Na margo antropologickej koncepcie Carla Schmitta Dobro kontra zlo

71

Podľa Carla Schmitta, nemeckého politického filozofa, sa v jeho antropologickej koncepcii politickosti, týkajúcej sa charakteru ľudskej prirodzenosti, môžeme stretnúť s dvoma základnými pozíciami. Optimistickou a pesimistickou. Obsahom prvej je východisko, že človek je prirodzene dobrý. Takúto koncepciu zastával mimochodom aj psychoanalytik Carl Jung. Druhá pozícia sa prikláňala k názoru, že človek je v svojej podstate a prirodzenosti zlý. Základnou bariérou delenia v oboch prípadoch sa stal rozum. Optimistický antropologický predpoklad sa zdôvodňuje odvolávaním na rozum, ktorý je človeku vlastný a umožňuje mu dosahovať sledovaný cieľ. Pesimistický variant ráta s rozumom, ktorého majiteľom je takisto jedinec, len ho využíva iným spôsobom. Využíva ho ako kalkul, ktorého výsledkom je naplňovanie osobných cieľov a vlastného osobného prospechu. V tomto prípade je prítomná istá paralela s koncepciou Thomasa Hobbesa, ktorý charakterizuje ľudské správanie riadené rozumom ako dominanciu zákona sebectva v človeku. Absolutisticky vyjadrené, človek si robí nárok na všetko. Tu sa začína utvárať zárodok dobra a zla, ktoré sú entitami „práce“ rozumu. „Jeho práca“ aktivuje konfrontačné nastavenia a v oveľa menšej miere je zameraná na kompromisné ladenie.

Spomínaný autor v pojme politickosť chápe oblasť politiky ako oblasť moci, nezmieriteľných konfliktov a boja proti nepriateľovi. Takáto forma uplatňovania zla v politike rozdeľuje nielen politikov samých, ale aj spoločnosť na priateľov a nepriateľov, čo je aj centrálnym pojmom v jeho chápaní politickosti. Pomerne často sa redukuje na priestor, ktorý je sýtený dynamikou neustáleho súperenia, čo určite nie je na škodu. Len keby obsah súperenia nebol nasiaknutý vzájomným negativizmom súperiacich – v tomto prípade skôr bojujúcich strán – o vlastné uznanie.

Zavírenie sociálneho prostredia

„Zlo nie je nič samo osebe, je len nedostatkom dobra,“ tvrdí český filozof a publicista Erazim Kohák. Ak však máme sprítomniť molekuly zla, s ktorými sa máme možnosť v tejto oblasti stretnúť a stretávať, môžeme vidieť a zaevidovať jeho obrazy v pomstychtivosti, pohŕdaní, ponižovaní toho druhého, v skresľovaní právd pri hodnotení reálnej skutočnosti zo strany jednotlivých politických aktérov, ktoré tieto prejavy zla šíria nielen medzi sebou, ale prenášajú ho prostredníctvom modelov správania aj do sociálnej komunity. Zavírenie sociálneho prostredia formami správania, ktoré mnohí jednotlivci začnú zrkadliť po ich zaregistrovaní v prejavoch „politických autorít a vzorov“, je už len pokračovaním a predlžovaním osi zla, ktorú začali projektovať a projektujú politickí aktéri.

Možno jednou z príčin šírenia zla v politickosti je aj uplatňovanie jedného z prvkov Nietzscheho „vôle k moci“, s ktorou sa či už na vedomej alebo podvedomej úrovni mocenské elity identifikujú. Je to individuálne vlastné JA, ktoré prekračuje svoje teritórium a usiluje sa uplatniť či presadiť vo vzťahu k druhým. Samozrejme, nie za cenu rešpektovania, ale skôr potláčania toho druhého. Poznačiť proces spoločenského pohybu znakom svojho bytia – to je najvyššia vôľa k moci (Friedrich Nietzsche). Politická činnosť nepatrí k výnimkám. Ovplyvňovanie, poznamenávanie či zviditeľňovanie individuálnej prítomnosti mocenským syndrómom sa stáva postupom času súčasťou výbavy politického JA. Patrí k sprievodným znakom šírenia zla v politickosti z dôvodov deštrukčného poznamenávania „tváre“ politickosti.

Politici s nepriestrelnou vestou

V súvislosti s termínom banality zla v ponímaní Hannah Arendtovej sa ponúka aj interpretácia, že politik sa stáva menej citlivým na zlo, ktoré šíri svojím konaním. „Oblieka si na seba nepriestrelnú vestu“, a tak manipulácia s inými sa realizuje ako rutinná, každodenná záležitosť podľa stanovených mocenských pravidiel. Pridanou hodnotou sa pre neho stáva navrstvovanie vzrastajúceho narcistického JA. Samozrejme, že manipulatívne a nátlakové aktivity sú automaticky sprevádzané „ospravedlňovaním“ negatívnych dôsledkov takého konania. Podľa mnohých politikov sa preto zlo nekoná, zlo vidia len ich nežičlivci. Možno sa však mnohí „nositelia politickosti“ opierajú o myšlienky Bernarda Mandevilla, ktorý považoval zlo za nevyhnutné, neusiloval sa ho minimalizovať, lebo by sa tým ohrozila stabilita a prosperita „vlastného hniezda“. Čím nepoctivejší a nemorálnejší budú jednotlivci v existujúcom systéme, tým lepšie sa bude dariť celku (Tomáš Sedláček: Ekonómia dobra a zla). Aj takéto interpretačné paradoxy produkovania zla sú možné. Videnie a zhodnocovanie produkovaného zla do obrazov pozitívnych referenčných úžitkov pre iných sa stalo súčasťou obsahu a „výbavy“ politickosti.

Skutočný utilitarizmus ako forma produkovania dobra v kategórii politickosti, naopak, nie je sebecký. Uprednostňuje dobro celku, ktoré stavia nad dobro jednotlivca. Pokiaľ sa znížením úžitku pre jednotlivca viac než úmerne zvýši úžitok celku, potom jednotlivec sám pristúpi na zníženie svojho vlastného úžitku v záujme celku (John Stuart Mill). Jedinec podľa Milla pri svojich aktivitách nesmie uvažovať o maximalizácii úžitku pre seba, ale o tom, aký úžitok jeho aktivity prinesú celku. Je produkovanie takejto formy prezentovaného dobra v politickosti možné? Je. Len ego, rozum by musel byť orientovaný v smere partnerstva, kompromisov, a nie nepriateľstva a konfrontácie. Ustúpiť však z jedinečnosti, narcistickej orientácie a nárokov na uznanie „svojej“ pravdy je pre niektoré JA v politickosti nepredstaviteľné.

Úloha rozumu

Ak sa vrátime k Schmittovej antropologickej koncepcii o ľudskej prirodzenosti, k tomu, že človek môže byť dobrý, alebo zlý a deliacou čiarou medzi ním produkovaným dobrom a zlom sa stáva rozum, tak pri sledovaní a zhodnocovaní cieľovej orientácie rozumu, ktorý vlastne rozhoduje o tom, či „majiteľ politickosti“ bude viac brať pre seba, alebo skôr dávať obyvateľom, prikláňam sa k skeptickému postoju. Ego zatemnenia sa prekračuje ťažko.

Produkovaním dobra v rámci aktivity rozumu využívaného v politickosti možno dosiahnuť aj výsledok spočívajúci v zhode medzi jednotlivými nositeľmi politickosti. Dobro chápané ako zhoda a dohoda je však tekutinou, ktorá sa čoraz intenzívnejšie vyparuje. Aktéri sú na míle vzdialení od Platónovho chápania Dobra ako zjednocujúceho princípu v prevládajúcom systéme. Dobro by malo vynikať nad mocou ako predstaviteľkou zla hlavne pri jej zneužívaní. Paradigmy sú však „rozsvietené“ inakšie. Autorita rozumu klesla na inštinktívnu animálnu úroveň predátorov, ktorí potrebujú chytiť svoju korisť. Politickosť sa stáva koridou, v ktorej sa vzájomne odchytávajú a odstraňujú tí, ktorí sú zástancami svojich „právd“. Nekonečne opakujúci sa cyklus chytania koristi s inou pravdou, ako je tá naša, potvrdzuje Schmittovu charakteristiku politickosti ako vzájomného boja nepriateľov. A aj ostatných vedie k programovaniu vzájomnej nevraživosti. Programované zlo sa stáva charakteristikou prítomného času nielen v politickosti, ale aj vo vzájomnom „obyčajne“.

Platónova dôvera vo vládcov je založená na jeho chápaní dobra. Spoznať dobro znamená stať sa dobrým. Dobro je poznateľné rozumom. V súčasnej politickosti je takýto náhľad odsunutý na planétu Utópia. Rozum sa dnes využíva iným spôsobom. Dobrí vládcovia si môžu svoju existenciu zabezpečiť len vo filozofii, ale nie v dnešnej spoločnosti.

Posilnenie dobra v politickosti Platónovou múdrosťou by mohlo byť aj v prítomnom čase užitočné. Štátu by mali vládnuť ľudia, ktorí vynikajú múdrosťou, a k ich vlastnostiam patrí aj láska k pravde, priateľskosť a príjemnosť, poznamenáva tento antický filozof. Komu sa však chce prehrabávať v starovekých informačných nálezoch a niečo z nich využiť aj v tejto postmodernej dobe, ako ju niektorí pomenovali? Múdrosť politickosti dneška je úplne iná. Obsadilo ho vzájomné nepriateľstvo, identifikovanie nepriateľov, vyrábanie diagnostických škatuliek, do ktorých sa umiestňujú tí, ktorí nereflektujú nové pravdy vysielané postmodernou politickosťou. „Vytesňovanie“ a využitie klasických pohľadov, ktoré by boli užitočné a ktoré by sa mohli rešpektovať aj v prítomnom čase, sa stalo nežiaduce. Pozitíva minulých právd strácajú na hodnote a možno aj z toho dôvodu stretnutia Platónovej múdrosti s „múdrosťami“ dnešnej politickosti vyznievajú jasne v prospech tej druhej. „Evolúciu“ nezastavíme, no otázny ostáva jej výsledok…

Ilustračné foto: pixabay.com

Zdroj: Ivan Bindas: Na margo antropologickej koncepcie Carla Schmitta. Dobro kontra zlo. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 37 – 38 (30. 10. 2019), ISSN 0862-5999, s. 20