Mlynárov pomocník

337

Žilinská rodáčka KATARÍNA MIKOLÁŠOVÁ (*1963) je poetka i autorka kníh pre deti a mládež. Debutovala zbierkou básní Cez oči k tebe vchádzam (2003) a pridala napr. zbierky Snívanie spod kože (2004), Tanec borovice (2006) a Vyzliekam sa z času (2010), ktoré sú intímnym lyrickým denníkom a takisto odrazom schopnosti preniesť ju ďalej cez prizmu zrozumiteľných metafor. Deťom sú určené knihy Veselé básničky pre múdre detičky alebo Knižka pre prváka Miška, Frčka Huláková z Vyšných Krkahájov, Oriešok večnej krásy, Odvážny Brusko a Bojnickí búbeli. Autorka publikovala aj v niekoľkých zborníkoch, periodikách, regionálnej tlači a v rozhlase. Ponúkame ukážku z knihy Príbehy z prameňa, ktorá onedlho vyjde vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.

V to leto bola konečne žatva, ako sa patrí, a na priestranstve pred mlynom na Teplej vode sa otáčal jeden voz s obilím za druhým. Vrchovato naplnené sýpky gazdov sľubovali, že v mlyne bude roboty nadostač po celý rok. Po dlhom období, ktoré sužovalo obyvateľov bojnického panstva neustálymi vojnami, tureckými vpádmi, ale aj rabovaním a plienením raz cisárskych, inokedy povstaleckých protihabsburských vojsk, konečne nastalo krátke obdobie pokoja a ľudia stihli zasiať a napokon aj zožať úrodu. Prestali sa skrývať v lesoch a v túžobnej viere, že nastali lepšie časy, s trpezlivou húževnatosťou orali, siali, opravovali príbytky, vyrábali náčinie, sušili seno, modlili sa a plodili deti.

Mlynár Gregor bol spokojný, práce mal toľko, že sám na ňu už nestačil. Jeho mladá žena Justína mu pomáhala, ako vedela, šikovne plnila jutové vrecia múkou, svižne sa obracala s lopatou i s metlou, ba aj s plnými vedrami krmiva pre prasce a hydinu, ale obsluhovať mlynské zariadenie a vynášať ťažké vrecia hore dreveným schodiskom na plošinu v mlynici musel sám – to nebola robota pre útle ženské plecia. Gregor vedel, že sa čo najskôr musí poobzerať po nejakom pomocníkovi. Mladej žene sa patrí kolísať dieťa, dumal a čelom mu preletel nepatrný mráčik. S Justínou žili už dva roky v manželskom zväzku, no zatiaľ sa nijaký potomok na svet neprihlásil.

Ďalšie vrece pšenice zmizlo medzi mlynskými kameňmi, ktoré nemilosrdne drvili zrná a postupne ich premieňali na vzácnu jemnú múku. Gregor si opakom ruky zotrel z čela pot. Koleso mlyna veselo klepotalo.

Bola streda. Na bojnickom trhu súperili o uši okoloidúcich hlasy predavačov klobúkov, gombičkárov či súkenníkov, ženičiek, čo predávali zeleninu, ale aj hlasy husí, kačiek a prasiat, v bujarom virvare sa ozývalo fŕkanie a erdžanie koní, buchot kladiva kováčskeho majstra, z výčapu piva podgurážená hádka dvoch tesárskych tovarišov a ponad to všetko sa vysoko niesol piskľavý a neodbytný hlas tučného obchodníka so soľou, ktorému doďaleka svietila lysá hlava a na špičke nosa sa mu hojdala kvapka potu.

Mládenec, čo prišiel odnikiaľ, mal hustú čiernu šticu a rovnako čierne prenikavé oči, v ktorých žiarili iskričky bystrého rozumu a láska ku všetkému živému na svete. Na ľavom líci mu svietilo drobné znamienko po matke. Ponevieral sa po trhovisku, zastavil sa tu i tam, prehodil slovo, usmial sa na dievča.

„Mlynár hľadá pomocníka,“ pošepol mu napokon ktosi, a tak rezkým krokom vykročil hore svahom popri potoku, ktorý miestni už celé desaťročia nevolali nijako inak, iba Teplá voda.

Stará Kata, Gregorova matka, nedôverčivo zazerala na svalnatého šuhaja v bielej košeli s vysúkanými rukávmi a s veselým úškrnom na počernej tvári.

„Môžeš začať hneď,“ počuje Gregora.

„Ako sa voláš?“

„Jakub.“

Jakub sa hneď chopil vreca s obilím, a hybaj s ním hore na plošinu, Gregor ostal dole pri sitách.

„Nebude tu ten robiť dobrotu,“ precedila Kata cez zuby a prudko hodila rukou. Gregor ju však nepočúval. S radosťou hľadel na mocné plecia nového pomocníka, na jeho svižné nohy a obratné ruky. Čo viac si mohol želať?

Sotva prvý lúč slnka placho preskúmal krajinu, Justína niesla dve plné vedrá do maštale za mlynom. Len čo ich vyprázdnila, vrátila sa po ďalšie, jej kroky sprevádzalo spokojné mľaskanie prasiat.

„Dobré ráno, gazdiná,“ zastal pred ňou Jakub s úsmevom od ucha k uchu. „Veď sa s tým sama nenaťahujte,“ vzal jej z rúk obe vedrá. Vrátili sa s nimi ešte dvakrát.

„A tomuto prečo dva razy toľko, ako ostatným?“ ukázal na najstatnejšieho brava.

„Ten je z majera. Musíme ho vykŕmiť najlepšie, aby panstvo nemalo príčinu na hnev,“ pozrela mu do tváre. „Bež už do mlynice, Gregor ťa potrebuje tam.“

Dni sa míňali. Pri robote rýchlo, ale spokojne. Gregor veru neľutoval, že prijal pomocníka, chlapec sa nezastavil od rána do večera. Raz-dva sa všetko potrebné naučil, a kedy mohol, priskočil a pomohol aj Justíne. Len Kata, celé dni zohnutá nad starými potrhanými vrecami, občas zdvihla od zašívania nevraživý pohľad a obdarila ním raz Jakuba, inokedy nevestu.

A potom prišla jedna z tých nocí, keď sa po oblohe prevaľovala obrovská strieborná guľa mesiaca. V jej svetle sa zreteľne vynímali obrysy budovy mlyna s mlynským kolesom a dreveným náhonom, strecha z dreveného šindľa, ale aj zadné hospodárske budovy, odkiaľ občas zaznel nejasný šuchot či tlmené zakrochkanie. Svetlo ostro prenikalo k mlynárkinmu lôžku, kĺzalo sa po perinách až k jej tvári, šteklilo jej nepokojné viečka, odrážalo sa od žiariacich očí, ktoré blúdili z predmetu na predmet, ale ani jeden nevnímali. Nedarilo sa ich však zavrieť, upokojiť myseľ a telo ponoriť do ozdravujúceho spánku. Horúčka blčala z tých očí, ohnivé jazyky dočahovali oblohu a bojovali so žiarou mesiaca, občas sa zdalo, že víťazia. Obe svetlá sa pretláčali na oblohe, ako sa so zovretými päsťami pretláčajú dvaja siláci v krčme, potom sa zliali do jedného prúdu, vleteli maličkým oknom do chyže vedľa maštale, kde spal Jakub, a zobudili ho. Obaja námesační sa v rovnakom okamihu potichu vykradli von a bosí sa vybrali oproti toku potoka k jazeru.

Potok zurkotal oveľa živšie – ohlasoval, že sa priblížila jar. Mlynár s Jakubom sa pustili do opráv mlynského zariadenia, vyčistili sitá, odobrali vrchný kameň a obnovili na ňom obrúsené hrany. Po zime bolo treba vymeniť aj niektoré šindle na streche, skontrolovať náhon a stavidlo, lebo obilia na zomletie bolo stále dosť. Gregora však najväčšou radosťou napĺňal pohľad na ženino vypuklé bruško. Už si aj pripravil bukové drevo na kolísku, tešil sa na dieťatko a každú stredu nosil Justíne z trhu rôzne drobnosti a darčeky – turecké sladkosti, sušené marhule a figy, klinčeky či hodvábnu šatku. Hoci sa vždy milo poďakovala, sotva sa usmiala a oči upierala kamsi ponad Gregorovu hlavu. Čím väčšmi sa jej brucho zaobľovalo, tým častejšie chodila ako bez duše, neraz ju pristihol s bledou meravou tvárou iba tak naverímboha stáť pri obloku. Pripisoval to jej stavu – staré ženy odjakživa tvrdili, že keď žena čaká prvé dieťa, zmocňujú sa jej stavy podobné chorobe. Na vine sú zlí duchovia, ktorí sa jej pokúšajú nenarodené dieťa ukradnúť, a boj s nimi ju pripravuje o množstvo síl.

Na Jána privítalo mlyn a jeho obyvateľov nádherné slnečné ráno. Justína vyšla von, ale nezamierila ako zvyčajne k hospodárstvu, kráčala hore svahom pozdĺž potoka, minula Teplé jazero a zamierila do lesa, pod pazuchou zvierala konopnú plachtu. Od jazera sa ako ľahký vánok odlepil jeho duch Almus a z výšky sledoval jej bielu postavu, až kým sa mu nestratila v húštine. Justína vedela, že nadišla jej chvíľa. Od strachu sa jej podlamovali nohy, ale kráčala ďalej, kým napokon nenašla miesto, kde rástol sviežozelený a šťavnatý mach. Bolo to pod starým bútľavým dubom, o ktorý sa vyčerpane oprela. Ostrá bolesť jej rozrezala telo… Almus začul krik novorodenca a priblížil sa. Matka i dieťa ležali tesne pri sebe na machovom lôžku. Vzal dieťa do náručia a zabalil ho do plachty, všimol si, že je to chlapček. Justína bola bledá a sotva dýchala, vlasy mala zmáčané od potu a mach okolo nej bol nasiaknutý krvou. Almus jej vzal hlavu do dlaní.

„Nechaj ma zomrieť,“ zašepkala.

Krv sa vpíjala do machu, farbila ho dohneda a s každou jej kvapkou bol vlások, ktorý Justínu spájal s pozemským životom, slabší a slabší.

Sú rozhodnutia, ktoré musia rešpektovať aj duchovia, a tak sa Almus nečujne vzdialil, iba čo obrátil hlavu k mlynu a poslal tam tichý, ale nástojčivý závan vetra. Obaja muži v mlyne zacítili, ako sa obkrútil okolo strechy, vyplašil kŕdeľ škorcov a vrátil sa tam, odkiaľ prišiel, chvel sa v ňom nepokoj a strach. Chlapi sa vybrali za ním, rozpoznali v ňom Justínin zoslabnutý hlas.

Našli ju ležať pod obrovským suchým dubom horeznačky, s rukami zopätými ako v modlitbe. Ústa mala pootvorené, takmer sa usmievala. Vlasy okolo nej svietili strieborným svetlom a boli lepkavé od potu a krvi. Dieťa sa v plachte nepokojne mrvilo a márne hľadalo prsník. Gregor ho vzal do náručia a obzeral si malú tváričku. Ako facka na ľavom líčku zasvietilo malé hnedé znamienko. Mlynárove oči sa stretli s Jakubovými.

„Máš právo ma zabiť.“

„Bež,“ zasipel Gregor.

Jakub sa zahľadel na nehybnú Justínu, ale neodvážil sa jej dotknúť. Obrátil sa a urobil niekoľko krokov, stále podvedome čakal ranu nožom, úder do tyla… Postupne zrýchľoval krok, až sa napokon rozbehol. Bežal lesom, potkýnal sa o konáre a korene, predieral sa cez husté kroviny, skrvavil si nohy, ruky aj tvár. Oči sa ťažko orientovali v slanej hmle, na ktorú sa postupne premieňali. Náruč mu oťažievala ťarchou mladého nehybného tela, ešte teplého, dlhé vlasy viali a dotýkali sa mu líc, cítil ich vôňu, cítil, ako mu to telo pritláča hrudník, neznesiteľne to bolelo, bolesť bola taká skutočná, akoby naozaj v náručí niesol mŕtvu Justínu… Hlavou mu vírila krútňava – videl Justínu, ako kŕmi hydinu, vzápätí bežala po rozkvitnutej lúke nad jazerom s teplou vodu, potom sa v ňom nahá kúpala a potom držala v náručí ich syna a dojčila ho. V behu sa potkol o mohutný koreň zarastený machom, spadol a ostal ležať dolu tvárou na vlhkej zemi. Nechtami zaryl do čiernej prsti.

Gregor vzal dieťa do mlyna, postaral sa o dôstojný pohreb manželky a chlapca dal pokrstiť. Vybral mu meno Ján, lebo sa narodil v deň, keď majú všetky živly najväčšiu moc a noc je najkratšia v roku. Vychovával ho k statočnosti a poctivej práci. Malý Janko rýchlo rástol a mocnel, miloval svojho otca Gregora aj starú mamu Katu a skoro sa začal priúčať mlynárskemu remeslu. A keď vyrástol, stal sa z neho najlepší mlynár v širokom okolí. Odvtedy čo pochovali mlynárku, každé ráno sa na lúke pred mlynom zjavil krásny statný jeleň, vysoko dvíhal hlavu ovenčenú kráľovským parožím, nozdry sa mu chveli nepokojom, netrpezlivo, ale ladne sa pohyboval na svalnatých nohách, občas tlmene zafŕkal, aby sa vzápätí zase stratil v rannej hmle.

Bol to vraj Jakub, ktorý takto zobďaleč chodil pozorovať, ako vyrastá jeho syn.

Foto: archív a Igor Válek