Marta Hlušíková: Žena našívajúca záplaty, Vydavateľstvo SSS, 2021

369

Marta Hlušíková je spisovateľka mimoriadne plodná, známa, populárna a oceňovaná predovšetkým ako autorka nápaditých, veselých, pútavých a hravých detských kníh. V nich príjemným a prirodzeným spôsobom podmieňuje detskú fantáziu a rozvíja v malých a mladých čitateľoch chuť čítať. No je takpovdiac “dvojdomá, keď azda najviac v posledných rokoch sa “pustila”, akosi logicky a zákonite s jej životnou “výbavou” a literárnymi skúsenosťami a potrebami realizácie, aj do písania próz pre staršieho čitateľa, ktoré boli často publikované aj časopisecky. Žena našívajúca záplaty je treťou poviedkovou knihou autorky (Záhrady 2005, Karamelový smiech 2013). Hlušíková je spoluautorkou vyše tridsiatky zborníkov poézie a prózy, prispievateľkou do súčasných literárnych periodík (Literárny týždenník, Romboid, Fraktál, Rozum, Slovenské pohľady a iné). Je členkou Spolku slovenských spisovateľov a Slovenského centra PEN. Doyen slovenských spisovateľov Anton Hykisch o tejto knihe napísal aj toto:

“Marta Hlušíková je skúsená autorka, ktorá ovláda umenie poviedky. Jej ústredná poviedka Tvár v dlaniach nie je iba posolstvom fyzického zániku, má v sebe aj nádej pokračujúceho života. Autorka dokáže navodiť atmosféru nádeje a dôvery v ľudí okolo nás. Niekedy nás dokážu vyniesť z duševnej priepasti ľudia, o ktorých by sme to najmenej predpokladali. Hlušíková v poviedkach dokáže túto ubíjajúcu všednosť nečakaným koncom pozdvihnúť do vyššej filozofickej roviny. Postavy z jej próz prežívajú nielen prítomnú chvíľu, ale majú aj svoju minulosť, nevdojak sú aj nositeľmi kontinuity ľudského rodu. Podľa autorky nešťastia vedú človeka k „našívaniu záplat“ na plachte vlastného životného príbehu.”

Nočné stretnutie (úryvok)

Vyzerá, akoby mu tvár predbiehala jeho vlastné myšlienky. Viktora prekvapilo, že mu práve teraz napadla táto dávna strýkova veta. Opäť, ako mnohokrát doteraz, preosieval v hlave tie zvláštne slová, ktoré o ňom utrúsil strýko na sedemnáste narodeniny. Rodičia sa vtedy pozreli na seba akosi sprisahanecky, akoby vedeli, o čo ide, nikdy však nekomentovali strýkove slová. Možno sa pozreli úplne obyčajne a Viktor sa teraz zbytočne snaží vybaviť si ich tváre. Radšej sa pokúša v tej vete nájsť nejaké zlaté zrnko, ale nedarí sa mu. Buď ho vtedy strýko označil za hlupáka alebo za veľmi bystrého. A možno sa chcel iba urobiť zaujímavým a nemyslel tým vonkoncom nič. Viktor ležal v posteli a uvažoval o strýkovej vete, ktorá sa mu dnes vyplavila v hlave tak náhle, až ho prinútila zamyslieť sa nad svojím životom. Vyzerá, akoby mu tvár predbiehala jeho vlastné myšlienky, povedal vtedy jeho rodičom. A s ním si ani nepripil. Akoby to bol niekto druhý. Akoby nehovoril o ňom. Veď ani v škole ho nikdy nechceli do partie. Na teba sa len pozrú a hneď vidno, v čom ideme, povedal mu raz Peter, keď sa chcel prilepiť k ostatným. Vždy bol akosi mimo diania. Mali ho načítaného, skôr ako prišiel na nejaký vlastný nápad. Nikdy nikomu nezaimponoval, a to bolo dosť frustrujúce. Ženy ho nevzrušovali, zaujímali sa oňho iba ako o niekoho, koho treba chrániť vlastným telom, o kom sa predpokladá, že si hlavu zaborí medzi veľké prsia a následne sa stratí v materskom lone svojej ochrankyne. Často sa chcel rodičov spýtať, ako to strýko myslel, ale matka mu nikdy priamo nepovedala, čo tým chcel naznačiť, dokonca tvrdila, že nikdy nič také nepovedal. Otec bol málokedy triezvy. Kdeže by si ten spomenul na strýkovu vetu. Potom sa Viktorovi tvár rozjasnila, lebo vedel, že tu bola ešte babka. Pre ňu bol jediným vždy iba on. Mladší brat akoby ani nebol. Ty si môj vnuk, hovorievala, dokonca dala na neho prepísať byt. Nikdy sa nepýtal, prečo nie je jej vnukom aj Juraj. Bolo mu pri babke dobre. Bol ktosi. A tak sa o ňu staral až do chvíle, keď ho v nemocnici chytila za ruku a posledný raz mu ju stisla. Nikde sa necítil vo svojej koži, ale v byte po babke áno. Dal ho vymaľovať, nábytok preleštil, preniesol si svoje veci a bol šťastný. Až tu bol Viktor a nie ten, ktorému tvár predbieha vlastné myšlienky. Nora, ktorej chcel babkin byt ukázať, sa u neho zdržala jediné popoludnie. Urobila hneď dve chyby. Povedala vetu: Ten nábytok pôjde preč. A zapálila si. Zaútočila na babku, a teda aj na neho, a fajčila. Do bytu odvtedy už nikoho nevpustil.

V práci sa nikdy na nič netešil, iba na to, ako odomkne svoj hrad a stane sa Viktorom. Často rozmýšľal dlho do noci a zaspával až nad ránom. Trápilo ho, že ľudia zo sveta odchádzajú a nič výnimočné po nich nezostáva. Čo napríklad zostalo po starom Líškovi, ktorý býval dolu na prízemí? Absolútne nič. Iba matná spomienka celého vchodu na to, ako raz skúšal akési koliesko na chudnutie, neudržal ho, spadol a oškrel si nos. Viktor sa nahlas zasmial a vtom si uvedomil, ako prázdno vyznel jeho škodoradostný smiech v nočnom tichu babkinho bytu. A po mne? Čo zostane po mne? Veta, ktorá prebila tú strýkovu. Viktora teraz už netrápilo, že mu tvár predbieha vlastné myšlienky. Chcel vedieť, čo zostane po ňom, keď tu nebude. Nie je ani slávny vedec, ani herec alebo básnik. Tak čo, dočerta, zostane po ľuďoch ako on? Hovorí sa, že po človeku zostanú deti. Ale čo zostane po tých deťoch a ich deťoch?

Bolo pol štvrtej nad ránom, keď Viktor vstal, teplo sa obliekol, zamkol byt, zbehol šesť poschodí, otvoril vchodové dvere a nadýchol sa októbrového chladu. Vykročil do parku a začal rátať. Pri rohu paneláka to bude presne päťdesiatsedem krokov. K búde, v ktorej predávajú zeleninu a ovocie, naráta tak ako vždy deväťdesiattri a k visutému mostu stodvanásť. Cez park je to rôzne. Keď pôjde stredom, tak je to presne tristodesať a keď vedľajšou cestičkou, až tristotridsaťšesť krokov. Už dávno zistil, že nie je jedno ani to, či kráča dobre naladený alebo či je mrzutý. Keď je nahnevaný, robí dlhšie kroky. Len nesmie stretnúť známeho. Pozdravili by sa a možno by sa známy aj niečo spýtal. Vtedy by si Viktor musel potichu opakovať číselný krokový údaj a zabudol by odpovedať známemu na otázky, čo je ošemetné, alebo by sa tváril normálne a dôležité číslo by zabudol. Teraz ráno mu nič také nehrozí. Prejde sa po prvý obrubník na námestí (dvetisícsedemsto krokov), vráti sa domov a možno zaspí. Môže si to dovoliť, zajtra je sobota.

Kráčal potichu. Občas zapískal vták, na ceste za parkom sa blysli svetlá auta a kdesi v diaľke bolo počuť, ako závozníci hádžu debny na betónovú rampu obchodu. Viktor cítil zvláštnu spokojnosť. Mal chuť dokonca prerušiť rátanie a sadnúť si na lavičku, ale pripadalo mu to bizarné sedieť v raňajšej tme na lavičke v parku. A možno by to predsa len urobil, keby tam už niekto schúlene nesedel. Zastal, ticho sa priblížil k postave a načúval. Nič. Opatrne sa priblížil ešte raz, zadržal dych, počúval…

Viac neprezradíme, rozuzlenie tajomného deja sa dočítate (spolu s ďalšími sedemnástimi poviedkami) v spomínanej knihe. Nabudúce sa pozrieme medzi stránky ďalšej poviedky.

Drzý ako tie myši

Žena opatrne vkladá do pasce oriešok a kúsok slaniny. Pascu na začiatku kládla vedľa kávovaru, lebo tam našla malé hnedé šúľočky, ktoré sa objavili neskôr aj pri umývadle a potom pod mikrovlnkou. Keď ich objavila pri smetnom koši v skrinke pod drezom, začala klásť pascu vedľa prázdnych fliaš od vína, ktoré by mala veru častejšie odnášať do separovaného zberu, lebo keď ich nesie naraz, necíti sa najlepšie. Nádoba je pri pošte, kde sa premieľajú ľudia a ich zvedavým očiam neujde ani jedna prázdna fľaša, ktorú s veľkým cinkotom púšťa medzi ostatné črepy.

Pascu s orieškom a slaninou žena teda položí k prázdnym fľašiam do skrinky. Nevojde sa tam, a tak fľaše rukou tisne dozadu. Konečne napasuje malú pascu vedľa fliaš. Najprv si myslela, že táto pasca bude humánnejšia a myš nepricvikne. Tá jednoducho vlezie zhora drôteným tunelom k slanine a oriešku, no vyliezť už nedokáže. Potešila sa, že myš iba odchytí a pustí na dvore. Keď však minule suseda povedala, že myš sa na ostrých drôtikoch dokrvaví, chcela pascu okamžite vyhodiť. Na druhej strane tie myšie hovienka. Predsa nebude od nich každý deň čistiť celú linku a kávovar. Okrem toho, ktovie, akú chorobu tá myš ešte prinesie, pomyslela si a zatvorila dvere na skrinke.

Teraz aby kvôli myšiam ani neotvárala vstupné dvere. A just ich otvorím, povedala si, provokačne nechala dvere otvorené a postavila sa na terasu. Očkom však sledovala, či nejaká myš predsa len nevbehne dnu. Napokon to vzdala a dvere ticho zatvorila. Prešla cez terasu a začala hladkať bylinky na kamennom múriku. Vedľa byliniek mala kvetináče s paprikami. Všetci v dedine vravia, že tento rok je na papriky akýsi čudný.

Nerastú. Bolo asi chladno a papriky sa nevytiahli. Aj ona ich má akési nevydarené, krpaté. Veď aj kakor to minule hovoril. Pri cucaní žumpy síce spomenul najprv krúpy v Maďarsku veľké ako pingpongové loptičky, požiare v Amerike a nakoniec ruskú mafiu, ktorá kradne poklopy zo žúmp. Ako dobre, že nemám kovový, ale betónový, pomyslela si vtedy žena. Nakoniec kakor svoju víziu o konci sveta zakončil Sibylou, koronavírusom, až sa dostal k paprikám. Počasie je nedobré, veď aj nová planéta sa objavila. Tak čo už potom papriky? Žena sa bližšie pozrela do črepníkov a celkom ju potešilo, že tam vidí úplne maličké papričky. Pohladkala každú papriku osve. Verila, že im dáva silu. Z múrika bolo vidno na vchod do pivnice pod terasou.

Boli v nej prázdne poháre na zaváraniny, zimné pneumatiky, dve elektrické kosačky, káble, škridle, drevené palety a akési rárohy, ktoré bude musieť dať vynosiť, keď bude v dedine upratovanie. Sama ich ťažko povynáša. Schody sú strmé a odležala by to s boľavým driekom. Len musí dať urobiť dvere, aby priestor pod terasou mohla nazvať pivnicou. Však ti tam hocikto môže vojsť! Veď ty ani bránu nezamykáš! Vyčítala jej dávnejšie sestra. A čo by mi už kto ukradol?

Nech si to poodnáša, aspoň budem mať pokoj, mykla žena plecom, ale je pravda, že odvtedy bránku zamyká.

Niekedy sa stane, že ju nechá nezamknutú. Najmä keď vybehne iba do dedinského obchodu. Opäť sa zahľadela do pivničného vchodu. Zhora z diery v terase presvitalo do pivnice trochu svetla. Mierne sa zohla a prispôsobila si oči. Zasa sa jej zdalo, že sa čosi v rohu pohlo. Ešteže je pes zatvorený v dome. Keby bola v pivnici mačka, čo sem prišla na svet priviesť svoje mladé, neručí za to, že ich pes nepodrhne. Ale toto nie je mačka, je to čosi oveľa väčšie. Žena sa bála vojsť do pivnice. Rozhodla sa, že si k múriku s bylinkami a paprikami prinesie stoličku a bude vchod pivnice pozorovať. Pre istotu si do jednej ruky vzala mobil, aby mohla zavolať policajtov, keby bolo treba, a do druhej ruky schmatla tyč z rajčiny.

Sadla si a čakala. Čo ak sa tam upelešil bezdomovec?

Ako ste sa sem dostali? spýtala by sa ho a on by určite povedal, že cez bráničku, ktorú nechala nezamknutú. A to som išla len na poštu, povedala by vyčítavo bezdomovcovi, hoci v skutočnosti bola zaniesť prázdne vínové fľaše do separovaného zberu. Ale to by mu nehovorila. Najlepšie by bolo, keby ten bezdomovec smrdel a bol by poriadne zanedbaný. Možno by dlho bojovala sama so sebou, no už teraz vie, že by mu napokon dovolila osprchovať sa. Trošku ju zamrzelo, že by mu nemala čo dať obliecť, lebo žiadne mužské oblečenie doma nemá. Ale napokon, kým by mu oprala tie jeho handry, vydržal by aj v jej legínach a v čiernom tričku. Ste vdova? spýtal by sa potom, keď by bol čistý a možno aj voňavý. Takmer všetky voňavky má unisex, nemá rada tie sladkasté vône. Pokojne by mohol jej voňavku použiť.

Viac neprezradíme, rozuzlenie deja nájdete (spolu s ďalšími sedemnástimi poviedkami) v spomínanej knihe.