, dovidenia, Káthmandu, hlučný život úzkych uličiek, vence oranžových kvetov na krku, pikantná zeleninová polievka a nepálsky tanier.

Asfaltový koberec sa zužuje, až celkom zmizne, len divá rieka vytrvalo sprevádza preplnený starý autobus, poháňa malú elektráreň, víri sa, ženy v nej perú bielizeň a chlapi ťažia piesok.

Civilizácia sa stráca v prachu za nami, cesta odbočí do vrchov, šplhá sa hore úbočiami, na kolenách mi sedí chlapča, jeho mama sa na mňa usmieva, v otvorených dverách visia dvaja mládenci.

Stále na niekoho pokrikujú, búchaním na kapotu dávajú signály „stoj“ a „môžeš ďalej“, výmole kníšu vozidlo zo strany na stranu, väčšina domorodých cestujúcich zaspala.

Cesta do hôr Foto: Marián Kováč

Svet, do ktorého vstupujeme, nám rozširuje oči, naberáme výšku, v hĺbke kaňonu veselo poskakuje riečka, cesta sa krúti, stúpa a klesá, zrazu sa zlomí ľavá zadná polos, autobus sa nakloní nad priepasť a zastane.

Všetci vystúpia, ďalej sa ide po vlastných, príjemný teplý podvečer, farby neskorého leta a prichádzajúcej jesene, žlté lány dozretej ryže obkolesujú kamennú chatrč so slamenou strechou.

Dobytok oddychuje, na stavbe domu chlapi murujú, deti miešajú maltu, dvojica mužov reže z guľatiny fošne, ženy drvia veľké skaly na menšie, všetci sú nižší a tmavší ako my, ošľahaní vetrom a životom.

Všímam si pokoj v ich očiach a radosť, s akou si každý z nich robí svoju prácu, zvedavo sa nám prizerajú, ukazujú si na nás prstom, všeličo trúsia na našu adresu, nerozumieme im, možno si z nás robia vtipy.

Až burácajúca rieka sa prihovára jazykom, ktorému sa dá porozumieť, zláka nás do svojich vôd spláchnuť z tela prach a uvoľniť stres z cesty.

2

Po ľahkom nočnom daždi a dobrých raňajkách má vzduch meno radosť, prvý lanový most vedie na druhú stranu rieky, z úbočí stekajú zurčiace bystriny, všade kam oko dovidí sú svahy pokryté terasami políčok.

Kamenné domce roztrúsené okolo, niektoré omietnuté a obielené, s modrými okenicami, terakotovými soklami a čiernou bridlicovou strechou siahajú do krkolomných výšin.

Uprostred útesu sa hýbe bager raziaci cestu, počuť, ako sa zahryzol do skaly, stará žena ukazuje úsmev plný zdravých zubov, vo vodnej nádrži sa v spoločnosti kačíc vyvaľujú byvoly.

Na školskom dvore v Sibangu sa umývame v žľaboch pre dobytok, naše holé zadky sú miestnym šarvancom smiešne, len plechovky piva a koly, čo nám prinieslo dievčatko obklopené kŕdľom detí, pripomínajú náš svet.

Deti sa chichocú, niektoré majú v plachte na chrbte mladších súrodencov, pobehujú s nimi, naháňajú chlapca s bambusovou vrtuľkou, hlavy maličkých sa kyvocú a to ich ešte viac rozšantí.

Popri starcovi štiepajúcom bambus sa chodník preklopil do ďalšieho údolia, zľahka nás pokropil dážď, riedky porast strieda hustá vegetácia, prales, vzduch vlhne, pribúda prapodivný škrekot opíc a vtákov.

Z naštiepaného bambusu sa upletie kôš, dostatočne veľký, aby sa doň zmestil človek, traja chlapi sa vydajú na cestu, na strmých chodníčkoch sa striedajú, vždy jeden z nich nesie v koši chorého.

Prestal som rátať lanové mosty, stupáky a padáky, dni a noci, neviem, koľký raz sa spúšťame opäť k rieke, tyrkysová hladina sa mení v perejach na bielu smršť, silný prúd obmýva balvany, veľké ako chalupy domorodcov.

Riečka sa občas skryje za krovinatú zeleň, aby sa o chvíľu ukázala v ešte krajšej lagúne alebo riave, v jazierku naberie dych na ďalší skok a s hukotom sa zrúti o poschodie nižšie, napokon vyrazí na čistinku.

Pred príbytkom oddychuje rodina, otec drieme, chlapec pobehuje, plavovlasý s modrými očami, len v košeli, bosý a s mačetou v ruke, tehotná mama ho občas skontroluje pohľadom.

Trávnatý povrch miestami stráca zeleň, jeseň ju nahrádza svojimi farbami, čierne torzá spŕchnutých stromov, obrastené zamatovým machom, striedajú nahé konáre kríkov s krvavo červenými šípkami.

Vstupujeme na územie boha Dhaulágirí, zákaz odhaľovania sa pri kúpaní a zákaz konzumácie mäsa, snehové polia sa zväčšujú, až nakoniec súvislou vrstvou prikryjú reťaz štítov.

V mladosti som čítal reportáž z Nepálu, uchvátili ma zasnežené končiare Himalájí, sýte farby vegetácie, hĺbka oblohy, teraz to vnímam naživo, objavil som v sebe ducha, ktorý sa napája obrazmi.

3

Pozri sa, nebo v odtieni, aký si ešte nevidel, schodište vytesané do skalnej steny, oráč s dreveným pluhom, chata s červenými okenicami a slnkom zaliate trávnaté terasy.

Oddych v tráve, biely oblak, osviežujúci vánok, krúžiace supy, klokotajúca riava, praskot ohňa, čarovný zvuk kuchárskeho orchestra, zbiehajúce sa slinky na jazyku.

Hĺbka a výška a diaľka, hra svetla a tieňov, tajomné záhyby jestvovania, Rilkeho pohľad pokorného vnímavého oka, ktorý pri pozeraní odpočíva a pozerajúc dozrieva.

Viem, že som si nič nevymyslel, všetko je skutočnosť, čo bolo predtým aj čo prišlo potom: dhaulágirský cintorín, dátumy s menami, niektoré celkom čerstvé.

Stretli sme troch Čechov bez sprievodcu a bez nosičov, všetko si niesli sami, žena mala ukrutné bolesti hlavy, nebola schopná ani jesť, chlapci boli tiež biedni, strhaní, povedali, že sa otáčajú.

Milan vytiahol z batoha píšťalu, všetci sme spozorneli a očakávali sme majstrovské prelúdium, ale nešlo mu to, akoby mal v pľúcach prázdno, vzduch bol príliš riedky, na pískanie nepoužiteľný.

4

Pozor na úsek pred nami! – ostrá hrana a priepasť, chodník prudko klesá, má nestabilný povrch, pláva pod nohami, pomáhame si paličkami, neopatrný krok a zrútiš sa dolu, spustenie väčšej skaly ohrozí iných.

Ďalej to nie je bezpečnejšie, všetkých desia padajúce kamene, nosiči túto zónu prebehli, horský vodca Kalem nás ženie, každú chvíľu, možno za najbližším rebrom sa môže ukázať Dhaulágirí.

Osemtisícovka sa natáča, odkrýva, až ju zrazu máme v plnej kráse priamo pred očami, dosiahli sme dnešnú métu, hľadíme na vrchol hory, dlho diskutujeme o možných výstupových cestách.

Dhaulágirí v plnej kráse Foto: Marián Kováč

Svetla ubúda, večer sprevádza temná zvuková kulisa, každú chvíľu sa niekde niečo uvoľní a hučí alebo drúzga, ani chlad a studený vietor nie sú príjemní spoločníci pri večeri.

Ráno sa z Bielej hory odtrhla lavína, zastala v bezpečnej vzdialenosti, ale vyššie položení turisti ju nevideli z odstupu ako my, snehový mrak sa vyrútil z prahu nad ich hlavami a poriadne ich vyplašil.

Vzápätí sa z toho istého prahu odtrhla ľadová veža, zasiahol nás nápor mrazivého vzduchu, jeho pichľavé ľadové ostrie, zaskočila nás sila, akou sa do nás oprel, John Borno si to roztrasenou rukou zapisuje do denníka.

Vystrašení, s pocitom krehkosti meriame cestu ďalej, ešte dobre, že nesneží, nie je hmla ani víchrica, nikto sa nestratil a nikto nie je chorý, tvoríme jednoliate družstvo, sprievodcovia sú nám oporou.

Sú útlej telesnej konštrukcie, ale húževnatí a milí, rozveselilo ma pomyslenie na šerpu Harryho, ako mi ráno podával do stanu horúci čaj so slovami: „Good morning, sir!“

5

Napätie trvá, ľadovec v hlbokých trhlinách strašidelne praská, z ničoho nič sa časť morény prepadne do svojich vlastných útrob a v tom istom momente sa na inom mieste vytlačí kusisko ľadu.

Toto horstvo je živé, rozpadávajúci a topiaci sa svet, sme neustále v strehu, všetko sa môže stať, Kalem kľučkuje po moréne, trpezlivo hľadá najbezpečnejšiu cestu.

Dhaulágirí dnes púta našu pozornosť a naše družstvo púta pozornosť Dhaulágirí, Biela hora nás má na dlani, má nás zaostrených, sleduje naše počínanie a všetko vidí rovnako ako my:

Nekonečné plochy snehu, oblohu so stále hlbším nebeským nádychom, príkre skalné steny, rozbité úbočia, žlto a hnedo melírovanú zeleň vo výške päťtisíc metrov.

Biela hora vidí to miesto, kde na nás čakajú farebné vlajky s mantrami a kuchár s obedom, vidí, ako po krátkej prestávke pokračujeme smerom k Francúzskemu sedlu.

Dnes sa tam nedostaneme, kempujeme priamo pod hlavou Bielej hory, pod jej hypnotizujúcim pohľadom, zasiahla nás svojím tieňom, vidí, že nám je zima, ukrutná zima.

Ráno je bez chuti do jedla, najviac sa míňa horúci čaj, horúca káva a ryžová kaša, kým je ešte horúca, čo trvá len niekoľko minút, ale Bielu horu to nezaujíma.

Ani naše pasy, ani vzdelanie, kultúra, náboženstvo, vzhľad, správanie, zamestnanie, osobný úspech či neúspech, temno alebo jasno v duši, nič z toho nestojí za pozornosť.

Zaujímavá je len otázka, ako zvládneme cestu, a my ju túžime zvládnuť, jediný pohľad na hranicu tieňa a slnkom ožiareného svahu pod sedlom nás vystrelí z miesta, blahodarné teplo je na dosah.

Biela hora vidí, ako sa vyzliekame, fotografujeme a usmievame, vidí nás prejsť zasneženým kotlom bez najmenšieho vánku, škvariť sa ako na panvici, vidí, ako dosahujeme Francúzske sedlo.

Pred nami sa odkrylo Zatajené údolie, za chrbtom nám žiaria svetové velikány, Čech-samotár sa potuluje krajinou, podľa toho, čo vraví, si resetuje hlavu a upratuje život.

Biela hora sa ešte raz načiahla za nami svojím tieňom, ale nedočiahla, stále nás sleduje pohľadom, po zázvorovom čaji sme sa začali chystať na Dhampus, najvyšší bod treku.

Ráno pár minút po štvrtej s rozsvietenými čelovkami nasledujeme Kalema, temnotou sa pohybuje osem svetielok, Dhampus vystúpil z tmy, a hoci jeho výška vzbudzuje rešpekt, nevyzerá hrozivo.

V polovici výstupu vychádza slnko, no únava sa stupňuje a dych sa kráti, pre nedostatok kyslíka siahame na dno síl, jeden z nás sa rozhodol vrátiť, počká nás na mieste, kde majú nosiči postaviť stany.

Konečne sme hore, na našom vrchole, hrdinkou dňa je Maja, jediná žena medzi nami, dlhé minúty vychutnávame sladkých šesťtisíc, priezračný pocit, mlčky prežívaný s každým nádychom a výdychom.

Vystupujeme zo seba, mohli by sme takto zotrvať tisíc rokov, objímať šíre priestory, v nich rozostavené velikány, priamo pred nami Annapurnu, vpravo Dhaulágirí – Bielu horu.

Okolo nej sme sa točili celý čas a teraz na nás žmurkla.

Lavína Foto: Marián Kováč

6

Kalemov povel na zostup nás vracia do seba, zasa sme to my, som to ja, nasleduje cesta nadol, uvoľnenie, velikány sa kúpu v slnku, chvíľami ich ozdobí oblak.

Keď sme došli na miesto, kde mal byť postavený tábor, a nebol, Kalemovi sa postavili všetky vlasy na hlave, zveril nás Harrymu a rozbehol sa nevedno kam, niekam za svojou intuíciou.

Harry nám v diaľke ukazuje stany, my nič nevidíme, len si domýšľame, že nosiči nasmerovali trasu kamsi inde, dlho nám trvá, kým ta dôjdeme, ale náš kamarát tam nie je a nik ho nevidel.

Len Biela hora videla, ako našiel chodník a vydal sa po ňom vo viere, že tábor bude za zákrutou alebo za tou ďalšou, voda sa mu už dávno minula a dehydrovaný kráčal v ústrety zapadajúcemu slnku.

Sme unavení a skleslí, jedlo nám nejde dolu hrdlom, zvečerieva sa, uzimení a s chmúrnymi myšlienkami živíme v sebe nádej, že Kalem každú chvíľu príde a nebude sám.

„Už idú, už idú!“ počujem zrazu krik Harryho, a naozaj, sú dvaja, po zvítaní vypijeme posledné kvapky slivovice a s nesmiernou úľavou sa ukladáme do spacákov, dnes zaspíme aj bez tabletky.

Ráno sa slnko oprelo do stanov, zalieva nás teplom, ktoré nám v posledných dňoch tak chýbalo, raňajky po čase znova neuveriteľne chutia, potajme si obzerám živého kamaráta a ďakujem osudu za to, že môžem.

Pokračujeme v zostupe, holé pláne začínajú zarastať trávou, osamelú kosodrevinu doplní ďalšia, objavujú sa ťahavé tuje a medzi skaliskami mohutné šípové kry.

Biela hora nás ešte vidí pri prázdnom salaši, opustenom pred nadchádzajúcou zimou, a zveruje nás do opatery Annapurne, ktorá nám pripravila veľkolepé divadlo.

Kalem a Annapurna Foto Marián Kováč

Bezprostredne pod našimi nohami sa začali do údolia nasúvať oblaky, najprv jednotlivo, neskôr v súvislej vrstve, ktorá oddelila štíty od údolia, priestor a čas mi búchajú na srdce a ja im otváram.

Nevšedný pohľad nám vzal reč, roztrúsime sa do stanov, ležím prikrytý spacákom, opretý o ruksak, neviem sa vynadívať, Harry mi priniesol keksy a nalial ďalší citrónový čaj.

„Zazipsujem ťa?“ spýtal sa. „No, I watch TV,“ odpovedal som, vytreštil na mňa oči, ale keď som mu pohľadom naznačil scénu za ním, obzrel sa, usmial sa a nechal ma tak.

Azda to bol už sen, obrátil ma k môjmu otvorenému ja, pred ním tma, za ním tma, ale v ňom svetlo, brieždenie, úsmev plný žiarivých zubov, bielych ako snehy Dhaulágirí.

7

John Borno sedí na skale a hľadí do údolia, ani mne sa nechce pohnúť, opúšťame tento vysoko posadený svet, na otvorenom priestranstve sa do nás oprel vietor, ochabol až v kamenných uličkách Marphy.

Na plochých strechách sa suší úroda a drevo naplavené z rieky, vypratá bielizeň povieva vo vetre, je tu kláštor, mnísi, modlitebné mlynčeky, obchody, cestovné kancelárie, krčma s internetom a lacným pivom.

Na rozlúčkovej hostine je veselo, príhovory, poďakovania, hudba, tanec,  ryža, dusená zelenina, špenátové listy na cibuľke, kuracie kúsky na karí, grilované rybie plátky s korením masala a ryžové víno.

Stalo sa to najlepšie, čo sa mohlo stať, nestalo sa nikomu nič, sme všetci, sme hlboké modré nebo, sme dýchanie, ktoré je viac ako reč, sme búrlivá rieka, vyrážajúca z ľadového tunela.

Dovidenia, dobrodružstvo, dovidenia, vietor, čo sa pohráva s mantrami na farebných vlajkách: óm mani padmé húm, óm mani padmé húm; jasám od šťastia, míňa nás stádo kôz a ich ukričaný pastier.

Zakričal by som niečo aj ja, čosi o tom, čo vraví mantra: o ceste učenia, o učení cesty, o spojení učenia a kráčania po ceste, ale voda hučala tak, že nebolo počuť vlastného slova, nechal som si to pre seba.

Kalem a Annapurna Foto: Marián Kováč

Kolekciu hodnotných kníh Mariána Kováča a Juraja Kuniaka Nepálsky diptych kúpite v každom dobrom kníhkupectve alebo priamo vo vydavateľstve Skalná ruža aj prostredníctvom elektronickej objednávky.