Na okraj filmu Alfonsa Cuaróna Roma (Mexiko verejné i súkromné)

323

V povojnových rokoch mexická kinematografia zažívala zlaté obdobie vďaka režisérovi Emiliovi Fernándezovi, kameramanovi Gabrielovi Figueroovi, ako aj zásluhou populárnych (i v Hollywode úspešných) hercov Pedra Armendáriza, Maríe Felixovej a Dolores del Ríovej. Na toto slávne obdobie sa aspoň čiastočne pokúsili nadviazať od začiatku nášho storočia režiséri Guillermo del Toro, Alejandro González Iñárritu a Alfonso Cuarón, ktorých filmy získali mnohé ocenenia a nominácie ako cena BAFTA, Oscar, Zlatý lev a podobne. Cuarón už v roku 2002 zabodoval filmom Mexická jazdao dvoch dospievajúcich chlapcoch so silno erotickým podtextom a prekvapujúco tragickým záverom. Potom sa začal venovať filmom odohrávajúcim sa vo vesmíre (Potomkovia ľudí, Gravitácia) a na zem sa „vrátil“ až v minulom roku filmom Roma.Ide o názov štvrte v mexickom hlavnom meste, v ktorej býva stredná trieda. Režisér sa vyjadril, že filmom chcel vzdať hold slúžke, ktorá ho vychovala, ale výsledný dojem ďaleko prekračuje tento zámer.

Aj keď si film otvorene nenárokuje na nejaké spoločensko-kritické ciele, už len zobrazením každodenného života slúžky a bohatšej rodiny ukazuje nesmierne veľkú diferenciáciu v právach a postavení človeka rôznych spoločenských vrstiev. Slúžka nie je buričkou a prijala úlohu, ktorú jej systém určil, ba aj jej zamestnávateľka sa v kritických situáciách zachová k nej neobyčajne pekne a de facto ju prijme za člena rodiny. Po takomto kvázi happy ende sa však film skončí, skôr než by sme sa dozvedeli, ako sa toto súžitie nerovných (paničky a Indiánky) bude ďalej rozvíjať. Základným pocitom mladej slúžky sú strach z neistej budúcnosti a jej hlboká oddanosť k deťom svojej panej (ráno ich zobúdza, večer ich ukladá s rozprávkami), no cez všetky prekážky (vrátane nechceného tehotenstva) sa vie preniesť vďaka silnej, tak trocha živočíšnej vôli. Takmer mĺkva postava si hneď získa sympatie diváka a sledujeme ju od vykonávania bežných činností v rodine až po silné citové zážitky (pôrod, záchrana detí kúpajúcich sa v mori). K najsilnejším stránkam filmu predsa však patria nie súkromné problémy slúžky a panej (obe ženy opustia partneri), ale zábery z každodenného života na jednej a tvrdá realita Mexika na začiatku sedemdesiatych rokov (študentské demonštrácie, výcvik paramilitantných jednotiek, ožobračovanie chudobných roľníkov zo strany statkárov a pod.) na strane druhej.

Režisér a kameraman v jednej osobe zaujme aj formálnymi stránkami filmu. Popri až dokumentárnych sekvenciách nájdeme i zábery so symbolickým významom (klietky vtákov väznených, rovnako ako je väzením pre slúžku jej rola v rodine a spoločnosti), tok času symbolizujú v úvode aj závere identické zábery na lietadlo (najprv ako odraz v kaluži vody, potom už vysoko na nebi). Autor aj z celkom obyčajných snímok vyťaží dramatický účinok. Napríklad záber na stále sa približujúcu karosériu pánovej limuzíny vyvoláva pocit ohrozenia či násilia.

Romaje výborný film. Zaujímalo by ma akurát, či by tak zabodoval u porotcov aj v prípade, keby sa jeho sociálno-kritický osteň posunul viac do popredia (napríklad negatívnejším zobrazením stredostavovskej rodiny). Milým prekvapením je skutočnosť, že napriek citovosti niektorých scén vo filme necítime typicky hispánsku tendenciu k melodramatizmu a sentimentu.

Zdroj: Vladimír Blaho: Na okraj filmu Alfonsa Cuaróna Roma Mexiko verejné i súkromné In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 7 – 8 (27. 2. 2019), ISSN 0862-5999, s. 6.