Marián Kováč – Juraj Kuniak: NEPÁLSKY DIPTYCH: Tretí úryvok Makalu – Čierny obor

93

10

Špinavý ľadovec. Suť. Namiesto snehu neskutočne jemný prach ako na púšti. Keď ho rozvíril vietor, išli sme sa zadusiť. Ešte šťastie, že sme mali masky – také rúšky, čo nosia ľudia v ázijských krajinách, aby sa chránili pred smogom.

Zľava okolo Makalu, kade sme sa uberali, bol iný pohľad na obra. Najprv západná stena, potom severozápadná. Nocľah v ľadovcovom tábore vo svahu na polceste k Sherpani Col. Drsné. Vetrisko nám odfúklo záchod.

V západe slnka sa neďaleký vrchol Lhoce Shar sfarbil do červena. Ďaleko vzadu obláčiku sa zajagal južný vrchol Everestu.

Celkom blízko, hneď za chrbtom Makalu, sa začínal Tibet. Niekto spomenul Dalajlámu, žijúceho v exile v Indii. Jeden kresťanský teológ sa ho spýtal: „Vo svete je toľko náboženstiev, ktorá cesta k Bohu je najlepšia?“ Dalajláma mu odpovedal: „Tá, ktorú si vyberieš ty.“

Západný pilier Makalu Foto Marián Kováč

11

Nepríjemná cesta po sutine a skalách. Jana Peťa už pár dní pobolieval zub, tak preventívne začal užívať analgetiká, čo mu v riedkom vzduchu vo výške nad 5000 metrov zamútilo mozog.

Akoby sa mu pred očami odvíjal film, odlišný od reality, zrazu hovoril z cesty, pobehoval ako kamzík a tvrdil, že nás opustili nosiči.

Oddelil sa od nás a rýchlo stúpal vpred. Báli sme sa, aby sa mu niečo neprihodilo, tak sme ho chvatne nasledovali až do najbližšieho kempu.

Išiel si ľahnúť do stanu a na druhý deň bol v poriadku.

12

Vyrazili sme skoro ráno na mačkách, výšľap do sedla, terén ako sklo, ale to bol len začiatok. Čakal nás najťažší deň, v jednom ťahu zo Sherpani Col BC cez dve najvyššie položené sedlá, Sherpani Col a West Col, do Baruntse BC.

„Obdivovala som vás, ako viete rýchlo chodiť, ja som bola trištvrte hodinu pozadu.“ „My sme ťa obdivovali, že si to prešla.“ „Milan ma neopustil.“

V sedle Sherpani Col bol najvyšší bod treku vo výšave 6145 metrov.

Zo sedla bolo treba zlaniť jednu lanovú dĺžku. Šerpom trvalo dosť dlho, kým natiahli fixné lano, ale šlo to, ešte bolo vidno. Šerpovia hľadeli na Maju, ako sa spúšťa dolu. Vedľa zlanovania mali natiahnuté ďalšie lano, akože lanovku, po ktorej spúšťali bagáž, a to im viazlo, stále sa niečo zasekávalo.

Sirdar zostal s nimi pri lanovke, my s jedným šerpom a Bulharom, ktorý sa nalepil na nás pred pár dňami, sme šli ďalej. Tak sme sa rozdelili. Asi hodinu sme hľadali cestu. Keby sme mali vysielačku, spojili by sme sa so sirdarom, povedal by nám, že treba ísť doľava, a boli by sme to zvládli, takto sme sa pomýlili a išli sme doprava.

Zmiatol nás ten Bulhar. Bol sám, čo je ťažké pochopiť. Má význam byť s ľuďmi, ktorých máš rád, dobre sa s nimi cítiš a všetko zažívate spolu. Neviem si predstaviť, že by som tam šiel sám ako on. Prezývali sme ho BT-čko (podľa cigariet Bulgar Tabac). Jeho GPS mu ukazovalo cestu na pravú stranu. Mal starú mapu, preto ho to ťahalo tam. Stálo nás to kopu času. Nevedeli sme, čo máme robiť. Len krátko sme boli bez sirdara a už sme zablúdili.

Sirdar nás dobehol o piatej popoludní. Medzitým, bezradní, začali sme kopať plošinu na stany, že vzhľadom na pokročilý čas budeme asi kempovať tu. Ale on nechcel o tom ani počuť, šerpovia a nosiči neboli vybavení na nocovanie v takej výške, hnal nás ďalej, krížom cez západný Barunský ľadovec do sedla West Col.

Už sme tušili, že bude zle. Sú isté méty, na ktoré treba dôjsť, a keď sa to nestíha, vznikne problém.

Na West Col sme dorazili so západom slnka. Zastali sme na hrane steny, ktorou bolo treba zostúpiť.

Sirdar dal nosičom pokyn, aby zhodili batožinu a ponáhľali sa pri posledných zvyškoch svetla dolu. Nemali čelovky ani mačky, potme by boli stratení. Využili staré fixné laná, na naťahovanie nových nebolo času. Neuveriteľne chytro sa spustili dolu stenou a do pätnástich minút nám zmizli z dohľadu.

Zároveň sirdar určil staršieho šerpu, aby do rána zabivakoval na mieste a strážil batožinu.

Rýchlo sa stmievalo. John Borno požičal Maji bundu, keď si svoju nevedela zapnúť. Čakal nás nočný zlaňák 250 metrov na ľadovec Hunku.

Skúsený Maroš šiel prvý. Pohodový Jožko druhý. Rozvážny John Borno tretí. Stará páka Pali štvrtý, potom horský vodca Jano Peťo a napokon húževnatí manželia Milan a Maja.

Zo päťkrát sme sa prepínali na štandoch. „Ešte šťastie, že to bolo v noci,“ povedala Maja. „To bol iný adrenalín. Keby som videla, kade som sa spúšťala na lane po dvanástich hodinách, unavená… Bola som rada, že je tma. Išla som posledná. Sirdar sa spúšťal so mnou, mal ma naviazanú nakrátko, ale aj tak – vôbec to nebolo ľahké.“

Potom sme sa dozvedeli, že sirdar tam bol prvý raz, ale správal sa sebaisto, nezaváhal ani na chvíľu. To majú himalájski vodcovia v krvi.

Túto trasu sme robili pre našu cestovku ako priekopníci. Dovtedy sa s Hauserom chodilo len pod Makalu a späť. My sme šli ďalej okolo Čierneho obra. Po našom prechode mal Hauser zaradiť tento trek do svojho katalógu, ale nezaradil.

V čase, keď píšem tieto riadky, už viem, čo sa stalo. Ang Pemba má brata, ktorý je tiež šerpom. Ten sprevádzal istého Nemca, ktorého poveril Hauser, aby trasu skontroloval.

Na mieste zlanovania z West Col – tak ako aj my – našli staré laná. Vyzerali zachované, pri letmom vyskúšaní držali. Sirdarov brat povedal, že pôjde prvý. Ale Nemec ho nepustil, že to je jeho úloha. Šiel prvý on, lano sa roztrhlo a pádom z dvestometrovej výšky sa zabil. Sirdarov brat to videl.

Dvere nikam Foto Marián Kováč

(Ďalšiu ukážku z knihy môžete čítať od 24. 7. poobedia.)