Milenci z Aňaly Čítanie z knihy Jána Čomaja

429

Nechcime hľadať vinníka. Ľahko sa vynáša súd: rodičia chlapcovi bránili, dievča je po matke Rómka. Nechcime hľadať paralely, históriu Rómea a Júlie možno ani nepoznali. Neukazujme prstom na Petrových rodičov, nemáme právo. Najväčším omylom je súdiť lásku.

V polovici mája 1967 o 20.10 hod. prijal službukonajúci dôstojník polície správu, že na farme Aňala horí stoh slamy. Pod stohom ležia ohorené mŕtvoly dvoch mladých ľudí, muža a ženy.

***

Spoznali sa pred rokom v lete na diskotéke v Nových Zámkoch. Peter, vtedy osemnásťročný učeň – automechanik, ona pätnásťročná, práve ju prijali do hotelovej akadémie a cez leto pracovala ako servírka v miestnom bistre. Sotva kto by uveril, že čiernovlasá Marika má len pätnásť.

Petrov otec je krajčír, ale tu na juhu hovoria takýmto ľuďom ezermešter. Čoho sa chytil, to zvládol. Rozvážny muž, pohrúžený do práce. Jeden z tých vidieckych ľudí, pre ktorých je slovné spojenie voľný čas neznámym pojmom. Najprv šil do úmoru, bolo treba postaviť rodinný dom, dolu hala, kuchyňa, dve veľké izba, hore malý kompletný byt pre jediného syna. Potom úprava oklolia, výsadba záhrady a malého ovocného sadu, dvor ako park…

– Pán Boh stvoril svet za šesť dní, ale vytvoriť dobrú záhradu trvá šesť rokov, – vraví mi a vidím, že vie, o čom hovorí. – Tak uleteli roky, chlapec vyrástol, človek ani nepostrehne. Ešte včera, panebože, už je to päť rokov, dobehol a vraví, apa, chcel by som moped, len ten najlacnejší, kollárovský… Nedávno som mu kupoval hračky, – vraví otec, – a tu zrazu babeta!

Potom príde urastený mládenec a chcel by dvestopäťdesiatku, a nemusí byť nová! Viac sa o tom nezmienil, zvykol si, že o takých veciach netreba otcovi dvakrát hovoriť. Rodičia ho prekvapia, ani sa nenazdá.

– Ten váš Peter, – hovoria susedia, učitelia, majster, – to je šikovný chalan! – A otec sa len usmieva, potichu sa hrdí a s prekvapením zisťuje, koľko sa v jeho synovi berie vytrvalosti a vôle. Keď práve nemá novú knihu o automobilizme a dávno prečítal posledný motoristický týždenník, listuje si v knihe o indickej filozofii a joge, o reinkarnácii a fakíroch…

Raz popoludní prišiel za otcom do záhrady a vraví:

– Apa, pozri!…, ale sa nezľakni!

A tenkou dlhou ihlou si prepichne zápästie.

– Vidíš, ani kvapky krvi. A vôbec to nebolí. Keď si človek povie, že nebolí, tak nebolí.

Vysvedčenie mal najlepšie z celej triedy. Bol už členom miestneho motoklubu, rybárskeho spolku, aj kandidátom u poľovníkov. Keď išiel na rybačku, najprv pobehal mesto na motorke, večer takisto. Potom zaliezol do manzardky a čítal svoje knihy o motoroch, joge a budhizme, ak len nešiel s Marikou na diskotéku. Vyrastal z neho usilovný chlapec. Nedávno zbehol k rodičom, vyčkal, kým sa skončí televízny film a potom sa ich opýtal:

– Čo by ste povedali… keď tak rozmýšľam…, myslíte si, že by zo mňa mohol byť inžinier? Mali by ste na to?

Petrova matka bola prekvapená, ale tá je v poslednom čase večne prekvapená, keď sa pozrie na svojho syna. Prekvapená ako všetky matky na svete, keď im synovia dorastajú a keď zrazu cítia akúsi cudzotu, to je to chlapča, ktoré ešte nedávno patrilo len jej?

Jedného večera zazvonil ktosi pri dverách. Matka sa strhla, nikoho nečakali. Išla otvoriť, ale to už zbehol zhora Peter. Vo dverách stála pekná čierna dievčina.

– Zoznámte sa, mami: – povedal Peter. – To je Marika.

Od tých čias chodila k nim často, niekedy aj denne. Ta hore, do Petrovej izby.

***

– O Petra sa nebojím, je to rozumný chlapec, – vravieval otec, keď mama raz večer krútila hlavou, že to dievča akosi často k nim chodí a že sú tam večne sami a že príležitosť robí zlodeja a sú to ešte deti… – Ľudia o nej vravia pekne… Len, nuž… Mamu má Rómku, aj keď je to vraj slušná žena. – A čo už spravíš? Poradíš si? Veď možno to ani nebude tá pravá. Pôjde do školy, zabudnú na seba. Vieš koľko je v Bratislave dievčat?!, – reagoval otec.

Nedalo mu to však a pod nejakou zámienkou sa išiel hore pozrieť.

– Sedia tam za stolíkom a hrajú karty o zápalky. O chvíľu vraj pôjdu do kina, – upokojoval manželku. A naozaj, o niekoľko minút bežali dolu schodmi, lúčiac sa div už nie za dvermi.

Potom je Peter odprevadil. Stalo sa dokonca, že raz sa predstavenie začalo oneskorene, odišli ešte pred koncom, lebo Marika musela byť doma načas.

– Peter, nie že vyvediete nejakú hlúposť, – okúňavo začal Marikin otec, keď mu jedného dňa pomáhal Peter so starou tatrou šesťstotrinástkou , čo ju už dva či tri mesiace dávali dokopy. –Pravdaže, – začervenal sa Peter. – Ešte to!

Rozumeli si. Marikin otec bol šofér v hoteli a tiež ho na svete najviac zaujímali motory. Marikina mama bola doma, okrem tejto slečny mali ešte štvoro detí, oveľa mladších ako Marika. A možno mala aj iný pohľad na svet ako jej muž. Netrápilo ju, že tí dvaja sú tak často spolu. V jej očiach bolo dievča vlastne už dospelé a Peter bol skvelá partia. Kde by jej dcéra našla lepšieho? Skôr ju trápila obava, či ju chlapec nenechá, najmä ak by šiel do mesta študovať a či dievča cigánskej matky nebude mať v živote také úskalia, aké prežívala ona, kým si ju manžel a otec jej detí nevzal. A ešte aj potom.

***

Tam v podkrovnom mládeneckom byte sa priskoro začal manželský život dvoch mladučkých ľudí. Mravokárcovia, viňte! Susedia, nachádzajte znova pre Mariku slová, ktoré ste si hovorili medzi sebou, keď sa zase večer náhlila za Petrom.

Dvoch mladých ľudí, takmer ešte deti, opojila páľava vlastnej krvi. A v nej vzbĺkla láska, veľká a čistá napriek tomu, že začiatkom mája bola Marika v štvrtom mesiaci.

Povedala to Petrovi v piatok, len čo sa stretli, presnejšie, len čo prišla za ním… Ešte v ten večer sa Peter priznal otcovi.

– Marika je v tom. Čakáme dieťa.

Otec bol dlho ticho. Pozeral von oknom, ale hlavou mu chaoticky leteli myšlienky. Ako to povedať mame? Marika má pätnásť rokov, preboha, pätnásť rokov! Dieťa čaká dieťa! Peter o mesiac maturuje. Na jeseň chce ísť ďalej študovať. Pôjde vôbec? A kto je vlastne Marika? Keď sa to tak zoberie, ani sa s ňou poriadne nerozprával. Celú zimu nemal kedy, na jar vždy len vybehla hore schodmi – a už jej nebolo, potom zase ako vietor zmizla. Peter bude z domu preč, všeličo sa môže prihodiť. Kdesi v meste sa zaľúbi – a tu bude mať nemanželské dieťa. Majú sa vôbec tí dvaja vlastne radi? Dá sa v ich veku hovoriť o láske, na ktorej by sa dal postaviť spoločný život? A čo povedia jej rodičia? Ako zareagujú? Alebo budú len radi, že ich dievča, po matke Cigánka, má bieleho frajera a jej dieťa bieleho otca?

– Rozmyslite si to, chlapče! Veď sa ešte môže niečo podniknúť. Našťastie, ešte je čas! – vraví otec, akoby bol rád tomu, že sa nič nepremeškalo. – Ešte je čas, – zamyslene, skôr mechanicky zopakoval. A potom pomaly, ale rázne zopakoval všetko, čo mu pred chvíľou blúdilo hlavou. Možno ostrejšie ako chcel. Možno častejšie použil slovo Cigánka, ako sa patrilo. Nik nebol pri tom. Svedka niet…

Chvíľu potom mlčali. Otec konečne prerušil bolestivé ticho.

– Syn môj, mať dieťa, to je vážna vec. Nie ste na zo zrelí. Sobáš vám úrady ani nedovolia, chlapče, ona má len pätnásť rokov, panebože! Uvedom si to… Mali by ste ísť k lekárovi. Ona by mala požiadať o zákrok. V jej veku to urobia bez problémov. Ak sa máte radi, tak po vysokej škole, ak na ňu teda pôjdeš, a ak ona… ak bude na teba čakať…, ak si niekoho medzitým nenájde…, vieš, dievčatá v tomto veku sú prelietavé holubičky, a ona, rozumieš, má predsa len cigánsku krv…

Otec mi to vyprával pomaly, úsečne, ťažko, ale pôsobilo to úprimne, verne, mal som pocit, že to vraví doslova tak, ako v tamtej chvíli.

Syn buchol dverami a zavrel sa vo svojej manzardke. V ušiach mu už nehučali len otcove slová, ale aj posmešky kamarátov, tých sa bál od chvíle, keď sa tú správu dozvedel, len vtedy mu nich nezáležalo. Teraz, z ničoho nič, si predstavil tie sprosté reči výrastkov, čo sa hrajú na dospelých, zrazu ho zaboleli pichľavé slová, ktoré ešte nedávno akoby ani nepočul: Peťo, ako to robia Cigánky? Vraj kričia. A niektoré sa vraj pri tom smejú! Je to pravda, Peter, smeje sa Marika pri tom? Veď povedz, lebo sami skúsime…! A nepáchnu Cigánky inak ako naše? … Čo sa čertíš, veď čo je na tom…?

***

Ráno si Peter nachytro navliekol texasky, trampky a bundu, skočil na motorku a hnal sa za Marikou. Dolu pred ich panelákom ani nevstal zo sedla, len zazvonil. Matka sa vyklonila z okna.

– Čo vyzváňaš, Peter, tak skoro? Veď je sobota. Marika ešte spí! .. No, keď už si tu, vydrž. Ja ti ju pošlem!

Nebolo treba Mariku budiť, ani ju dolu posielať. Medzitým už skočila do džínsov a šľapiek, natiahla si sveter, v ktorom jej vynikali boky a prsia, a cupitala dolu schodmi.

Peter jej navrhol, aby šli na výlet. Zbehne domov, nachystá, čo treba. O hodinu sa vráti. Je krásne, treba to využiť. Ona dnes službu v bistre nemá, ani on sa nikam nesľúbil. Zbehne domov, niečo nachystá a o hodinu sa vráti. Môžu ísť peši.

Súhlasila.

Dobehol domov a v ušiach mu neprestajne hučali tie otcove vety, miešali sa s vlastnými pochybnosťami, presvedčením, strachu z výsmechu… Ani nerozmýšľal, čo robí, skôr mechanicky vyložil z bundy doklady, päť vyplnených tiketov športky, pár drobných a Marikinu fotografiu. Zo šuplíka vzal revolver kalibru 6,35, ktorý schovával už niekoľko rokov, strieľal z neho len dva razy, kdesi s chalanmi v lese. Zo skrine vytiahol športový vak a v garáži doň strčil malú kanistru s benzínom.

O pár minút bol pred Marikiným domom. Už ho čakala.

Zastavili sa tu i tam. Pred poludním došli k riečke. Tam sedeli takmer do večera. O čom sa celý ten čas rozprávali, to nik nevie.

Už sa trochu nachýlil deň k noci, keď vyliezli na neďaleký stoh slamy. Vyzuli sa. Zvliekli si tričká. Zahodili ich ďaleko, až do strniska.

A potom sa svet pod nimi prepadol v milovaní.

Marika sa dívala do temnejúcej oblohy, keď vzal Peter revolver a vystrelil. Tvár jej zmrzla ako bronzovej buste. Malý potôčik krvi sa pomaly predieral z jej pravej sluchy.

Peter vzal kanvu a polial ju i kus stohu okolo. Podpálil. Otvoril ústa a strelil si do nich. Ruka sa rozkývala. Netrafil. Guľka letela bohvie kam. To ho však už lízali plamene.

Na pohrebe sa zišlo vyše tritisíc ľudí.

Lekári po pitve vyhlásili, že Peter bol v plameňoch ešte dve minúty pri vedomí, teda mohol z nich utiecť. Strela sa ho ani nedotkla. Na druhú zrejme nemal síl. Po chvíli sa ozval ešte jeden výstrel, vyvolal ho však plameň. Peter umrel upálením.

Keď si človek povie, že to nebolí, tak nebolí.

(Z knihy autorových súdničiek a krimipríbehov Zločin po slovensky, ktorá vychádza v Matici slovenskej)

Foto: Margita Ivaničková

Zdroj: Ján Čomaj: Milenci z Aňaly. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 3 – 4 (30. 1. 2019), ISSN 0862-5999, s. 10.