Najťažší žarnov v živote Andreja Žarnova (K nedožitému jubileu básnika katolíckej moderny)

716

Ľudová múdrosť hovorí, že nie je možné poraziť človeka, ktorý sa nikdy nevzdáva. Taký bol aj patológ prof. František Šubík a zároveň básnik a prekladateľ Andrej Žarnov. Ako sám napísal, „čo sme, to sme, z vlastného sme chleba, v sedliackych chalupách stáli naše kolísky“. V živote musel byť tvrdý ako rodná hruda, ktorú obrábali jeho predkovia. Priateľ Imrich Kružliak na jeho adresu povedal: „Politika možno umlčať – básnika nie.“

Narodil sa na Záhorí, v dedine Kuklov, ktorá dala Slovensku aj iných významných mužov – cirkevného hodnostára Dr. Jána Pöstényiho a Juraja Papánka, autora prvých dejín slovenského národa v latinčine. Dátum jeho narodenia je 19. november 1903. V základnej škole v rodnej obci mal vyučovací jazyk maďarský, aj preto prvé verše písal v tomto jazyku. Národne ho uvedomil miestny obuvník Šimek slovami, či jeho veršom rozumie matka. Učiteľ veľmi skoro pochopil, že František má na viac ako pomáhať otcovi na poli a mal by študovať. Otec súhlasil, ale s podmienkou, že z jeho syna bude kňaz, na ktorej rigorózne trval.

Dnes vieme, že čokoľvek by František Šubík robil, robil by to so zanietením jemu vlastným. Dobrým katolíckym kňazom by však nebol, lebo ako sám s úsmevom hovoril, veľmi sa mu páčili dievčatá. Najviac Alžbeta Veselá, ktorá sa stala jeho manželkou a vernou družkou na ceste ich strastiplného života. Gymnázium začal študovať v Skalici a dokončil v Trnave. Na maturitnom vysvedčení mal aj jazyk československý, hoci českí študenti maturovali z jazyka českého. Po krátkom čase strávenom v seminári sa i napriek otcovým protestom rozhodol pre štúdium medicíny, i keď tým činom stratil jeho finančnú pomoc. Po celý život zostal hlboko veriacim katolíkom.

Štúdium ukončil vďaka svojej záhoráckej húževnatosti a nepoddajnosti. Pomáhal menej prosperujúcom študentom, ktorým zámožnejší rodičia boli ochotní platiť kondície. Spolu s priateľom Milom Urbanom býval na Halenárskej ulici v Trnave, kde slnko nikdy neoteplilo ich vlhký pivničný byt. Našiel si čas aj na literárnu tvorbu. Miloval rodné Záhorie, statočných a pracovitých sedliakov a nadovšetko si vážil tvrdú mozoľnatú dlaň.

Prvý slovenský samizdatový autor

Jeho prvá básnická zbierka Stráž pri Morave v roku 1925 vyvolala v celej Česko-slovenskej republike rozruch a štátne zastupiteľstvo ju skonfiškovalo. Na základe Hlinkovej súrnej interpelácie v sneme (č. 5280) zbierku vytlačili ako úradný dokument na štátne trovy. Ruka cenzora vybielila jej podstatnú časť, ale študenti pôvodné znenie prepisovali ručne a rozširovali po celom Slovensku. Tým sa Andrej Žarnov stal prvým slovenským samizdatovým autorom. V doslove k druhému vydaniu v roku 1939 sám autor upozorňuje čitateľa, aby tam nehľadal umelecké hodnoty. Je to výkrik apelujúci na riešenie zanedbaných problémov česko-slovenského spolužitia. Autorovi, ktorý mal len dvadsaťdva rokov, možno veľa vyčítať, ale nemožno mu poprieť úprimnosť vo veršoch ešte aj dnes aktuálnych. Zvolil si pseudonym Žarnov.

„Význam básnikovho pseudonymu je viacznačný. Žarnov v pôvodnom význame mlynský kameň sa vzťahuje na slovo ako stavebný kameň básnikovej tvorby, ktorý pracuje s hrmotom a pôsobí ako lis udalostí. Zároveň žarnov nesie v sebe významnú paralelu, ktorá označuje človeka, často sa dostávajúceho do ťažkej situácie“ (Orbanová. E.: Andrej Žarnov. Svedok viery a pravdy. In: Acta Moralia Tyrnaviensia VII, Reflexia človeka v slovanskom filozofickom prostredí. Trnava: FF TU, 2017, s. 233). Mnohí mu verše zo zbierky Stráž pri Morave nikdy nezabudli a neodpustili.

„Vy ste zapovrhli rodnú česť a vieru, / vy ste v hrobe otcom pokoj nedali, / pre vás dneská sa tu bratia bijú, žerú, / vy na veľkých kreslách smelí pardáli!“

Druhá básnická zbierka Nástup otrávených vyšla takisto v roku 1925. Andrej Žarnov si veľmi vážil osobnú účasť Andreja Hlinku na svojej promócii. Vážil si aj to, že mohol byť členom jeho delegácie, ktorá v roku 1926 navštívila centrá slovenských krajanov v USA, a zúčastnil sa eucharistického kongresu v USA ako delegát katolíckych univerzitných študentov. V roku 1929 vyšla jeho ďalšia básnická zbierka Brázda cez úhory.

Od roku 1931 MUDr. František Šubík pracoval ako asistent Ústavu patologickej anatómie UK v Bratislave a oženil sa s Alžbetou Veselou z Trnavy. O rok neskôr sa im v Trnave na Mikulášskom námestí narodil syn Ivan a otcovi vyšla zbierka básní Hlas krvi. Ako kultivovanú lyriku odborníci označili zbierku Kocky, ktorá vyšla v roku 1936. V tom istom roku sa v Trenčianskych Tepliciach konal Kongres slovenských spisovateľov s medzinárodnou účasťou, V prípravnom výbore, kde boli zastúpené všetky ideové a umelecké smery, bol i Andrej Žarnov. Zjazd bol silne protifašistický a už vtedy zdôrazňoval potrebu „otvorených dverí do Európy“ pre naše kultúrne snahy.

Protivojnové verše

V roku 1938 bola tridsaťpäťročnému Františkovi Šubíkovi udelená venia docendi pre odbor špeciálnej patologickej anatómie na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského a o rok ho menovali za riadneho plateného profesora Slovenskej univerzity v Bratislave. Veľmi plodné básnické obdobie završuje zbierkou Štít, ktorá vyšla v roku 1940. Mnohé z jeho básní sú nadčasové, napríklad: „Nie, neodchádzaj z Európy, Pane, / kde úsmev vraždí, rinčia ešte zbrane. / Ó, neodchádzaj, vidíš zem i dobu, / vstaň, Pane, z mŕtvych, voláme ťa z hrobu.“ Verše sa zrodili v čase vojny a rovnako platia i v dnes. Práve tak ako Blíženci: „Kuzmány a Moyses, hviezdy v Božej sláve, / nedajte nám zhynúť v rozvadenej vrave, / keď nám hriech a svár a závisť duša chová / s testamentom svojím vráťte sa k nám znova.“ Druhý syn Karol sa im narodil v Bratislave v roku 1940. Vzápätí akoby si vybrali všetky radosti života. Rana osudu bola veľmi nemilosrdná, v posledný deň júna zomrel prvorodený syn Ivan. Veľkú bolesť otca cítiť z každého verša básní, ktoré vyšli v roku 1941 pod názvom Mŕtvy: „Tichunko tichšie ešte tichšie / priložte ruku k rane / Kriste Pane…“

„Jeho tvorba má i dnes aktuálny a nadčasový charakter, pretože žijeme v dobe rozkolísanej či tekutej identity človeka“ (Orbanová, E.: Domovina v básnickej tvorbe Andreja Žarnova, In: Kanadský Slovák, 2018, č. 1, s. 4).

Postoj Andreja Žarnova k fašizmu a k Židovskému kódexu nebol indiferentný. Ako príklad možno uviesť, že ako prednosta zdravotného odboru pomohol nejednému kolegovi židovského pôvodu udržať si zamestnanie. Keď nebolo možné inak, pomáhal finančnými čiastkami. Po roku 1989 v Literárnom týždenníku vydala svedectvo aj poetka Ria Valé. V článku Hlboko utajená spomienka píše, ako ju a jej brata zachránil pred deportáciou. Vo vyšetrovacom spise Ústavu pamäti národa je uvedené, že „Šubík ako člen profesorského zboru neodsudzoval nijakého člena profesorského zboru za jeho protinemecké postoje, zmýšľanie a sám obvinený vždy protestoval voči každému nátlaku z nemeckej strany, ak by bola proti slovenským záujmom. Zasadil sa o výstavbu vzorových studní, najmä na východe Slovenska. Bol predsedom Spolku pre starostlivosť o zmrzačených a predseda Spolku pre starostlivosť o hluchonemých na Slovensku.“

Nepríjemný svedok udalosti v Katynskom lese

Na jar 1943 po rigoróznom odmietaní aj skrývaní na neznámom mieste na príkaz rezortného ministra Macha zúčastnil sa ako člen medzinárodnej komisie obhliadky masových hrobov poľských dôstojníkov a vojakov v smutne známom Katynskom lese. Bol tam nielen ako patológ, ale i ako znalec poľského jazyka, prekladateľ. Zločiny v Katynskom lese nemalo na svedomí Nemecko, lebo masakra sa uskutočnila v čase, keď toto územie bolo pod štátnou zvrchovanosťou ZSSR. Nemci, vedomí si neviny v tomto otrasnom prípade, venovali Katynskému lesu veľkú publicitu. Je pochopiteľné, že v čase dokázania existencie koncentračných táborov len málokto bol ochotný túto skutočnosť uznať za pravdu. Komisia pracovala slobodne, bez akéhokoľvek nátlaku. Pravda, tá jediná a skutočná, zvíťazila, keď sa sovietske orgány k týmto vraždám priznali a keď Jeľcinov vyslanec Rudolf Pichoja odovzdal usvedčujúce materiály poľskému prezidentovi.

Účasť na práci v medzinárodnej komisii a podpis zápisnice, usvedčujúcej Sovietsky zväz, poznamenala ďalší život Andreja Žarnova a jeho rodiny. Bol to najťažší žarnov v jeho živote. Správne predpokladal, že ho hľadá NKVD v Trnave aj v Bratislave. Ak by sa im vtedy dostal do rúk, asi by sme sa o jeho osude a celej rodiny nič nedozvedeli, veď jeho meno figurovalo na zozname slovenských osobností, ktorých po oslobodení čakal trest smrti. Preto sa rozhodol pre útek, pri ktorom sa im v Bad Halle narodil tretí syn Janko. Lenže Američania celú rodinu vydali do Česko-Slovenska. Cez Prahu sa ocitli vo väzení na Policajnom riaditeľstve v Bratislave. Matku s deťmi sa podarilo dostať na slobodu. O podmienkach vo väzení výstižne hovorila veta malého Karola pri príchode do Trnavy: „Prosím vás, dajte mi aspoň kúsok suchej kôročky.“

V tom čase bol vo väzení aj sedemnásťročný Július Homola. Ako študenta gymnázia ho 16. septembra 1947 bezpečnosť zaistila pre vydávanie a šírenie ilegálneho študentského časopisu Nástup. Mladému dozorcovi sa zdôveril s veľkými bolesťami hlavy. Poradil mu, aby sa prihlásil v ošetrovni. Na veľké prekvapenie sa mu venoval Andrej Žarnov, ktorého obdivoval. K upokojujúcim slovám pridal aj nejaké tabletky. Zakrátko mu dozorca priniesol zošiť a ceruzku, aby si všetko zapisoval. Vraj aby sa nervovo nezrútil. Tak sa zrodil ďalší slovenský básnik. Na Vianoce mali niektorí dozorcovia voľno, pri rozdávaní večere teda asistovali aj niektorí väzni. Posledný šiel Andrej Žarnov s košíkom jabĺk. Keď jedno ponúkol aj Júliusovi, hneď začal recitovať jeho verše Ó, zem ty krásna, / sladká mati moja. Ostatní väzni sa pripojili a tí, čo slová básne nepoznali, búchali na dvere. Dozorca nariadil zatvoriť okienka na dverách. Ešte predtým mu Andrej Žarnov s úsmevom podal jablko. Na ten úsmev si spomína aj po sedemdesiatich rokoch.

Andreja Žarnova po tridsiatich mesiacov z väzenia prepustili. Rozsudkom Ls 34/48 ho odsúdili na verejné pokarhanie, lebo ako významný činiteľ verejného a kultúrneho života dával svoje služby k dispozícii fašistickému režimu, aby tým pomáhal tento režim budovať a udržiavať, a ako exponovaný politický činiteľ verejne hanobil Sovietsky zväz a jeho štátne zriadenie. V tom istom rozsudku sa aj okrem iného hovorí, že ako šéf zdravotnej služby v bývalom Slovenskom štáte pomáhal mnohým osobám, hlavne rasovo prenasledovaným, a jeho pričinením sa nedostali do transportov mnohí židia, podieľal sa na záchrane židovskej nemocnice, ktorú Nemci chceli okupovať. V Ústave pamäti národa je aj dokument, ktorý hovorí, že počas neslobody nariadil tajomníčke lekárskej fakulty, aby z dekanátu LF odstránila plaketu Hitlera.

Vynútená emigrácia

Nasledovala nesloboda na slobode. Viackrát ho odviedli na neurčitý čas na neznáme miesto. Keď dostal správu, že jeho život – ako aj život jeho rodiny – je v maximálnom ohrození, odhodlal sa na ďalší útek, ktorý začal v predvečer osláv Prvého mája v roku 1952. Spolu so skupinou utečencov prešli rieku Moravu na gumenom člne. Ich batožina skrývala len základné potraviny na prežitie, chlieb, kus salámy a čokoládu, oblečenie nijaké, len čo mali na sebe. S potrebnými dokladmi niesli i Písmo sväté. Tentoraz Američania svedka z Katynského lesa chránili. Po osemnásťmesačnom pobyte v Rakúsku a Nemecku celej rodine umožnili odchod do USA.

Už nie najmladší Andrej Žarnov s úspechom absolvoval nostrifikačné skúšky a pracoval ako uznávaný lekár-patológ. Odborníci na literatúru hovoria, že ak by sa sústavne venoval literárnej tvorbe, vyrástol by v osobnosť svetového mena. Po príchode do USA sa hneď zapojil do spolkovej činnosti. Medzi prvými navrhol založenie organizácie s názvom Spolok slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí a vypracoval jeho stanovy. Stal sa jeho prvým a doživotným predsedom a Jozef Cíger Hronský čestným predsedom. Všetky listy, vyhlásenia, výzvy a zápisnice písal vlastnou rukou, lebo písací stroj si mohol dovoliť kúpiť až v roku 1957. Ako otec musel zniesť ešte ďalšiu ranu osudu. V pamätný deň 21. 8. 1968 syn Karol pri havárii utrpel ťažké zranenie, ktoré ho doživotne pripútalo na invalidný vozík.

Vymenovanie ocenení z oblasti patológie by zabralo veľa miesta.V zahraničí napísal jedinú básnickú zbierku Preosievač piesku a prebásnil Hollého Hlas matky Tatry do súčasnej slovenčiny. Najkrajšie básne v ňom určite dozrievali, ale zrodiť sa mohli len doma v rodnej vlasti, pri pohľade na rozkvitnuté púpavy okolo rieky Myjavy, v rodnom Kuklove. Tento často sa opakujúci sen zostal nenaplnený, návratu sa nedožil. Básne zomreli s básnikom 16. marca 1982 v ďalekej cudzine, v USA. Zomrel len krátko po smrti priateľa, jedného z najvzácnejších, Mila Urbana.

Jozef Paučo ešte v roku 1963 napísal: „Boh si vyvolil Andreja Žarnova, aby ako prorok i ako najodvážnejší obhajca národných práv zostal navždy zapísaný v srdci národa. Bo žije s nami vo svojom diele. A to dielo je veľká kapitola, ktorú prv než by sme zhodnotili, musíme ju poznať, treba nad ňou rozjímať, načim jej obsah vnímať.“ K tomu určite prispeje aj dokumentárny film Ťaživosť pravdy, ktorý pripravuje RTVS 2. Poľská televízia v roku 2014 vďaka Grażyne a Bogdanovi Czermińských z TVP Lublin nakrútila dokumentárny film o svedkoch z Katynského lesa pod názvom Zasvätiť život pravde. Podstatnú časť venovali Andrejovi Žarnovovi.

„Som toho názoru, že prvým zákonom umenia je voľnosť. Umenie v područí myšlienok a ľudí ustrnuvších na úzkoprsých zásadách stráca lesk, cveng a hodnotu. Umenie nemožno diktovať, umenie neslobodno znásilňovať. Aj keď mu budú diktovať svetoznáme náboženské kapacity, umením nebude. Umenie je tekavá myseľ spravodlivca, ktorá večne hľadá a v každej dobe hľadí okom na krásu, pravdu a život“ (Andrej Žarnov: Zbytočné triedenie duchov, Pero, 1933).

Citát: „Boh si vyvolil Andreja Žarnova, aby ako prorok i ako najodvážnejší obhajca národných práv zostal navždy zapísaný v srdci národa. Bo žije s nami vo svojom diele. A to dielo je veľká kapitola, ktorú prv než by sme zhodnotili, musíme ju poznať, treba nad ňou rozjímať, načim jej obsah vnímať.“

Foto: archív autorky