Marián Kováč – Juraj Kuniak: NEPÁLSKY DIPTYCH: Tretí a štvrtý úryvok Makalu – Čierny obor

471

10

Špinavý ľadovec. Suť. Namiesto snehu neskutočne jemný prach ako na púšti. Keď ho rozvíril vietor, išli sme sa zadusiť. Ešte šťastie, že sme mali masky – také rúšky, čo nosia ľudia v ázijských krajinách, aby sa chránili pred smogom.

Zľava okolo Makalu, kade sme sa uberali, bol iný pohľad na obra. Najprv západná stena, potom severozápadná. Nocľah v ľadovcovom tábore vo svahu na polceste k Sherpani Col. Drsné. Vetrisko nám odfúklo záchod.

V západe slnka sa neďaleký vrchol Lhoce Shar sfarbil do červena. Ďaleko vzadu obláčiku sa zajagal južný vrchol Everestu.

Celkom blízko, hneď za chrbtom Makalu, sa začínal Tibet. Niekto spomenul Dalajlámu, žijúceho v exile v Indii. Jeden kresťanský teológ sa ho spýtal: „Vo svete je toľko náboženstiev, ktorá cesta k Bohu je najlepšia?“ Dalajláma mu odpovedal: „Tá, ktorú si vyberieš ty.“

Západný pilier Makalu Foto: Marián Kováč

11

Nepríjemná cesta po sutine a skalách. Jana Peťa už pár dní pobolieval zub, tak preventívne začal užívať analgetiká, čo mu v riedkom vzduchu vo výške nad 5000 metrov zamútilo mozog.

Akoby sa mu pred očami odvíjal film, odlišný od reality, zrazu hovoril z cesty, pobehoval ako kamzík a tvrdil, že nás opustili nosiči.

Oddelil sa od nás a rýchlo stúpal vpred. Báli sme sa, aby sa mu niečo neprihodilo, tak sme ho chvatne nasledovali až do najbližšieho kempu.

Išiel si ľahnúť do stanu a na druhý deň bol v poriadku.

12

Vyrazili sme skoro ráno na mačkách, výšľap do sedla, terén ako sklo, ale to bol len začiatok. Čakal nás najťažší deň, v jednom ťahu zo Sherpani Col BC cez dve najvyššie položené sedlá, Sherpani Col a West Col, do Baruntse BC.

„Obdivovala som vás, ako viete rýchlo chodiť, ja som bola trištvrte hodinu pozadu.“ „My sme ťa obdivovali, že si to prešla.“ „Milan ma neopustil.“

V sedle Sherpani Col bol najvyšší bod treku vo výšave 6145 metrov.

Zo sedla bolo treba zlaniť jednu lanovú dĺžku. Šerpom trvalo dosť dlho, kým natiahli fixné lano, ale šlo to, ešte bolo vidno. Šerpovia hľadeli na Maju, ako sa spúšťa dolu. Vedľa zlanovania mali natiahnuté ďalšie lano, akože lanovku, po ktorej spúšťali bagáž, a to im viazlo, stále sa niečo zasekávalo.

Sirdar zostal s nimi pri lanovke, my s jedným šerpom a Bulharom, ktorý sa nalepil na nás pred pár dňami, sme šli ďalej. Tak sme sa rozdelili. Asi hodinu sme hľadali cestu. Keby sme mali vysielačku, spojili by sme sa so sirdarom, povedal by nám, že treba ísť doľava, a boli by sme to zvládli, takto sme sa pomýlili a išli sme doprava.

Zmiatol nás ten Bulhar. Bol sám, čo je ťažké pochopiť. Má význam byť s ľuďmi, ktorých máš rád, dobre sa s nimi cítiš a všetko zažívate spolu. Neviem si predstaviť, že by som tam šiel sám ako on. Prezývali sme ho BT-čko (podľa cigariet Bulgar Tabac). Jeho GPS mu ukazovalo cestu na pravú stranu. Mal starú mapu, preto ho to ťahalo tam. Stálo nás to kopu času. Nevedeli sme, čo máme robiť. Len krátko sme boli bez sirdara a už sme zablúdili.

Sirdar nás dobehol o piatej popoludní. Medzitým, bezradní, začali sme kopať plošinu na stany, že vzhľadom na pokročilý čas budeme asi kempovať tu. Ale on nechcel o tom ani počuť, šerpovia a nosiči neboli vybavení na nocovanie v takej výške, hnal nás ďalej, krížom cez západný Barunský ľadovec do sedla West Col.

Už sme tušili, že bude zle. Sú isté méty, na ktoré treba dôjsť, a keď sa to nestíha, vznikne problém.

Na West Col sme dorazili so západom slnka. Zastali sme na hrane steny, ktorou bolo treba zostúpiť.

Sirdar dal nosičom pokyn, aby zhodili batožinu a ponáhľali sa pri posledných zvyškoch svetla dolu. Nemali čelovky ani mačky, potme by boli stratení. Využili staré fixné laná, na naťahovanie nových nebolo času. Neuveriteľne chytro sa spustili dolu stenou a do pätnástich minút nám zmizli z dohľadu.

Zároveň sirdar určil staršieho šerpu, aby do rána zabivakoval na mieste a strážil batožinu.

Rýchlo sa stmievalo. John Borno požičal Maji bundu, keď si svoju nevedela zapnúť. Čakal nás nočný zlaňák 250 metrov na ľadovec Hunku.

Skúsený Maroš šiel prvý. Pohodový Jožko druhý. Rozvážny John Borno tretí. Stará páka Pali štvrtý, potom horský vodca Jano Peťo a napokon húževnatí manželia Milan a Maja.

Zo päťkrát sme sa prepínali na štandoch. „Ešte šťastie, že to bolo v noci,“ povedala Maja. „To bol iný adrenalín. Keby som videla, kade som sa spúšťala na lane po dvanástich hodinách, unavená… Bola som rada, že je tma. Išla som posledná. Sirdar sa spúšťal so mnou, mal ma naviazanú nakrátko, ale aj tak – vôbec to nebolo ľahké.“

Potom sme sa dozvedeli, že sirdar tam bol prvý raz, ale správal sa sebaisto, nezaváhal ani na chvíľu. To majú himalájski vodcovia v krvi.

Túto trasu sme robili pre našu cestovku ako priekopníci. Dovtedy sa s Hauserom chodilo len pod Makalu a späť. My sme šli ďalej okolo Čierneho obra. Po našom prechode mal Hauser zaradiť tento trek do svojho katalógu, ale nezaradil.

V čase, keď píšem tieto riadky, už viem, čo sa stalo. Ang Pemba má brata, ktorý je tiež šerpom. Ten sprevádzal istého Nemca, ktorého poveril Hauser, aby trasu skontroloval.

Na mieste zlanovania z West Col – tak ako aj my – našli staré laná. Vyzerali zachované, pri letmom vyskúšaní držali. Sirdarov brat povedal, že pôjde prvý. Ale Nemec ho nepustil, že to je jeho úloha. Šiel prvý on, lano sa roztrhlo a pádom z dvestometrovej výšky sa zabil. Sirdarov brat to videl.

Dvere nikam: Foto Marián Kováč

17

Mali sme jeden deň meškanie, tak sme natiahli krok, že urobíme dve etapy v jednom ťahu, dolu príkrymi svahmi z Khare cez Tangnag až do kempu Kote. Súvislý sneh pod nohami vystriedali skalnaté sutiny, zárezom údolia sa ťahal ako had úzky špinavý pás ľadovca.

Tea shop, potom ďalší, okolo samé zakázané kopce. Vyzývavý trojuholníkový štít, špicatý ako Matterhorn, si možno do sýtosti vyobzerať, ale nikoho k sebe nepustí, je posvätný a nesmie sa naň liezť.

Okolo obeda sa zatiahlo a začal padať dážď so snehom. Do Kote na úrovni 3690 metrov sme prichádzali v ľahšej snehovej búrke. Kde sa vzali, tu sa vzali, v snehovom poprašku na skalách sa objavili Japonci s fotoaparátmi a rúškami na tvárach.

Sirdar sa zvítal so svojou sestrou, ktorej patrila miestna lodžia. Bola stelesnená pohostinnosť, pripravila nám jačie steaky. Nestavali sa stany, každému sa ušla izba.

V neveľkej jedálni bola piecka, pani nám nanosila dreva a šerpovia zakúrili. Posadali sme si okolo piecky, v príjemnom sálavom teple sme pozerali na prebleskujúce plamene. Konečne v suchu. Praskot ohňa. Zázrak.

Šerpa prikladal polená a bosou nohou zatváral rozpálené dvierka.

Tea shop Foto: Marián Kováč

18

Padla na nás dumka.

V mysli som sa zamestnával farbami: Biela v názve Dhaulágirí, čierna v názve Makalu. Biela hora a Čierny obor majú svoj pôvod v starobylom, už dávno mŕtvom jazyku sanskrt, no názvy v ňom vytvorené dodnes svedčia o tom, akú úlohu v mysliach ľudí odjakživa zohrávala obraznosť.

Maja sedela zamyslená s kolenami pod bradou, rukami si objímala nohy, tvár jej rozpaľovala žiara piecky.

„O čom premýšľaš?“ prehodil som. „O tomto neskutočnom svete. Žiadne auto ani lanovka. Keď niekto ochorie, nepríde pre neho sanitka, ale príbuzní ho musia dopraviť k lekárovi alebo do nemocnice vlastnými silami – ako toho starca pod Bielou horou, čo niesli synovia v prútenom koši. Všade sa chodí pešo, na veľké vzdialenosti a po neschodných cestách. Ale ľudia sú spokojní, vyrovnaní, nikdy medzi sebou nebojovali. Majú v sebe niečo, na čo si u nás doma nevieme ani spomenúť.“

„To je to, čo ťa na Himalájach láka?“ „Neviem. Taký veľký magnet tu je. Úžasný relax, hlavne na hlavu. Aj bolela, ale ten pocit, keď prestala bolieť.“

„A čo je silnejšie, tieto hory alebo partia?“ „Mne sa zdá, že partia. Alebo partia v tomto prostredí. Ja som určite prekonala samu seba niekoľkokrát. Ale v každej chvíli som mala pri sebe spoločnosť, na ktorú som sa mohla spoľahnúť. Číha tu toľko nástrah, deje sa toľko drám! Myslíš si, ako Paul Auster v Zimnom denníku, že tebe sa to nestane, že sa ti to nemôže stať, že si jediný človek na svete, ktorému sa nič z toho nikdy nestane…

A potom sa ti to približuje, až je to celkom blízko, niečo sa v tebe preváži, zneistí ťa, uvedomíš si, aká úzka je tá hranica, za ktorou sa všetko môže zvrtnúť.

Priznám sa, stále som rozmýšľala, kde tu môžem zahynúť, čo sa môže prihodiť: Nesmie nás uväzniť hmla. Nesmiem sa zraniť. Krivo stúpim, vyvrtnem si členok a som hotová. Musím prejsť, to je dôležité.“

19

Bol som rád, že som si sadol vedľa Maje. „Ale to nie je zďaleka všetko,“ zamýšľala sa ďalej. „Každý, kto sa na mňa pozrel po príchode domov, povedal, že som úplne iný človek; ako keby ma kozmetička pozrela pod lupou a povedala, že osemdesiat percent vrások sa mi vyrovnalo; ale to hovorím obrazne, o mojom emotívnom tele.“

„Emotívne telo?“ „Áno, ono má tiež svoje limity, starne a robia sa mu vrásky, chorľavie, v horšom prípade môže mať aj boľavé vredy a otvorené rany.“

„A to už ako, z čoho?“ „Z rýchlosti života, starostí a zo zmätku sveta. Vzdoruje všakovakým  frustráciám, útočia naň nepochopenia, nezdary, ubližovania… Je dôležité mať emotívne telo zdravé, udržiavať ho v kondícii.“

„Ale emócie môžu byť pozitívne aj negatívne.“ „Iste, nielen radosť, dôvera, ale aj strach a smútok – plnosť emócií, každá má svoje opodstatnenie. Strach pripraví na nebezpečenstvo, prebúdza obozretnosť, pomáha regulovať seba samého. Takto aj negatívna emócia môže byť prospešná. Údaj spojený s emóciou sa lepšie zapamätá, emócie vedú k vštepeniu si zážitku. Kedykoľvek si budem vedieť v mysli vybaviť tú noc, plnú strachu, keď som zlanovala z West Col.“

„Vidíš, to ti verím.“ „A potom príde radosť, šťastne naplnené očakávanie či len nejaké príjemné prekvapenie, v noci ti niekto príde v ústrety s teplým čajom, tento svet je bohatý na pozitívne emócie. Z tunajších ľudí vychádza pokoj a pokora, a to sa prenieslo aj na nás. Uvedomíš si, že šťastie nie je v tom, že máš dom, auto, telefón a všelijaké vymoženosti, nespočíva vo veciach, ktoré vlastníme, že tu je to niečo úplne iné, získaš iný pohľad na svet a s ním aj hlbší zmysel pre pravdu. Tu sa ti hlava vyčistí, všetko sa v nej usadí a poukladá, nevyžaruje z teba stres, nadobudneš odstup a vyrovnanie.“

„Myslíš, že to je ten magnet? Vyrovnanie vrások na emotívnom tele?“

„Neviem, to len tak rozprávam,“ usmiala sa Maja. „Žena myslí otvorene a nahlas, muži premýšľajú so zatvorenými ústami. Ale o to nejde. Možno úplne najviac ide o to, čo sa pri rozprávaní stráca.“

Možno budúci šerpa Foto: Marián Kováč

Kolekciu hodnotných kníh Mariána Kováča a Juraja Kuniaka Nepálsky diptych kúpite v každom dobrom kníhkupectve alebo priamo vo vydavateľstve Skalná ruža aj prostredníctvom elektronickej objednávky.