Na Kysuciach filmovo o svete tradičných hodnôt

324
SONY DSC

V Čadci sa v druhej polovici novembra konali dve tradičné kultúrne podujatia. V Kysuckej knižnici sa zišli mladí autori prózy a skúsení spisovatelia na  jubilejnom 50. ročníku Jašíkových Kysúc, Kysucké kultúrne stredisko s ústretovou pomocou mesta Čadca zorganizovalo 20. ročník Etnofilmu.

Súťažná prehliadka Medzinárodného filmového festivalu o etnológii, sociálnej a kultúrnej antropológii sa koná každé dva roky, v tomto profesionálni i amatérski tvorcovia do nej prihlásili rekordný počet dokumentárnych filmov. Odbornej porote predsedal filmový režisér a producent Ilja Ruppeldt z Nového Zélandu, (žije tam dve desaťročia, atmosféru kysuckého Etnofilmu zažíval už v 80. rokoch a ako tvorca si z Čadce odnášal dvakrát Strieborného turoňa). Piati členovia poroty posudzovali 46 diel vybraných po prvom kole posudzovania od tvorcov z 27 štátov viacerých kontinentov. Grand Prix v podobe Zlatého turoňa udelili belgickému režisérovi Simonovi Coulibaly Gillardovi za film Boli Bana, v ktorom stvárnil spôsob života etnickej skupiny Fulani v prírodnom prostredí afrického štátu Burkina Faso. Strieborného turoňa získal český film Slovácka suita režiséra Jiřího Šindara za originálne spojenie hudby viacerých žánrov s jej interpretmi v regióne moravského Slovácka. Bronzovým turoňom ocenili režisérku Dite Dineszovú z Rumunska za film Život je chodník s citlivou výpoveďou o ľuďoch z horských samôt Karpát.

Mimoriadne ocenenie udelili organizátori významnému etnografovi profesorovi Milanovi Leščákovi (1940), jednému zo zakladateľov kysuckého Etnofilmu a predsedovi odbornej poroty. Cez neho a desiatky ďalších slovenských národopiscov, múzejníkov, regionalistov, filmových tvorcov, teoretikov sme sa vrátili o štyri desaťročia k prvým ročníkom podujatia, ktoré významne obohacovalo kultúrny život Kysúc, kde sa od roku 1971 začínal plnohodnotne formovať profil mladého múzea zriadeného v tomto regióne.

Práve Kysucké múzeum bolo hlavným organizátorom Etnofilmu, čo garantovalo i odbornosť a reflektovanie národopisnej problematiky v jej mnohorakých podobách a prejavoch. Milana Leščáka radí Katarína Nádaská, dlhoročná členka prípravného výboru a výberovej komisie Etnofilmu, k velikánom slovenskej etnológie a folkloristike, zakladateľom vizuálnej antropológie na Slovensku. Jeho profesionálne pôsobenie charakterizuje i výsostne aktualizačne: „Ako vysoko erudovaný a odbornou verejnosťou prijímaný vedec sa už koncom 60. rokov 20. storočia venoval výskumom vplyvu prostriedkov masovej komunikácie, najmä televíznej tvorby i rozhlasových relácií na životný štýl človeka. Rešpektovaný domácou i zahraničnou vedeckou obcou stál pri zrode Etnofilmu a svojím entuziazmom pritiahol do Čadce aj svojich kolegov a priateľov z radov etnológov, dramaturgov, historikov, scenáristov, režisérov, filmárov. Etnofilm si pomerne rýchlo našiel svoje pevné miesto na domácej i zahraničnej pôde a práve vďaka kontaktom M. Leščáka sa stal akceptovaným festivalom dokumentárnych filmov. Pravidelne sa zúčastňoval na festivale a kreoval jeho vývoj, osobne sa angažoval v sprievodných podujatiach.“

Štyridsaťročná história Etnofilmu v Čadci si zaslúži odbornú diskusiu, ktorá by bola užitočná i do nasledujúcich ročníkov sympatického a vážneho medzinárodného podujatia realizovaného mimo väčších kultúrnych centier Slovenska. Na tomto priestore zacitujme návratne Petra Marákyho, vtedajšieho riaditeľa Kysuckého múzea a tajomníka Prípravného výboru Etnofilmu v prvej polovici 80. rokov. Bol bezprostredne pri tom, keď na Kysuciach dobrovoľní aktivisti príkladne spolupracovali so zamestnancami kultúrnych organizácií, ich vedúci udržiavali bezprostredné kontakty so špičkovými odborníkmi v bratislavských centrálnych inštitúciách a s tvorivými umelcami. Práve Kysucké múzeum bolo svetlým príkladom toho, ako spočiatku neformálne fungujúca skupina aktivistov vytvorila pevné organizačné a odborné zoskupenie, ktoré postavilo kvalitatívne vysokú úroveň etnografického filmového festivalu.

Spoločenský a politický prelom do posledného desaťročia odchádzajúceho storočia mnohé zmenil, viedol až k zánikom nejedného kultúrneho podujatia, rozchodu tvorivých zoskupení, posunu sympatických individuálnych prejavov do unáhlených prezentácii opúšťajúcich premyslenú stratégiu a tradičnú koncepčnosť. Krízovými obdobiami prechádzal i čadčiansky Etnofilm. Popri objektívnym skutočnostiam do toho nepriaznivo zasiahlo, myslím si, aj rozhodnutie Žilinského samosprávneho kraja ako zriaďovateľa verejných kultúrnych inštitúcií v regióne zobrať hlavnú zodpovednosť Kysuckému múzeu a všetky povinnosti zveriť Kysuckému kultúrnemu stredisku. Skromná pracovná zostava inštitúcie má síce bohaté skúsenosti s organizovaním žánrovo mnohorakých regionálnych aj celoštátnych podujatí, ale charakterom týchto činností nemôže garantovať odbornú stránku medzinárodného podujatia.

V tejto situácii netreba, nazdávam sa, špekulovať nad možnými riešeniami. Účinne bude, ak sa do organizačne i odborne náročného podujatia znovu zapojí aj inštitúcia, ktorá bola jeho zakladateľom. Teda Kysucké múzeum v Čadci.