Mora

338

Bolo to v deň (6. 11.) nedávnych amerických kongresových volieb, v hlave sa mi neodbytne preváľala čudesná nočná mora, akýsi nepríjemne piskľavý vnútorný hlas, ťahavý ako píla, sa dotieravo dobýjal do sivých buniek mojej mozgovej kôry: Musíš to oznámiť Američanom, jedno, či demokratom, alebo republikánom. Musia sa to dozvedieť!

„A čo, prosím ťa?“
„No predsa o bezpečnostnej hrozbe,“ zašepkal duto. „Petrohradskí hackeri sa údajne presťahovali do Havany… hotová katastrofa. Keby len to, prileteli ta naši poslanci Fico a Blaha (6. 11.), zrejme budú hackerov školiť…“

„Hlúposť,“ mávol som rukou.
„Hlúposť… hlúposť, to si celý ty, vždy všetko podceňuješ,“ nedal sa dobiedzavec. „Podľa teba je hlúposť i to, že časopis Zem & vek prenikol do USA. Vieš, akú haravaru tam môže porobiť… nebodaj aj zvrátiť výsledok volieb!

„A vytlačiť z trhu The New York Times,“ zasmial som sa.
„Len sa smej!“ oponoval zlostne, až sa zadúšal a chrčal. „Kto sa smeje naposledy… Ľahko môžeš dopadnúť ako Nohavica a David v Čechách, jeden dostal vyznamenanie od Putina, druhý od Zemana. Taká hanba! Ešteže si ich v médiách riadne podali.“
„Žeby mi dal vyznamenanie Kiska?“ rozrehotal som sa, až mi šli hlasivky prasknúť. „Ten mi skôr ponúkne dajaký pozemok v Tatrách. Vlastne… prečo nie? Celkom by sa mi zišiel pobyt na čerstvom tatranskom vzduchu…“
„Kamarát, koleduješ si o iný vzduch,“ ironicky sa uškrnul a žoviálne ma plesol po pleci. „Vidieť, že nie si in, asi ti nedošlo, čo v dnešných časoch čaká konšpirátora konšpirátorov, lovca lovcov hoaxov…“

„Neboj sa, čítam mainstream,“ upokojoval som onen hlas, zazdalo sa mi, že začína mať o mňa strach. „Poznám to ich typické: Nedovolíme vám hlásať, čo chcete, budete hovoriť len to, čo my chceme… Presne ako v Orwellovom newspeaku. Ja však budem hovoriť aj to, čo počuť nechcú. Hoci by sa od zlosti rozpustili na kolomaž. Tú slobodu si vziať nedám.“
„Ale už toho mám dosť,“ zrúkol na mňa. „Chytro, kým je ešte čas, informuj Američanov o všetkých rizikách, ktoré na nich striehnu! O hackeroch, Havane, Ficovi a Blahovi. A môžeš uviesť aj dajakú pikošku o Dankovej doktorskej práci. Isto sú v nej zašifrované nejaké správy pre Rusov, bojí sa, aby sa na ne neprišlo. Ak to neurobíš, nechcel by som byť v tvojej koži… Heslo je: Odvolať, odstúpiť a podkúriť!“

„Čo sa mám zvliecť z kože?“ oboril som sa na hlas, ktorý neveštil pre mňa nič dobré. „Nie, nikdy! Budem veľkorysý! Američania majú vlastný rozum!“
„Ako chceš, priateľko,“ rezignovane odvetil. V ďalšej vete bolo cítiť vyhrážku: „Sám sa staviaš na pranier, budeš ľutovať.“
„Na aký pranier?“

„Zajtra sa pozri do novín, a uvidíš,“ dodal škodoradostne. „Nateraz to bude o kolegovi Banášovi, ale pozajtra možno…“
Mora z ničoho nič pominula, akoby sa prepadla do mora, skončila na druhej strane oceánu. Mohol by som celý príbeh vydávať za sen, no bolo by to tuctové, prvoplánové. Skôr to pripomína americký televízny program Verte-neverte… Boli to fakty, alebo to bola fikcia?
Pomôžem vám…
Pozrel som sa na druhý deň do denníka SME (7. 11. 2018) a pod titulkom Stretnú sa v jednom meste Biľak, Banáš, Filan, Hitler som našiel túto informáciu: „Hlavná kultúrna udalosť bohviekoľkých dní, týždňov a mesiacov v Spišskej Novej Vsi: Lotos Banáš. Súdruha prijíma oficiálne primátor a stoličky nestačia. Je nátresk. Lotos prekvitá, bahno, v ktorom sa mu darí, hustne…“

K tomu netreba ďalší komentár. Prisilný tabak aj na fikciu! Ale čo s vnútorným hlasom? Mám sa ho báť, alebo vždy vchrstnúť pravdu do očí?! Pravda sa hľadá v dialógu, no dá sa s niečím takým viesť dialóg?

Ilustračné foto: freepik.com