Medňanského výtvarné začiatky v Strážkach

366

Začiatky tvorby Ladislava Medňanského (1852 – 1919) sú spojené s kaštieľom v Strážkach, kde Slovenská národná galéria prezentuje umeleckú zbierku maliara s príťažlivým tvorivým odkazom. Na jeho rodisko v Beckove si jeho sestra Miri (Margita) v zápiskoch spomínala takto: „V tichom smutnom dome našich starých rodičov v Beckove ešte vždy v hlbokom smútku privítali mladý pár – Eduarda Medňanského a Máriu Annu, rodenú Szirmaiovú. Zima bola tichá a hrozná. Finančné starosti a správy o bratovi Cezarovi prichádzali zriedka a boli nepriaznivé. Konečne prišla jar. Matka sa s nadšením pustila do záhradníčenia. Vtedy sa predčasne 23. apríla 1852 narodil brat barón Ladislav Medňanský.                                      Matka často spomínala, že celú noc pod jej oknom spieval škovránok a rozkvitol orgován. Do rána však všetko zakryl sneh. Aj kríky a kvety. Bračeka kŕmili mliekom, aj sa mu dobre darilo, ale čoskoro sa ukázalo, že 7-mesačné dieťa má mozgovú vodnatieľku. Doktor Mór Moškovič, vtedy jeden z najslávnejších lekárov, nedával veľké nádeje na prežitie. Zakázal mu rýchle pohyby, pobehovanie a s tým spojené rozhorúčenie. To všetko nesmel do siedmich rokov detstva. Do pätnástich rokov mal zakázané sa učiť a aj potom musel dávať pozor, aby sa nepresilil, kým hrozba meningitisu – zápalu mozgových blán – sa nepominie.“                                                                                                          Medňanský, podľa Miri, ešte poriadne nerozprával, ale už celkom dobre vedel vyjadriť svoje želanie kresbou. Jeho matka, ktorá z rodiny Boldizsara Szirmaia ako jediná prežila choleru, sama maľovala. Dedo bol sčítaný a zaujímal sa o východné kultúry. Mal vynikajúci cit na tamojšie jazyky. Vedel po turecky, srbsky, arabsky a svoje poznámky, podobne ako jeho vnuk, písal gréckymi písmenami. Predpokladá sa, že Medňanský pravdepodobne po ňom zdedil sklony k potulkám.

Matka Mária Anna kresby svojho syna Ladislava od dvoch rokov starostlivo uchovávala a aj barónka Medňanských – sestra Margita (narodená 1859) – cítila potrebu maľovať. Jej ilustrácie Andersenových rozprávok v neskorosecesnom štýle visia aj dnes na stenách múzea v Strážkach. Tam sa rodina Medňanských po smrti deda Boldizsara presťahovala roku 1861 a hneď sa pustili do stavebných obnov kaštieľa a úpravy parku.                                                        Významnou udalosťou, ktorá zasiahla do života mladého Ladislava Medňanského, bola návšteva viedenského maliara Thomasa Endera (1793 – 1875). Ten už ako dôchodca sprevádzal svojho syna inžiniera do Košíc, kde mal budovať železnicu na trase Košice – Bohumín. Pri tejto príležitosti sa stretol s grófom Jánom Waldsteinom (1809 – 1876), rodákom z Vinného, ktorý si uňho objednal realizáciu veľkolepého projektu. Gróf ako člen riaditeľskej rady Maďarskej akadémie vied 8. mája 1868 daroval tejto inštitúcii dvestodvadsať akvarelov rakúskeho krajinára Thomasa Endera, ktoré namaľoval v oblastiach vtedajšieho Horného Uhorska.                                              Podľa darovacej listiny tak urobil z presvedčenia, že výtvarné umenie môže výrazne napomôcť všeobecné vzdelávanie a rozvoj meštianstva. Akvarely nie sú iba predstavením tunajších prírodných krás, ale aj svedectvom o zrúcaninách hradov či jestvujúcich kaštieľov, z ktorých mnohé v priebehu uplynulých rokov odvial čas či revolučné udalosti. A tak sú jedinečným svedectvom o dobe, v ktorej vznikli. Kaštieľ vo Veľkých Strážkach, obľúbené miesto Medňanských, namaľoval Thomas Ender na troch akvarelov.                    Z pohľadu ďalšieho vývoja mladého Ladislava Medňanského to bolo dôležité. Thomas Ender s pravým viedenským temperamentom bol nenáročný starý pán, žoviálny, jednoduchý. Nielenže bol hosťom ich rodiny, ale stal sa aj učiteľom mladého Ladislava, ktorý si s radosťou prezeral Enderove práce. Umelec si citlivé svojské dieťa mimoriadne obľúbil. Učil ho základom umenia, brával so sebou na cesty pri hľadaní vlastných motívov. Kreslievali spolu na Kežmarskom hrade či vo Vysokých Tatrách.                                                        Toto stretnutie rozhodlo o osude dieťaťa. Ladislav bol síce poslušný voči otcovi, učil sa a roku 1870 sa v Solothurne na brehoch Ženevského jazera pripravoval na prijímacie pohovory na Polytechniku v Zürichu. Vo svojom vnútri však už bol rozhodnutý, že sa stane umelcom.                                                                                                                    Sestra Miri sa o návšteve Thomasa Endera a jeho vplyve na brata Ladislava zdôverila svojim zápiskom takto: „Prekvapilo ho Ladislavovo nadanie a začal ho usmerňovať v jeho štúdiách kresby. Najsamprv vzory konárov stromov, potom hlavu Apolla, niekoľko antických reliéfov, dekoratívne motívy, ktoré mu neskôr poslal z Viedne. Kresba týchto mu išla ťažšie. Ladislav ich opakoval azda tisíckrát, už sa mu zunovali. Lepšie boli jeho kresby nábytku a interiéru izby, ktoré robil podľa usmernenia Endera. Najzvláštnejšie boli krajiny maľované v plenéri a štúdie stromov, ktoré robil sám.

Lacove kresby, štúdie prírody, ktoré mu zadávala predtým mama, Endera veľmi prekvapili. Lacovi predpovedal veľkú maliarsku budúcnosť. Z Viedne mu poslal gipsy – sadrové odliatky – a množstvo vzorov, aby Ladislav kreslil podľa nich. Aj keď sa mu to už zunovalo, robil veľmi svedomito. Kresby potom zasielali Enderovi do Viedne, od neho sa vrátili s pripomienkami, korektúrami a novými vzormi. Ale oveľa výstižnejšie bolo neustále maľovanie Ladislava v plenéri a počas večera čítanie rozprávok. Z nich maľoval na žltom alebo sivom papieri bielou alebo čiernou kriedou krásne kompozície – svoje detské kresby.“                                                    Dnes ťažko povedať, ako výrazne a významne ovplyvnil rakúsky maliar Ladislava Medňanského. Možno by sa k svojej výtvarnej ceste dostal i sám. Ale už to, že sa v takom mladom veku, posmelený hodnotením i korekciami starého viedenského umelca (v tom čase mal už vyše sedemdesiat), rozhodol pre maliarstvo, a nie pre technické vzdelanie, ktoré chcel otec, veľa napovedá. Tam kdesi sa začala cesta Ladislava Medňanského za poznaním a neskorším štúdiom na Akadémii výtvarných umení v Mníchove či parížskej École des Beaux-Arts v Paríži, potulkami a maľovaním. Príznačné preňho bolo, že zakaždým sa z nich vracal do Strážok – kde mal jediný trvalý ateliér (všetky ostatné boli prenajaté). Ale to už je iná kapitola…

Foto: archív autora