Mihai Milca a Vasile Dan Rumunská literatúra

354

Neoddeliteľnou súčasťou stromu našej národnej literatúry je aj vetva slovenských literátov žijúcich a tvoriacich v krajanskom prostredí za hranicami vlasti. V Rumunsku významnú časť slovenského literárneho života v prepojení s rumunským predstavuje slovenská prozaička, novinárka, kritička a literárna vedkyňa Dagmar Mária AnocOvÁ (*1951 v Nadlaku, Rumunsko). Okrem výraznej stopy v autonómnej tvorbe, ktorú predstavujú zbierky próz, poézie, knihy pre deti a mládež a odborná spisba, je neprehliadnuteľne prítomná ako vysokoškolská pedagogička i autorka a redaktorka slovenských učebníc v Rumunsku, zborníkov, antológií, časopisu Naše snahy. Zákonitou súčasťou jej tvorivej práce je preklad. Ponúkame ukážky jej prekladov dvojice významných rumunských literátov. Najprv štúdie o udalostiach spred sto rokov a potom ocenenej poézie.

Mihai Milca – Nezabudnuteľný rok 1918

Rok 1918 sa začal v znamení dôvery vo víťazstvo, ale napokon sa ukázal nedobrým pre ústredné veľmoci. Vojenský úpadok, urýchlený tlakom kontraofenzívy krajín Dohody na pozadí vyčerpania zdrojov a morálneho rozpadu v zázemí, spôsobil, že sa Nemecko a Rakúsko-Uhorsko dostali do kolapsu a boli nútené úzkostlivo hľadať riešenie, trebárs aj zúfalé, ako z vojny vycúvať.

Na Balkáne ofenzíva, ktorú 12. septembra 1918 začali spojenecké ozbrojené sily pod vedením generála d’Espèreyho, prinútila Bulharsko žiadať čím skôr začať rokovanie o uzavretie prímeria. Podobné sa odohralo na fronte v Malej Ázii, kde vojenské jednotky pod vedením britského generála Allenbyho prinútili turecko-nemecké sily vzdať sa. Na talianskom fronte aj rakúsko-uhorské vojská po nevydarenej ofenzíve na Piave utrpeli kategorickú porážku v meste Vittorio Veneto. Nasledovalo prímerie v Padove 3. novembra 1918.

Habsburská ríša škrípala vo všetkých kĺboch a prežívala posledné chvíle. Cisár Karol I. abdikoval 11. novembra a na druhý deň bola vyhlásená Rakúska republika. V Budapešti sa v noci z 30. na 31. októbra konštituovala Maďarská národná rada pod vedením grófa Károlyho, ktorý vyhlásil 1. novembra samostatnosť Maďarska. 13. novembra v Belehrade podpísali dohodu o prímerí medzi Maďarskom a Dohodou. Aj Nemecko, vedomé si nepomeru síl na bojových frontoch s mocnosťami Dohody, požiadalo o prímerie, ktoré podpísali 11. novembra vo francúzskej obci Rethondes.

Všetky tieto udalosti politicko-vojenského rázu urýchlili pohyby národov a národností v strednej a východnej Európe, rozhodnutých uskutočniť svoje ideály emancipácie, slobody a nezávislosti, aby sa tak vymanili spod útlaku oboch ríš, nemeckej a habsburskej, stojacich na pokraji zániku. Dňa 28. októbra v Prahe Česko-slovenská národná rada vyhlásila nezávislosť krajiny. Podobné sa stalo na území obývanom Slovákmi: Slovenská národná rada sa zišla v Turčianskom Sv. Martine a proklamovala odtrhnutie Slovenska od ríše a od maďarského kráľovstva a žiadala spojenie s bratmi Čechmi. Podobný proces sa odohral v Chorvátsku, Slovinsku a Srbsku, Bosne-Hercegovine a ostatných teritóriách na juhu Európy, obývaných Slovanmi, ukončil ho vznik jednotného štátu.

V októbri a novembri 1918 nadišla aj pre poľský ľud vhodná chvíľa na splnenie ideálov nezávislosti a národnej jednoty.

Pre Rumunov rok 1918 znamenal dramatický prechod od agónie k extáze. Po vstupe do vojny v lete 1916 za zjednotenie krajiny po boku Dohody, pod rozhodujúcim tlakom sústredených ofenzív ústredných veľmocí v jeseni roku 1916, po ústupe do Moldavska a hrdinskej obrane ešte neokupovaného územia v lete 1917, za dramatických okolností vystúpenia ruského spojenca z vojny, bolo Rumunsko nútené podpísať hanebný mier s nepriateľom v Buftei (Bukurešť) 24. apríla/7. mája 1918. Napriek tomu pád cárstva a záujmy Nemecka vo východnom geopolitickom priestore umožnili prinavrátenie Besarábie (anektovanej Ruskom 1812) materskej krajine. Koniec nepriateľstva zachytil Rumunsko znova na strane Dohody. V dňoch14./27. októbra 1918 Národné zhromaždenie zorganizované v Černovciach rozhodlo o zjednotení Bukoviny s ostatnými rumunskými dŕžavami do jednotného národného nezávislého štátu v úplnej solidarite s Rumunmi v Transylvánii a Maďarsku. V jeseni 1918 sa aj národné hnutie Rumunov v Transylvánii zintenzívnilo a radikalizovalo. Vznikla Rumunská národná rada, ktorá sa stala hybnou a koagulačnou silou rumunských unionistických energií v Banáte, Krišane, Marmaroši a Sedmohradsku.

18. novembra až 1. decembra sa v rumunskom meste Alba Iulia, mieste prvého zjednotenia Rumunov pod vojvodom Michalom Udatným, zišlo Veľké národné zhromaždenie. Vyše 100-tisíc Rumunov prejavilo rozhodnú vôľu celkového zjednotenia s materskou krajinou – Rumunskom. Triumf princípu národností v Európe, oslobodenej od útlaku anachronických ríš, ktoré uvrhli svet do hroznej vojny v roku 1914, sa neskoršie dočkal potvrdenia a medzinárodného uznania Parížskym mierom a systémom zavedeným po Versailles, čo starému kontinentu zabezpečilo novú fyziognómiu, hranice a horizont nádeje.

(Autor je vysokoškolský pedagóg na Národnej škole politických a administratívnych štúdií v Bukurešti – Şcoala Naţională de Studii Politice şi Administrative.)

 

Vasile Dan – Byť

Nejestvuje žiadna stopa po tvojom pobyte,
akoby si išla vzduchom, kráčala po vode,
bola dymom po úplnom vyhorení.

Sobota je ten deň, keď pociťujem tvoju prítomnosť
všetkými piatimi vnímavými zmyslami.
Zavoniam ťa aj na veľkú diaľku, až tam,
kam oko nedovidí.

Vidím ťa, skôr než zastaneš
za mojím chrbtom.

Uvediem ťa do svojho palatínskeho neba
medzi ešte nenarodených bezmenovcov.

Vidím ťa v nočnej tíšine pod novým mesiacom,
ako mi tíško obraciaš pred chvíľou dopísanú
stranu.

Ohmatávam ťa ako slepec text
na koži z popola.

 

Stratený rukopis

Od istého veku je dobre
stratiť si medzi ostatnými papiermi
nejaký ten rukopis,
ktorý sa potom už nikdy nenájde.

 

List v levitácii

Čokoľvek sa môže zostrojiť zo slov
Čokoľvek sa môže zostrojiť zo slov – trojuholník
ona, on, ona.
Večer, noc, ráno,
rukavica z vlastnej pokožky, vlastná ruka,
ktorou robíš zárezy rovno do srdca.

Čokoľvek sa môže zostrojiť zo slov – diera
do neba, privreté oko, voda, vždy
pod pieskom vietor
sčista-jasna priviaty, čo znova rozpráši soľ
dňa.

Čokoľvek sa môže zostrojiť zo slov – Achillova
päta, zlomený šíp,
stále u nositeľa štartovací
bod.

 

Pracovný týždeň

I

včera bol pondelok a dnes je sobota
slobodného človeka
dnes je spätné naťahovanie hodiniek
dvadsiatimi štyrmi hodinami jedným týždňom
jedným mesiacom jedným rokom
všetkými rokmi ktoré má ktokoľvek
v zadnom vrecku

nehľadaj ma ani tu ani tam
ani hentam vzadu
nebo je tvrdé zem je mäkká
kniha má štyri nohy
alebo krídla súce na let
kniha je ťažká
má olovo v každom písmene
kniha je ľahká v odlistenej

levitácii

II

človek o piatich hlavách nie o jednej
ako básnik pessoa v heteronymách
cisár Čchien-lung v štyroch pokladoch
z ktorých vypálil v troch tisíckach rukopisov
svoj rodokmeň
o mančúrskom pôvode
a svätý anton paduánsky
inšpirujúci päťmesačné dieťa
zrazu hovoriť
potlačiac tak sobotu o kúsok skôr
lebo dnes je pondelok

III

boh otočil koleso na nulový bod
teda bod štartu
predtým ako mu zazriem tvár
počujem jeho hlas na hore tábor
odkiaľ zostupujem sám starý
s desiatimi prikázaniami

prechod cez cestu
kam vždy dôjdem sám

 

Zárubňa

na zárubni som sa meral od malička
ráno pri odchode z domu
tenučkou čiernou čiarou
tupou ceruzkou
koľko som cez noc
narástol?
za týždeň?
za rok?
pokým som na seba nezabudol
zárubňa je aj teraz tam
iba čierne linky sa stenčili
odfarbili
stratili kontúru

ten dom už ani nie je
odplavila ho voda
maruše
v povodni 1971
zárubňu som z vlhkej zeme
vyhrabal náhodou
meriam sa aj teraz na nej
tak ako je
poležiačky

 

Aramejský rukopis

nado mnou je iný
snehuliak to nie som ja
ja som iba jeho chudobným
poplátaným oblečením
v ktorom sa on celkom roztápa
večer čo večer

ale nie ja poznám jeho príbeh
ktorý ani nemožno porozprávať
pokým sa neskončí

aramejský rukopis

 

Ani ja nič neviem

ani ja nič neviem
popraskaný zráňajúci ma kameň na ktorý stúpam bosý
rozžeravený na slnku
studený vzduch čo mi v noci
kradmo vtrhol do hrude
vietor čo ma ráno oblieka
do svojich farieb zďaleka

kto spieva kto mrmle kto tuho
zaspí
v tomto hlbokom lôžku
kto kope jamu hore
ktorú nikdy
nepreskočí

 

Písal som bielym perom

písal som bielym perom
bolo jediné ktoré som vôbec dakedy mal
pamätaj to hmla
sa z neho zľahka dvíha
vlhká hmla text
rukopis
čierna nenásytná zem
pokiaľ oči dovidia množí sa
deň čo deň
čiernym papierom je môj rukopis
biele písmená
termity
naň
dobiela vyrývajú, škriabu
lyrické tetovanie
ničoty

 

Tekuté zrkadlo

pozeráš sa do zrkadla a v zrkadle je niekto iný
rýchlo ho stieraš chrbtom pravej ruky
ako taký vlhký opar odnikiaľ
ale on sa znova objaví, cerí sa
v zrkadle

dieťa sa druhýkrát narodí v starobe

ach
čierne zrkadlo
biela snehová
tvár

 

Múr vo vzduchu

jedného dňa si zjavil vo vzduchu múr
ani už nevieš kedy si ho minul

bol to normálny horiaci deň streda
v júli veľmi horúcom

krv v tvári v hrudi
rýchlo tryskajúc rukami-nohami
potom zúfalo späť k srdcu
zajatkyňa

život sa zrazu zhrnul v jedinom malom bode
štartovacom
slimák v ulite
utorok

(Zo zbierky Chladný oheň a iné básne, ktorú vyhlásil Zväz spisovateľov Rumunska za Knihu roka 2017)

 

Stranu pripravil a texty upravil Igor Válek

Ilustračné foto: pixabay.com