Načo nám je Literárny týždenník?

300

Na začiatku nového roka sa všeobecne popri tradičnom želaní zdravia, šťastia, úspechov vyslovujú predsavzatia, zámery a vytyčujú programové ciele. Rok, do ktorého sme vstúpili v znamení „osudových osmičiek“, priam predurčuje základné projekcie, ktoré sa nás budú v tej či onej miere týkať. Nejde iba o kalendárne pripomínanie historických udalostí, ktoré predurčili tvár našej doby, v ktorej – ako v úvodníku prvého tohtoročného čísla českých Literárnych novín napísal šéfredaktor Petr Bílek – ešte nikdy v ľudských dejinách neboli svety najmladšej a najstaršej generácie od seba také vzdialené ako dnes – najmä v hodnotových posolstvách. Je zrejmé, že interpretácia procesov zrodených pred sto rokmi na krvavých bojiskách prvej svetovej vojny a rumoviskách rakúsko-uhorskej monarchie, na pilieroch spoločného štátu Čechov a Slovákov, na rozvrate mníchovskej „dohody“ a zrady pred osemdesiatimi rokmi či o desať rokov neskôr „víťazným“ februárom a jarou 1968 bude diskutabilne prebiehať vo všetkých sférach nášho spoločenského života; svedčí o tom už úvod 25. výročia vzniku Slovenskej republiky a kauza štátnych vyznamenaní. Literárny týždenník (ďalej LT), ktorý pred tridsiatimi rokmi odvážne v mnohom kliesnil cestu demokratickému vývoju spoločnosti a k našej štátnosti, má v tomto kontexte nielen vlastné jubileum, ale aj osvedčenie mediálne nahlas „byť na tepne dnešnej doby“.

Pravda, sama otázka v záhlaví – pre aktérov LT, jeho priekopníkov na čele s profesorom V. Šabíkom, pre redaktorov, prispievateľov a hlavne čitateľov, ale aj pre priaznivcov a podporovateľov – môže byť i znepokojujúca a nenáležitá, no pre tých, čo z toho či onoho dôvodu ešte nemali v rukách LT alebo z najrôznejšej averzie k časopisom tohto typu siahajú po iných módnych magazínoch, môže byť táto otázka namieste. Tobôž, keď medzi nimi môžu byť aj tí, ktorí z roka na rok hodnotia projekt, ktorým sa vydavateľ LT obracia na Fond na podporu umenia (FpU) so žiadosťou o existenčnú finančnú podporu. Žiaľ, z roka na rok sa opakuje polemika (resp. výhrada v príslušnom grémiu), či LT vôbec je literárnym časopisom a či ako taký má oprávnenie na podporu z verejných zdrojov. Slová na margo otázky patria aj tým, ktorí majú predstavu, že literárnym časopisom sú len súbory textov poézie, prózy, prípadne iných literárnoumeleckých žánrov a samých spisovateľov by najradšej videli v skleníkoch kabinetov, klubov a kaviarní. Aj pre nich je načase precitnúť a položiť si otázku: Načo nám je spisovateľ?, ak neobstojí téza, že iba na „parádu slov“. Áno, na túto tému sa už toho popísalo, manifestovalo i apelovalo (napr. aj na Kongrese spisovateľov s medzinárodnou účasťou v Trenčianskych Tepliciach v septembri 2016).

V editoriáli M. Kasardu v SME pred dvoma rokmi na túto tému zaznela vari ironická úvaha, čo by sa stalo (vlastne nestalo), „keby náhodou začali autori kníh štrajkovať“… Iste, štrajk spisovateľov spoločnosť neohrozí, knihy by sa vydávali „recyklačne“ tak či tak. Veru, spisovatelia len ako skleníkoví autori sú v spoločnosti marginálni.

Parafrázujúc autora editoriálu, „žeby sme predsa oprášili spisovateľské povolanie a začali sa v tom svedomí národa, ak nejaké ostalo, trocha špárať“?

LT pri pripamätúvaní svojho založenia môže s hrdosťou konštatovať, že poslanie spisovateľa a poslanie literárneho časopisu chápal od počiatku a kontinuitne ho tak chápe dodnes ako proces umeleckej a spoločenskej reflexie sveta a človeka, resp. človeka a sveta v ňom v existenčnom a morálnom zápase najmä súčasnej doby a civilizácie, ohrozovanej globalizačnými tendenciami s eróziou kresťanských základov európskeho kontinentu. Nevznikol ako almanach len pre literatúru a umenie a nenahrádzal platformu či tribúnu pre politiku a spoločensko-ekonomickú sféru, naopak, bol si vždy vedomý súvzťažnosti kultúry a politiky. Na základe literárno-historických zdrojov a predchádzajúcich národnoemancipačných zápasov, počnúc bernolákovcami a štúrovcami, pôsobil na presadzovanie národno-štátnych cieľov vedúcich k zvrchovanej Slovenskej republike a jej etablovaniu v rodine európskych štátov, k dôstojnému postaveniu a účinkovaniu v EÚ. Je zrejmé, že národno-štátny atribút LT sa stal tŕňom v oku niektorých inak orientovaných skupín a niektorými médiami vypestovaných výkladových osobností, ktoré majú predstavovať kultúrnu a literárnu elitu „krajiny“. Žiaľ, vlastenectvo a patriotizmus, vlastnosti imanentne späté so spoločnosťami v okolitých štátoch, sa mnoho ráz chápu ako nenáležité a nekompatibilné s europeizáciou – a to nielen na poli literatúry a umenia, lež i v spoločenskom živote dnešného Slovenska; spisovatelia či umelci s národným ukotvením sú v mnohých prípadoch mediálne nežiaduci, takmer ako za starých kádrových čias.

LT v novom ročníku, aj keď s finančnou podvýživou z verejných zdrojov, pristupuje k modernizácii svojej podoby tak v printovej, ako i v novej elektronickej verzii (v priebehu prvého štvrťroka). Je to vďaka obetavosti redakčného kolektívu vedeného šéfredaktorom P. Dinkom i pochopeniu partnerskej spoločnosti Impre Media, a. s., s ktorou tvoríme vydavateľa LT, t. j. Kultúrno-literárnu akadémiu, n. o. Priestor na zverejňovanie výsledkov spisovateľskej tvorby, prezentáciu pôvodnej slovenskej poézie, prózy a iných žánrov i prekladovej literatúry, postupne redakcia preskupí do štvrťročných kumulatívnych príloh a v jednotlivých dvojčíslach znásobí kultúrno-literárnu publicistiku a esejistiku s reflektovaním aktuálnych i pálčivých tém vo sfére literatúry, kultúry, umenia, histórie, spoločensko-politického a sociálneho života nielen na Slovensku, ale aj v EÚ, s osobitným zreteľom na projekty V4. Prirodzene, v tomto kontexte budú v centre pozornosti aj naše literárne vzťahy k partnerským spisovateľským združeniam v zahraničí. Pri storočnici vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov to budú najmä aktivity s partnermi v ČR (napr. antológia súčasnej slovenskej a českej poézie), ale i v rámci podunajských štátov a osobitne s krajanskou literatúrou, vrátane spolupráce literárnych časopisov. Prirodzene, nanovo vyvstáva a vyvstane celý rad staronových tém, dilem a diskusií. Určite sa aj v LT žiada odvážne hľadať, definovať a zviditeľňovať miesto a postavenie slovenskej literatúry v európskych i svetových reláciách. Najmä keď silnejú kuvičie hlasy o zániku národných literatúr v projekcii tzv. európskej literatúry. A hľa, hneď je tu spoločensko-politický problém (ktorý „kritici“ LT nechcú vidieť) smerovania EÚ (k federalizácii či regionalizácii). Robert Menasse môže písať, že „žiadny básnik, žiadny literát nemieni písať národnú literatúru“, a predsa aj jeho publicistika je národná, akcentovaná rakúskym alebo nemeckým pohľadom. Aj toto je aktuálna téma pre LT. Veď maďarský filozof László F. Földényi v eseji Európska literatúra prívlastok „európsky“ k literatúre rodiacej sa v konkrétnych európskych národov vidí v sproblematizovaní samotnej idey Európy, mátajúcej a lákajúcej maskou globálnej literatúry. Ako vidieť, dôvodov na literárnu publicistiku v LT v roku 2018 je a bude neúrekom. Napokon, odpovede na podiel LT vo formovaní kultúrnej politiky v Slovenskej republike nájde čitateľ v každom nadchádzajúcom dvojčísle LT i na pripravovanom seminári k jubileu LT. Verím, že o mieste a nezastupiteľnom postavení LT v kultúrnom živote Slovenska niet pochýb a odpoveďou na úvodnú otázočku o potrebe LT bude zvýšený počet abonentov a čitateľov s dostupnosťou LT na celom Slovensku i v slovenskom zahraničí.

Ilustračné foto: pixabay.com