Marián Kováč – Juraj Kuniak: NEPÁLSKY DIPTYCH: Štvrtý úryvok Makalu – Čierny obor

460

17

Mali sme jeden deň meškanie, tak sme natiahli krok, že urobíme dve etapy v jednom ťahu, dolu príkrymi svahmi z Khare cez Tangnag až do kempu Kote. Súvislý sneh pod nohami vystriedali skalnaté sutiny, zárezom údolia sa ťahal ako had úzky špinavý pás ľadovca.

Tea shop, potom ďalší, okolo samé zakázané kopce. Vyzývavý trojuholníkový štít, špicatý ako Matterhorn, si možno do sýtosti vyobzerať, ale nikoho k sebe nepustí, je posvätný a nesmie sa naň liezť.

Tea shop Foto Marián Kováč

Okolo obeda sa zatiahlo a začal padať dážď so snehom. Do Kote na úrovni 3690 metrov sme prichádzali v ľahšej snehovej búrke. Kde sa vzali, tu sa vzali, v snehovom poprašku na skalách sa objavili Japonci s fotoaparátmi a rúškami na tvárach.

Sirdar sa zvítal so svojou sestrou, ktorej patrila miestna lodžia. Bola stelesnená pohostinnosť, pripravila nám jačie steaky. Nestavali sa stany, každému sa ušla izba.

V neveľkej jedálni bola piecka, pani nám nanosila dreva a šerpovia zakúrili. Posadali sme si okolo piecky, v príjemnom sálavom teple sme pozerali na prebleskujúce plamene. Konečne v suchu. Praskot ohňa. Zázrak.

Šerpa prikladal polená a bosou nohou zatváral rozpálené dvierka.

18

Padla na nás dumka.

V mysli som sa zamestnával farbami: Biela v názve Dhaulágirí, čierna v názve Makalu. Biela hora a Čierny obor majú svoj pôvod v starobylom, už dávno mŕtvom jazyku sanskrt, no názvy v ňom vytvorené dodnes svedčia o tom, akú úlohu v mysliach ľudí odjakživa zohrávala obraznosť.

Maja sedela zamyslená s kolenami pod bradou, rukami si objímala nohy, tvár jej rozpaľovala žiara piecky.

„O čom premýšľaš?“ prehodil som. „O tomto neskutočnom svete. Žiadne auto ani lanovka. Keď niekto ochorie, nepríde pre neho sanitka, ale príbuzní ho musia dopraviť k lekárovi alebo do nemocnice vlastnými silami – ako toho starca pod Bielou horou, čo niesli synovia v prútenom koši. Všade sa chodí pešo, na veľké vzdialenosti a po neschodných cestách. Ale ľudia sú spokojní, vyrovnaní, nikdy medzi sebou nebojovali. Majú v sebe niečo, na čo si u nás doma nevieme ani spomenúť.“

„To je to, čo ťa na Himalájach láka?“ „Neviem. Taký veľký magnet tu je. Úžasný relax, hlavne na hlavu. Aj bolela, ale ten pocit, keď prestala bolieť.“

„A čo je silnejšie, tieto hory alebo partia?“ „Mne sa zdá, že partia. Alebo partia v tomto prostredí. Ja som určite prekonala samu seba niekoľkokrát. Ale v každej chvíli som mala pri sebe spoločnosť, na ktorú som sa mohla spoľahnúť. Číha tu toľko nástrah, deje sa toľko drám! Myslíš si, ako Paul Auster v Zimnom denníku, že tebe sa to nestane, že sa ti to nemôže stať, že si jediný človek na svete, ktorému sa nič z toho nikdy nestane…

A potom sa ti to približuje, až je to celkom blízko, niečo sa v tebe preváži, zneistí ťa, uvedomíš si, aká úzka je tá hranica, za ktorou sa všetko môže zvrtnúť.

Priznám sa, stále som rozmýšľala, kde tu môžem zahynúť, čo sa môže prihodiť: Nesmie nás uväzniť hmla. Nesmiem sa zraniť. Krivo stúpim, vyvrtnem si členok a som hotová. Musím prejsť, to je dôležité.“

19

Bol som rád, že som si sadol vedľa Maje. „Ale to nie je zďaleka všetko,“ zamýšľala sa ďalej. „Každý, kto sa na mňa pozrel po príchode domov, povedal, že som úplne iný človek; ako keby ma kozmetička pozrela pod lupou a povedala, že osemdesiat percent vrások sa mi vyrovnalo; ale to hovorím obrazne, o mojom emotívnom tele.“

„Emotívne telo?“ „Áno, ono má tiež svoje limity, starne a robia sa mu vrásky, chorľavie, v horšom prípade môže mať aj boľavé vredy a otvorené rany.“

„A to už ako, z čoho?“ „Z rýchlosti života, starostí a zo zmätku sveta. Vzdoruje všakovakým  frustráciám, útočia naň nepochopenia, nezdary, ubližovania… Je dôležité mať emotívne telo zdravé, udržiavať ho v kondícii.“

„Ale emócie môžu byť pozitívne aj negatívne.“ „Iste, nielen radosť, dôvera, ale aj strach a smútok – plnosť emócií, každá má svoje opodstatnenie. Strach pripraví na nebezpečenstvo, prebúdza obozretnosť, pomáha regulovať seba samého. Takto aj negatívna emócia môže byť prospešná. Údaj spojený s emóciou sa lepšie zapamätá, emócie vedú k vštepeniu si zážitku. Kedykoľvek si budem vedieť v mysli vybaviť tú noc, plnú strachu, keď som zlanovala z West Col.“

„Vidíš, to ti verím.“ „A potom príde radosť, šťastne naplnené očakávanie či len nejaké príjemné prekvapenie, v noci ti niekto príde v ústrety s teplým čajom, tento svet je bohatý na pozitívne emócie. Z tunajších ľudí vychádza pokoj a pokora, a to sa prenieslo aj na nás. Uvedomíš si, že šťastie nie je v tom, že máš dom, auto, telefón a všelijaké vymoženosti, nespočíva vo veciach, ktoré vlastníme, že tu je to niečo úplne iné, získaš iný pohľad na svet a s ním aj hlbší zmysel pre pravdu. Tu sa ti hlava vyčistí, všetko sa v nej usadí a poukladá, nevyžaruje z teba stres, nadobudneš odstup a vyrovnanie.“

„Myslíš, že to je ten magnet? Vyrovnanie vrások na emotívnom tele?“

„Neviem, to len tak rozprávam,“ usmiala sa Maja. „Žena myslí otvorene a nahlas, muži premýšľajú so zatvorenými ústami. Ale o to nejde. Možno úplne najviac ide o to, čo sa pri rozprávaní stráca.“

Možno budúci šerpa Foto Marián Kováč

(Tu sa končia ukážky z kníh Mariána Kováča a Juraja Kuniaka: Nepálsky diptych, ktoré kúpite v každom dobrom kníhkupectve.)