Médiá, realita a demokracia (ESEJ)

479

Nadbytok podobne ako nedostatok môže v spoločnosti vytvárať napätie. Ostatné roky potvrdzujú, že to platí aj pri tečúcich informáciách, rozličných textoch a podnetoch. V množstve sa nám stráca ich kontext i obsah. Ak má mať zmysel komunikácia a informovanie v spoločnosti, potrebujeme rozumieť možnostiam a limitom vnímania sveta a pravdy. Každá kultúra a spoločenstvo sú formované v istých horizontoch či režimoch pravdy. Demokratická vízia spoločnosti predpokladala, že uznávaná pravda sa bude preverovať a overovať vo verejnom priestore v rámci diskusie slobodných občanov. Platformou prvotnej konfrontácie a relevantnosti mali byť strany, spolky, občianske združenia či záujmové skupiny.

V postmodernej situácii, keď sme vzhľadom na strach z totality popreli platnosť jediného horizontu a pravdy, sme verejný priestor oslobodili od hraníc korekcie v prospech rôznosti interpretácií. Kým verejný priestor nezačali čoraz intenzívnejšie ovplyvňovať elektronické médiá, kým prebiehali ešte osobné konfrontácie informácií s realitou a existovali žité spoločenstvá, bolo ešte možné v rámci týchto komunít, spoločenstiev a národov udržovať nielen diskusiu, ale i informácie a stupeň kontinuity v určitých limitovaných zmysluplných celkoch. Uvoľňovaním ligatúr vzťahov, reči a spôsobu informovania sa postupne stal priestor pre zmysluplnú diskusiu labilný a neukotvený.

Teoretici komunikácie, ako napríklad Jürgen Habermas, si boli vedomí nekompatibility rôznych režimov pravdy a poznania. Preto hľadali ideálny predpoklad pre diskurz. Podhubím viery v otvorenú spoločnosť bolo oddelenie verejnej sféry od oblasti súkromnej, ktorá pôvodne nemala byť predmetom diskusie vo verejnom priestore. Diskusia vyžadovala od zúčastnených úctu, dôveru a argumentáciu v danom jazyku. Ukazuje sa však, že išlo o priveľmi ideálny model.

Nástupom rozhlasu, televízie a internetu sa nielen zrýchlilo prepojenie ľudí, ale s rastúcim počtom médií prevládlo úsilie upútať pozornosť na seba. Pre svoju existenciu, rozvoj a vývoj totiž vyžadujú finančné krytie. Technológie, podobne ako viaceré oblasti života, sú limitované investíciami. Trh a peniaze sa postupne stávajú tvorcami zdrojov i určujúcim faktorom rozvoja nielen v médiách. Stali sa novými limitami i verejného diskurzu. Sledovanosť sa stala meradlom úspešnosti média tak, ako počet študentov má byť meradlom dobrej školy. Obsah a pravda zostali v úzadí. Peniaze, podobne ako diskusia, sa stali nekontrolovateľne tečúce v otvorenom systéme. Pokusy regulácie v mene obsahu a pravdy sú prekročením hraníc štátu čoraz neúčinnejšie. Hlavne ak sú všetci relevantní členovia spoločnosti vystavení mechanizmu úspešnosti, ktorú reprezentuje majetok. Rýchlosť a množstvo informácií prešli postupným naberaním nových obsahov a vetvením tokov do tečúcej riavy, ktorú nie sme schopní nielen absorbovať, ale ani sledovať. Svet sa v množstve zredukoval do nevyhnutného, často počutého či videného obrazu. Poznanie je čoraz väčšmi odkázané na sprostredkovanie, ktoré nevychádza zo žitých spoločenstiev či zo vzájomnej dôvery. Martin Heidegger tvrdí, že sme svet zredukovali na obraz a spredmetnili sme ho. Pristupujeme k nemu vlastnícky, manipulačne, individuálne. Výsledok je čoraz zrejmejší. Kritický je stav ekológie i vzťahov v spoločnosti. Prehĺbila sa idea úspešnosti, presadenia sa na úkor iných a trhový mechanizmus, ktorého funkčnosť a dynamika stoja na individualizme, hromadení a vlastníctve. Svet sa zmenil v našej mysli na tečúci tok individuálnych obrazov a vízií, z ktorých si vyberáme, a priestor, v ktorom žijeme, pripomína hraciu platformu, kde si každý vyberá či vydobyje čo najlepšie pozície.

Podobenstvo o jaskyni

Skúsme si v skrátenej forme pripomenúť Platónovo podobenstvo o jaskyni zo siedmej knihy jeho diela Štát: „Predstav si ľudí v podzemnom príbytku podobnom jaskyni, ktorá má k svetlu otvorený dlhý vchod pozdĺž celej jaskyne. V tejto jaskyni žijú ľudia od detstva spútaní na nohách a šijách, takže ostávajú stále na tom istom mieste a vidia iba rovno pred seba, pretože putá im bránia otáčať hlavou. Vysoko a ďaleko vzadu za nimi horí oheň; uprostred medzi ohňom a spútanými väzňami vedie hore cesta, pozdĺž ktorej je postavený múrik na spôsob zábradlia, aké mávajú pred sebou kaukliari a nad ktorým robia svoje kúsky… Myslíš, že by takíto väzni mohli vidieť zo seba samých a zo svojich druhov niečo iné ako tiene vrhané ohňom na náprotivnú stenu jaskyne?“ (Platón: Štát. Bratislava: Kalligram 2006, s. 275). Dovolil som si toto Platónovo podobenstvo pretlmočiť do dnešných čias: Predstav si ľudí, ktorí svoj zrak majú neustále upriamený na obrazovky mobilov, tabletov a televízorov, ktorí sú ustavične pripútaní na pripojenie, na internetové siete a v ušiach majú slúchadlá, aby najintenzívnejšie počúvali zvuky z éteru a neboli rušení realitou okolia. V tomto upriamení na sprostredkované informácie sú vedení odmalička a ich zrak je nasmerovaný jediným správnym smerom. Tam sa každú sekundu vrhajú nové a nové tiene podnetov tak, aby ani na chvíľu nikto nemal dôvod zdvihnúť zrak od monitorov. Spokojní so zdanlivou pestrosťou a výberom, unavení množstvom a frustrovaní tým, čo nestihli vidieť, stupňujú intenzitu a frekvenciu akumulovaných obrazov. Ak aj zdvihnú zrak, tak to, čo uzrú, zaradia do príbehov videných v monitoroch, čím bez dlhšieho premýšľania môžu triediť dobré i zlé. Myslíš, že by takíto dobrovoľní väzni mohli vidieť zo seba samých a zo svojich druhov niečo iné než tiene vrhané kaukliarmi na monitor? Môže si takto rokmi formovaný človek postaviť otázku, či je svet mimo videného v monitoroch reálny? Predvádza sa nám naozaj divadlo, čo z tieňov sveta prinášajú nosiči informácií ako lovci, ktorí si vyberajú tú, čo im prinesie slávu? Vedomie o tieňoch, ktoré nás ovplyvňujú, o protichodných až mätúcich videniach je nielen dôležité, ale zároveň vedie k poznaniu, že napriek vlastnému presvedčeniu o pravde a o zdrojoch nie je dobré automaticky ukazovať prstom na iného ako na klamára. Tiene vyvolávajú otázky. Ako je to? Ako a kto tvorí tiene? Sú relevantné pre konanie? Stačia napríklad ako dôvod na bombardovanie v Sýrii? Ide o veľmi krehký dôkaz. Video i nepriateľa vie dnes vyrobiť a zavesiť na internet zručnejšie dieťa. Sú takéto otázky a uprednostnenie premýšľania pred rýchlou rekciou relevantné alebo konšpiračné? Odzneli vo verejných diskusiách skôr, ako sa veci konali? Či stačí uspokojenie, že v najťažších chvíľach sa nepochybuje o spojencoch a ich zdrojoch? Nejde totiž o prvú skúsenosť z omylov videného, a preto je určitá skepsa namieste. Poznáme, ako dopadla teória o chemických zbraniach v Iraku. Koľko podobných obrazov a tieňov nás denne zaplaví?

Platónova jaskyňa. Koláž: internet

Čo je teda realita?

Niklas Luhmann vo svojej knihe Realita masmédií píše: „Ich skutočná realita spočíva v ich vlastných operáciách“ (Luhmann, N.: Realita masmédií. Praha: Academia 2014, s.12). V procesoch prípravy, uhla pohľadu, výberu, technologických možností, tlače, vysielania a ich sledovania. Čoraz intenzívnejšie sa hľadá téma, ktorá zaujme a udrží pozorovateľa čo najdlhšie. Ich existencia je vystavaná na pozorovaní pozorovania médií. Ako hovorí Luhmann, ide o zdvojenie pozorovania. Médiá sú pozorujúce médiá (a prirodzene vyberajú podľa svojho uhla pohľadu to, čo budú pozorovať tak, aby mali čo najviac pozorovateľov) a druhá rovina pozorovania sme my, ktorí ich čítame a pozeráme. Z hľadiska transformácie skutočnosti dochádza k viacerým redukciám reality. Prvá je daná viacnásobnou redukciou média (technologická, názorová, časová, fragmentárna i strihová redukcia) a ďalšia výrazná transformácia prebieha dešifrovaním obrazu či článku prijímateľa do jeho videnia sveta.

Aj z tohto pohľadu Niklas Luhmann tvrdí, že masmédiá nemôžu jednoducho seba pokladať za pravdu (s. 14). Musia rozlišovať medzi seba-referenciou a referenciou druhého. Plynie z toho aj ďalší dôsledok. Pri hľadaní pravdy nemožno tvrdiť, že to, čo všetci videli v televízii alebo na videu, je pravda. Tak ako to, žiaľ, argumentoval francúzsky prezident na ospravedlnenie bombardovania v Sýrii. Poznanie prostredníctvom masmédií treba vnímať ako konštrukciu, ktorú treba vystaviť mysleniu i otázkam. Svet a život, ani dianie v ňom, nemožno zhrnúť do obrazu ani slova. Obraz a slová používame na sprostredkovanie svojho videnia, myslenia a skúsenosti, ktoré sú skôr úsilím o prijatie nás a príležitosťou pre vstup iných pohľadov a skúseností, ktoré umožňujú na jednej strane potvrdenie vlastnej identity a na strane druhej vedomie určitého spoločenstva a celku. Práve rôznosť pohľadov a skúseností potvrdzujú identitu. „Realita je indikátorom pre úspešné overovanie konzistencie v systéme“ (s. 16).

Na tomto mieste je zaujímavý ešte jeden Luhmannov postreh. Hovorí, že masmédiá tvoria transcendentálnu ilúziu (s. 13). V časoch, keď sme duchovné, nadčasové a nepredmetné vytlačili z obzoru, ktorý by mal mať dosah na náš život, úlohu zdanlivého prepájania s výrazne imaginárnymi prvkami – prekročenie času a priestoru, vyvolávanie emócií bez námahy a úsilia – prevzali na seba médiá. Stali sa populárne, lebo vzbudzujú pocit, že sme pri živote i jeho presahu, ale i frustráciu, pretože nevládzeme držať s nimi krok a vyvolané emócie sa neopierajú o reálne zažité skúsenosti s ľuďmi.A sú bez preverenia časom.

Keďže médiá sú technologicky limitovanou štruktúrou s prirodzenou tendenciou sebazáchovy, sústreďujú svoj výber do atribútov rýchlosti a sledovanosti, čím pripomínajú štruktúru inštitúcií, ktoré robia všetko pre to, aby zachovali sami seba. Rýchlosť a nástup internetu menia paradigmu komunikácie na zvyšujúci podiel sebaprezentácií, množstva a emócií nad súvislosťami i obsahom. V množstve začína prevládať čoraz agresívnejší princíp presadenia sa na úkor iného a konfrontácie s realitou. Do masmediálneho priestoru to prináša dôležitosť PR agentúr s úlohou zaujať a udržať pozornosť. Pravda sa redukuje na reklamný slogan, dôrazné vystúpenie či extrém. Už nejde o premýšľanie, ustupuje i presviedčanie, nastúpila jednoznačnosť, vulgárnosť a diskreditácia iných.

PR agentúry nahrádzajú pôvodnú rešerš v správach, ktorej úlohou bolo posudzovať informácie z viacerých strán a zdrojov, nie iba z pohľadu pre a proti. Z reality vieme, že v spore dvoch strán nemusí byť pravda ani na jednej z nich. Pre relevantnú informáciu, ktorá chce odkryť kontext, tak v mnohých prípadoch nestačí ani vyjadrenie oboch strán. Príkladom pre chýbajúcu rešerš je hromadenie tlačových konferencií, kde sú dostupné bez overenia faktov. Prinášajú PR výstupy politikov, čím zamorujú priestor často prázdnymi domnienkami či účelovo vytvorenými schémami s cieľom diskreditovať druhú stranu. Prirodzene, rýchlo dostupný materiál je dobrý pre každé médium a jeho použitie bez preverenia je legitimované otvoreným priestorom pre názor.

Vo verejnoprávnom médiu by sme však nemali rezignovať na to, že každý názor by mal byť vystavený hodnoteniu relevantnosti, konfrontácii s realitou, a ak to nie je možné, minimálne ďalším dotknutým stranám. Nie formou reakcie ex post, zverejnením informácií a následným hľadaním reakcií. Tento postup by mal predchádzať zverejneniu. Žiaľ, aj tu sa v mediálnom prostredí namiesto vytvorenia priestoru pre relevantnú diskusiu akceptujú pre rýchlosť, jednoduchosť, emócie a pozerateľnosť invektívy a presadzovanie fráz bez vzájomného počúvania argumentov. Verejný priestor sa tak zúžil na súboj tých, ktorí sú za, a tých, ktorí sú proti. Nehovoriac o tom, ak moderátor stojí na jednej či druhej strane. Pôvodný zámer vytvorenia verejnosti, kde sa mali konfrontovať nápady a návrhy na zlepšenie života v jednotlivých jeho oblastiach, sa zredukoval do reakcií proti sebe stojacich táborov. Diskusie sa zmenili na sebaprezentácie a súboje, bez dôvery a vzájomného počúvania. Cieľom je získať diváka, hoc aj za pomoci zosmiešnenia či zneváženia druhej strany.

Majú ešte verejné médiá zmysel?

Trh nevyrieši právo na prístup k informáciám. Funguje na princípoch, čo sa oplatí a čo sa zaplatí. Vidieť víťazov. Verejnoprávny prístup k informáciám má zabezpečiť priestor, ktorý bráni ovplyvňovaniu a skresľovaniu výberu dostupných informácií nevyhnutných pre život spoločenstva mocou politickou, ideologickou či finančnou. Zároveň ide o zachovanie priestoru informácií, ktorý nie je znevažovaný či vyprázdňovaný zábavou, reklamou alebo individuálnymi a skupinovými tendenciami presadiť sa na úkor ostatných.

Verejné je totiž to, čo patrí všetkým, k čomu majú prístup, kde sa prejavujú hlavne najdôležitejšie skutky a činy udržujúce spoločenstvo ľudí. Z tohto pohľadu neobstojí ani cenzúra zdrojov, ktoré systém moci len tak bez diskusie nazval konšpiračnými či protispoločenskými. O protispoločenskom či konšpiračnom nemôže rozhodnúť politická moc, majitelia či zamestnanci média, ale reálna konfrontácia s faktmi. Tá však nenastane, ak druhú stranu nepripustíme v rovnakom rozsahu k slovu. V tomto kontexte si spomeňme na jeden nebezpečný argument, že o bombardovaní spojencov či vyhostení veľvyslancov sa nemalo diskutovať.

Treba stáť na tej strane, ktorej sme súčasťou. Paradoxne tak médium, ktoré v iných prípadoch stavia moc pred otázky a tlačí ho k zodpovednosti, nekladie otázky inej moci o relevantnosti jej zásahu. Pri slove a pravde neplatí, že je niečo naše či na našej strane…

Ani verejné nepatrí nikomu, ani tým, ktorí majú tento priestor udržiavať. Ani samotným redaktorom či manažmentu. Tí majú mať práve najväčší odstup od jednotlivých hľadísk a emócií, do ktorých by sa nemali dať vtiahnuť. Nejde tu totiž o presadzovanie vlastného názoru či preferencií. Inak by zaberali priestor tým, čo z odstupu a bez emócií ponúkajú rôznosť pohľadov na pohyb v spoločnosti. V tomto kontexte sa ukazuje, že napríklad v prípade smrti novinára nebolo z pohľadu kolegov vo verejnoprávnych médiách najšťastnejšie, že využívali verejný priestor na dlhodobé vyjadrovanie svojich opodstatnených emócií. Boli v prvých dňoch pochopiteľné i akceptovateľné. No čo najskôr je potrebné vo verejnom priestore potlačiť emócie v prospech informácií, ktoré sa ponúkajú z viacerých uhlov pohľadu. Neznamená to zabudnúť, ale, naopak, pripomínať v konkrétnom kontexte, nie mimo neho. Inak sa stráca váha symbolu i jeho odkazu. Odlíšiť individuálny (aj najlepšie mienený) aktivizmus od služby verejnosti nebýva ľahké, no na zdravé fungovanie spoločnosti je to nevyhnutné. Z hľadiska verejnoprávnosti médií, keďže sú financované z verejných zdrojov, je jasne zadefinovaný účel poskytovať komplexné informácie bez zaujatosti, preferovania jednej strany, bez vlastných emócií či navádzania na konanie proti iným stranám alebo mysleniu.

Demokracia a upevňovanie jej väzieb

Médiá sú často definované ako strážcovia demokracie. Táto idea sa v rýchlej dobe a množstve informácií vyselektovala do výslednice, ktorá automaticky kritizuje každú vládu a nepoužíva rovnaký meter pre seba a pre iných. Dôvod spočíva v tom, že moc môže byť zneužitá. Moc zneužitia má však i samotné médium. Hrozí, že z účelového informovania o politike sa stane politika sama. Cielené slovo sa v prelomových obdobiach stáva činom, aktivizuje ľudí, čím sa stáva politickým aktom. Na strane druhej treba pripomenúť, že moc je na vedenie štátu nevyhnutná, a preto sa demokraticky deleguje vo voľbách. Tu platí, že úlohou médií je udržiavať a akceptovať tento legitímny postup i stav, napriek súhlasu či nesúhlasu s výsledkom volieb. Vytýkať iba politikom, že im chýba zodpovednosť za celok spoločenstva, a prehlbovať túto skepsu výberom iba negatívnych informácií je rovnako deštruktívne ako politici bez zodpovednosti. Novinári žijúci v demokracii by nemali byť šíriteľmi nenávisti a revolúcií, ktoré nerešpektujú princíp volieb a rozdelenia moci, inak strácajú legitimitu vystupovať vo verejnom priestore ako tí, ktorí strážia demokratické princípy.

Ak sa médiá dlhodobo zameriavajú iba na problémy a nevyvažujú rovnakou mierou verejný priestor pozitívnymi informáciami, ktoré sú dôležité na upevňovanie väzieb spoločenstva, stávajú sa práve médiá tými, ktoré nechtiac deštruujú demokraciu a spoluvytvárajú realitu permanentnej nedôvery, ktorú postupne začneme nazývať pravdou. Dlhoročným vyhrocovaním napätia medzi vládami a opozíciami sa pôvodná idea demokracie, kde rôzne strany zastupujúce občanov hľadajú pre občana najlepší konsenzus, zmenila na permanentný súboj pripomínajúci skôr boxerský ring než agoru. Demokracia však potrebuje aj upevňovacie väzby, súdržnosť a udržovanie podhubia na pokračovanie života v spoločnosti. To je jedna z úloh verejnoprávnych médií, ktoré, žiaľ, v súboji a porovnávaní so súkromnými médiami zanedbávame. Upriamenie na individuálne ciele, na množstvo divákov, na zlyhania, extrém a podkopávanie prirodzených autorít nie je úlohou verejnoprávnych médií. Vyrábanie aktualít, ktoré redukujú prezentované udalosti len na prítomnosť, vytláča starosť o kontinuitu, kontext a budúcnosť, čím sa znižuje prah zodpovednosti vo verejnom priestore. Rýchlosť a konkurencia aktualít nedovoľujú vo svojej podstate riešiť širšie súvislosti, pretože ich čas je vymedzený a ihneď sa nahrádzajú ďalšími aktualitami. Život myslenia sa tak uzatvára iba do impulzov, ktoré zvyšujú emócie a pocit nestíhania. Frustrácia sa stáva sprievodným javom, ktorý prehlbuje čoraz individuálnejší prístup na úkor spoločného.

Ak tvrdíme, že sa zvyšuje počet návštevníkov tzv. konšpiračných stránok, tak potvrdzujeme, že sme vo verejnom priestore necitlivo až totalitne vytesnili niektoré informácie či témy, ktoré nespadali do nášho videnia sveta. To, čo sa takto vytesnilo, hľadajú ľudia impulzívne inde. Spreneverili sme sa tak verejnému, ktoré by nemalo bez jasného, viacstranne oddiskutovaného a zrozumiteľného vymedzenia neakceptovateľného vytvárať cenzúru. Práve verejné je totiž priestorom pre argumentáciu a odkrývanie toho, čo je alebo nie je relevantné, čo je alebo nie je konšpirácia, čo korešponduje alebo nekorešponduje so skúsenosťou. Rozhodne to nemôže byť iba názor politikov, novinárov či mocenských štruktúr.

Ak máme obavu z neukotveného toku dojmov, musíme dokázať udržiavať priestor pre komunikáciu argumentov, kam treba pripustiť všetkých, ktorí chcú naozaj hľadať relevantný prístup k realite. Vyžaduje si to však trpezlivosť a ochotu počúvať iné názory, vrátane tých, s ktorými nesúhlasíme. Aby mala reč zmysel, musí sa dodržať predpoklad, že je niekto medzi nami, komu dôverujeme. Reč a komunikácia sú totiž vystavané na dôvere a dohode, že budeme používať spoločný jazyk na dorozumenie. Je takto nastavené prostredie v médiách a medzi nami? Ide o prehlbovanie dôvery ku všetkým občanom bez rozdielu? Alebo iba o presviedčanie, že tí, ktorí majú iný názor, sa mýlia? Je úlohou médií presviedčať, bojovať či ponúkať informáciu? Technika, médiá a ani novinári nie sú nepriateľmi. Pomáhajú nám podobne ako dopravné prostriedky. Za predpokladu, že rozumieme ich úlohe a vieme ich používať. Pri verejnej doprave dodržiavame cestovný poriadok, ktorý je záväzný pre šoféra i toho, kto sa chce viesť. Bez ohľadu na emócie, pomery či svetonázor. Pri médiách musíme takisto porozumieť najskôr ich limitom. Prinášajú zredukované, upravené množstvo sformátovaných podnetov, pritom nám umožňujú prepájať sa s ostatnými. Ich rýchlosť spôsobuje, že zväčša nevieme v tomto tempe rozlišovať a premýšľať kontinuálne. Nad množstvom sa však nemusíme až tak znepokojovať. Nemali by sme nadávať na médiá či novinárov. Ani všetky dopravné prostriedky nevyužívame, ale si z nich vyberáme, pritom platí, že verejná doprava by mala byť dostupná stále. Ak neprijmeme rozličnosť a to, že nie sme schopní všetko spracovať, ľahko podľahneme rezignácii či nutkavej túžbe stotožniť sa s videným, ktoré sa približuje našim pocitom. Takáto situácia môže byť nebezpečná. Pre nástup jednostranného totalitného videnia, ktoré v rýchlosti nevieme rozoznávať. Preto by sme nemali podľahnúť rýchlosti a videnému bez jeho konfrontácie s realitou v otvorenej diskusii. Ustavičné napätie medzi videným, slovom a realitou by malo prevládať nad každým jednoznačným tvrdením. Na všetkých stranách komunikácie. U tých, čo ich prinášajú, i tých, čo ich prijímajú.


Bibliografický odkaz:
Pavol Tomašovič: Médiá, realita a demokracia. In: Literárny týždenník, č. 19 – 20, ročník: XXXI, vyšlo 23. 5. 2018, Index 49246, ISSN 0862-5999, E. č. MK SR: EV 3136/09, s. 1, 10. Dostupné na internete: <https://literarnytyzdennik.sk/media-realita-a-demokracia/>.

Ilustračné foto: pixabay.com