Marián Kováč – Juraj Kuniak: NEPÁLSKY DIPTYCH: Prvý úryvok Dhaulágirí – Biela hora

150

1

Dobré ráno, dobrodružstvo, dovidenia, Káthmandu, hlučný život úzkych uličiek, vence oranžových kvetov na krku, pikantná zeleninová polievka a nepálsky tanier.

Asfaltový koberec sa zužuje, až celkom zmizne, len divá rieka vytrvalo sprevádza preplnený starý autobus, poháňa malú elektráreň, víri sa, ženy v nej perú bielizeň a chlapi ťažia piesok.

Civilizácia sa stráca v prachu za nami, cesta odbočí do vrchov, šplhá sa hore úbočiami, na kolenách mi sedí chlapča, jeho mama sa na mňa usmieva, v otvorených dverách visia dvaja mládenci.

Stále na niekoho pokrikujú, búchaním na kapotu dávajú signály „stoj“ a „môžeš ďalej“, výmole kníšu vozidlo zo strany na stranu, väčšina domorodých cestujúcich zaspala.

Cesta do hôr Foto Marián Kováč

Svet, do ktorého vstupujeme, nám rozširuje oči, naberáme výšku, v hĺbke kaňonu veselo poskakuje riečka, cesta sa krúti, stúpa a klesá, zrazu sa zlomí ľavá zadná polos, autobus sa nakloní nad priepasť a zastane.

Všetci vystúpia, ďalej sa ide po vlastných, príjemný teplý podvečer, farby neskorého leta a prichádzajúcej jesene, žlté lány dozretej ryže obkolesujú kamennú chatrč so slamenou strechou.

Dobytok oddychuje, na stavbe domu chlapi murujú, deti miešajú maltu, dvojica mužov reže z guľatiny fošne, ženy drvia veľké skaly na menšie, všetci sú nižší a tmavší ako my, ošľahaní vetrom a životom.

Všímam si pokoj v ich očiach a radosť, s akou si každý z nich robí svoju prácu, zvedavo sa nám prizerajú, ukazujú si na nás prstom, všeličo trúsia na našu adresu, nerozumieme im, možno si z nás robia vtipy.

Až burácajúca rieka sa prihovára jazykom, ktorému sa dá porozumieť, zláka nás do svojich vôd spláchnuť z tela prach a uvoľniť stres z cesty.

2

Po ľahkom nočnom daždi a dobrých raňajkách má vzduch meno radosť, prvý lanový most vedie na druhú stranu rieky, z úbočí stekajú zurčiace bystriny, všade kam oko dovidí sú svahy pokryté terasami políčok.

Kamenné domce roztrúsené okolo, niektoré omietnuté a obielené, s modrými okenicami, terakotovými soklami a čiernou bridlicovou strechou siahajú do krkolomných výšin.

Uprostred útesu sa hýbe bager raziaci cestu, počuť, ako sa zahryzol do skaly, stará žena ukazuje úsmev plný zdravých zubov, vo vodnej nádrži sa v spoločnosti kačíc vyvaľujú byvoly.

Na školskom dvore v Sibangu sa umývame v žľaboch pre dobytok, naše holé zadky sú miestnym šarvancom smiešne, len plechovky piva a koly, čo nám prinieslo dievčatko obklopené kŕdľom detí, pripomínajú náš svet.

Deti sa chichocú, niektoré majú v plachte na chrbte mladších súrodencov, pobehujú s nimi, naháňajú chlapca s bambusovou vrtuľkou, hlavy maličkých sa kyvocú a to ich ešte viac rozšantí.

Popri starcovi štiepajúcom bambus sa chodník preklopil do ďalšieho údolia, zľahka nás pokropil dážď, riedky porast strieda hustá vegetácia, prales, vzduch vlhne, pribúda prapodivný škrekot opíc a vtákov.

Z naštiepaného bambusu sa upletie kôš, dostatočne veľký, aby sa doň zmestil človek, traja chlapi sa vydajú na cestu, na strmých chodníčkoch sa striedajú, vždy jeden z nich nesie v koši chorého.

Prestal som rátať lanové mosty, stupáky a padáky, dni a noci, neviem, koľký raz sa spúšťame opäť k rieke, tyrkysová hladina sa mení v perejach na bielu smršť, silný prúd obmýva balvany, veľké ako chalupy domorodcov.

Riečka sa občas skryje za krovinatú zeleň, aby sa o chvíľu ukázala v ešte krajšej lagúne alebo riave, v jazierku naberie dych na ďalší skok a s hukotom sa zrúti o poschodie nižšie, napokon vyrazí na čistinku.

Pred príbytkom oddychuje rodina, otec drieme, chlapec pobehuje, plavovlasý s modrými očami, len v košeli, bosý a s mačetou v ruke, tehotná mama ho občas skontroluje pohľadom.

Trávnatý povrch miestami stráca zeleň, jeseň ju nahrádza svojimi farbami, čierne torzá spŕchnutých stromov, obrastené zamatovým machom, striedajú nahé konáre kríkov s krvavo červenými šípkami.

Vstupujeme na územie boha Dhaulágirí, zákaz odhaľovania sa pri kúpaní a zákaz konzumácie mäsa, snehové polia sa zväčšujú, až nakoniec súvislou vrstvou prikryjú reťaz štítov.

V mladosti som čítal reportáž z Nepálu, uchvátili ma zasnežené končiare Himalájí, sýte farby vegetácie, hĺbka oblohy, teraz to vnímam naživo, objavil som v sebe ducha, ktorý sa napája obrazmi.

3

Pozri sa, nebo v odtieni, aký si ešte nevidel, schodište vytesané do skalnej steny, oráč s dreveným pluhom, chata s červenými okenicami a slnkom zaliate trávnaté terasy.

Oddych v tráve, biely oblak, osviežujúci vánok, krúžiace supy, klokotajúca riava, praskot ohňa, čarovný zvuk kuchárskeho orchestra, zbiehajúce sa slinky na jazyku.

Hĺbka a výška a diaľka, hra svetla a tieňov, tajomné záhyby jestvovania, Rilkeho pohľad pokorného vnímavého oka, ktorý pri pozeraní odpočíva a pozerajúc dozrieva.

Viem, že som si nič nevymyslel, všetko je skutočnosť, čo bolo predtým aj čo prišlo potom: dhaulágirský cintorín, dátumy s menami, niektoré celkom čerstvé.

Stretli sme troch Čechov bez sprievodcu a bez nosičov, všetko si niesli sami, žena mala ukrutné bolesti hlavy, nebola schopná ani jesť, chlapci boli tiež biedni, strhaní, povedali, že sa otáčajú.

Milan vytiahol z batoha píšťalu, všetci sme spozorneli a očakávali sme majstrovské prelúdium, ale nešlo mu to, akoby mal v pľúcach prázdno, vzduch bol príliš riedky, na pískanie nepoužiteľný.

4

Pozor na úsek pred nami! – ostrá hrana a priepasť, chodník prudko klesá, má nestabilný povrch, pláva pod nohami, pomáhame si paličkami, neopatrný krok a zrútiš sa dolu, spustenie väčšej skaly ohrozí iných.

Ďalej to nie je bezpečnejšie, všetkých desia padajúce kamene, nosiči túto zónu prebehli, horský vodca Kalem nás ženie, každú chvíľu, možno za najbližším rebrom sa môže ukázať Dhaulágirí.

Osemtisícovka sa natáča, odkrýva, až ju zrazu máme v plnej kráse priamo pred očami, dosiahli sme dnešnú métu, hľadíme na vrchol hory, dlho diskutujeme o možných výstupových cestách.

Dhaulágirí v plnej kráse Foto Marián Kováč

Svetla ubúda, večer sprevádza temná zvuková kulisa, každú chvíľu sa niekde niečo uvoľní a hučí alebo drúzga, ani chlad a studený vietor nie sú príjemní spoločníci pri večeri.

Ráno sa z Bielej hory odtrhla lavína, zastala v bezpečnej vzdialenosti, ale vyššie položení turisti ju nevideli z odstupu ako my, snehový mrak sa vyrútil z prahu nad ich hlavami a poriadne ich vyplašil.

Vzápätí sa z toho istého prahu odtrhla ľadová veža, zasiahol nás nápor mrazivého vzduchu, jeho pichľavé ľadové ostrie, zaskočila nás sila, akou sa do nás oprel, John Borno si to roztrasenou rukou zapisuje do denníka.

Vystrašení, s pocitom krehkosti meriame cestu ďalej, ešte dobre, že nesneží, nie je hmla ani víchrica, nikto sa nestratil a nikto nie je chorý, tvoríme jednoliate družstvo, sprievodcovia sú nám oporou.

Sú útlej telesnej konštrukcie, ale húževnatí a milí, rozveselilo ma pomyslenie na šerpu Harryho, ako mi ráno podával do stanu horúci čaj so slovami: „Good morning, sir!“

(Ďalšiu ukážku z knihy môžete čítať od 18. 7. poobedia.)