„Najväčšia krajina na svete je pestrá prírodou aj národmi…“ (S Pavlom Vitekom o jeho cestopisoch z ruských magistrál)

109

Na pultoch kníhkupectiev nájdete rôzne zaujímavé čítanie, no dobre napísaných cestopisov je tam ako onoho povestného šafranu. Ním priam vonia kniha Pavla Viteka (na fotografii s Dominikom Graňákom a dcérou Sašou) s názvom Sibírske siroty: Bajkalsko-amurská magistrála (GEORG, 2019). Počas jej uvádzania do života to bol príjemný podvečer. Doslova voňal človečinou, keď autor, spolu s dcérou Sašou (vlastne fotografkou „výpravy“ a autorkou veľkej časti fotografií v knihe) hovorili síce o najkrajšej železnici v Ruskej federácii, no celé rozprávanie smerovali k stretnutiam s ľuďmi. Od jednoduchých spolucestujúcich až po profesionálnych železničiarov a šamanku… Viac v rozhovore s autorom knihy, mimochodom členom Spolku slovenských spisovateľov, ktorý už na svojom spisovateľskom konte má aj podobný cestopis spred dvoch rokov.

Pripomíname, že do ukážok z pútavého rozprávania sa môžete v rubrike Čítanie na pokračovanie začítať už od pondelka 15. júla, podobne ako zahľadieť do „exotických“. Ďakujeme vydavateľstvu a hlavne autorom (textu aj fotografií) za túto možnosť.

Prečo ste svoju najnovšiu knihu nazvali tak, ako ste ju nazvali? Čo má BAM spoločné so sirotami?                                 

Názov má dva dôvody. Bajkalsko-amurská magistrála (BAM) je najvýznamnejšia, najkomplexnejšia a najdrahšia stavba železnice za posledných 100 rokov a napriek tomu ostala v zabudnutí. Ja osobne som si na ňu spomenul až pri písaní knihy o ceste po Transsibírskej magistrále (Transsibe) v pohodlí domova. Keď sme v júli pred troma rokmi prechádzali stanicou Tajšet, ignoroval som, že tam sa začína BAM. Počas prípravy na cestu po mladšej sestre Transsibu som si rýchlo začal uvedomovať, že nie som jediný, kto na túto železnicu a mestečká či osady popri nej zabudol. Jednoducho, budovatelia, ktorí tam po skončení stavby ostali trvalo bývať, alebo železničiari, ktorí trať prevádzkujú, mi pripadali ako siroty. No a ako siroty sme sa cítili na BAM-e aj ja so spolucestujúcou – mladšou dcérou Saškou. Transsib sme totiž precestovali v plnej rodinnej zostave.

„Zacúvame“ k vašej prvej knihe o Transsibírskej magistrále. Prečo ste sa rozhodli pre ňu, pre smer na východ, keď dnes skôr akoby všetci chceli na západ a či v čase dovoleniek na juh?                                                                           

Pád Berlínskeho múru a koniec studenej vojny otvorili hranice a aj my (odpovedám v množnom čísle, lebo hovorím o dovolenkovom cestovaní rodiny) sme sa rozbehli na západ a na juh. Krajiny, o ktorých sme mohli len čítať a potom o nich snívať, sa zrazu stali dostupné. V tom okamihu sme si neuvedomili, že sa nám postupne stávajú prístupné aj mestá na východe. V bývalom Sovietskom zväze bolo veľa zaujímavých miest a oblastí pre cudzincov neprístupných. Po krátkych dovolenkových návštevách hlavných turistických lákadiel Ruska – Moskve a Petrohrade, prišla dcéra Saška s myšlienkou precestovať najdlhšiu železnicu sveta. Zvyšok rodiny sa rýchlo k nápadu pridal. Boli sme zvedaví, ako to vyzerá v Ruskej federácii mimo centier bežne navštevovaných zahraničnými turistami. Do Moskvy som začal obchodne cestovať od roku 1995. Metropola sa pomaly menila a sivú uniformitu socializmu nahradila veľká pestrofarebnosť. Úplne vo všetkom. Od „hotelov“ – ubytovania s legendárnymi dežurnymi na každom poschodí až po kvalitné skutočné hotely. Od trhoviska s ponukou zeleniny a ovocia dopestovaného v záhradke na dáči za Moskvou a premixovaného výpredajom prebytočných predmetov z domácnosti až po moderné bohato zásobené supermarkety a butiky plné luxusného tovaru. Od ponuky skromného, ale chutného boršču v nie veľmi lákavom prostredí skôr jedálne než reštaurácie až po gastronomický festival jedál hlavne z krajín bývalého Sovietskeho zväzu vo veľmi príjemnom a priateľskom prostredí. Jedálny lístok v inom ako ruskom jazyku však ešte stále nie je samozrejmosťou. Pestrofarebnosť bola najskôr vo veľmi sýtych odtieňoch – veľkých kontrastoch kvality a ceny. Postupne pribúdalo jemnejších farieb. V stručnosti stolica, teda hlavné mesto Ruska, sa za roky, počas ktorých ju obchodne navštevujem, zmenila vo veľmi pozitívnom zmysle slova. Túžba objavovať „vidiek“ za Uralom bola teda prirodzená.

Teraz zase dopredu. BAM nazývate najkrajšou železnicou Ruskej federácie. Čo vás vedie k takémuto tvrdeniu?                                                             

Pred poznávacou dovolenkou a či prvou služobnou návštevou v novej krajine som zvyknutý naštudovať si čo najviac materiálov o danej destinácii. Príprava na obidve cesty tisíce kilometrov dlhými ruskými železnicami zabrala niekoľko mesiacov. Zdrojom boli ruské, anglické a nemecké knihy, sprievodcovia a internetové stránky. Jedna nemecká cestovná kancelária vo svojom marketingovom slogane prezentovala BAM ako najkrajšiu ruskú železnicu. Zdôvodnili to tým, že prechádza nádhernou a takmer nedotknutou horskou krajinou. Po precestovaní BAM-u to s čistým svedomím môžem potvrdiť.

Príjemný podvečer počas slávnostnej prezentácie voňal človečinou, spomínali ste na ľudí, obyčajných i neobyčajných, ktorých ste stretli. Zaspomínajte na nejaké stretnutie aj pre čitateľov magazínu…                           

Počas cesty sme mali vopred naplánované dve stretnutia. Jedno s poľským misionárom otcom Tomášom v meste Bratsk ležiacom na brehu obrovskej priehrady postavenej na rieke Angare (viac o ňom v úryvkoch z knihy – pozn. Igor Válek). Druhé plánované stretnutie bolo s veteránmi budovania BAM. Skupinou piatich chlapov a jednej ženy, ktorí patrili medzi dobrovoľných budovateľov železnice. Typickí predstavitelia toho, čomu sa hovorí Homo sovieticus. Ľudia, pre ktorých bolo prekonávanie náročných prírodných a klimatických podmienok pri stavbe výzvou na dokázanie svojich najlepších schopností.

Neplánovaných stretnutí bolo počas cesty vo vlaku aj pri zástavkách v mestách veľa. Spomeniem aspoň dve. Na začiatku BAM-u v meste Tajšet bol naším sprievodcom Georgij, bývalý riaditeľ regionálneho múzea. Jeho rozprávanie o dejinách posledných 100 rokov (budovanie Transsibu za cára, revolúcia, občianska vojna a československí legionári, bamlagy, čiže pracovné tábory určeného na výstavbu železnice, komsomolská éra výstavby…) bolo miestami také autentické, až sme mali na tele zimomriavky. Sám bol dieťaťom bamlagu, v ňom sa narodil, mama „odbiehala“ od práce, aby ho mohla kojiť. Georgij nás sprevádzal aj v miestnom železničnom múzeu a jeho riaditeľom bol syn dôstojníčky NKVD, ktorá slúžila v pracovných táboroch. Bolo zaujímavé sledovať, ako deti z dvoch rôznych strán „barikády“ spolu komunikujú. Georgij minulosť zhrnul do stručnej vety: „Bola taká doba.“ Na konci BAM-u v prístave Sovietska Gavaň na brehu Tichého oceánu sme spoznali Oročku, príslušníčku malého pôvodného národa Ďalekého východu, Oľgu, veľmi príjemnú sprievodkyňu, ktorá je bielou šamankou.

Dcéra Saška bola na BAM-e vlastne fotografkou „výpravy“ a autorkou veľkej časti fotografií v knihe. Takéto fotografovanie v špecifických podmienkach – zima a vlak – má tiež svoje špecifiká. Objasnite nám aspoň niektoré, prípadne na konkrétnej fotografii…                                                                        

Sašku asi najviac potrápila technika. Konkrétne výdrž batérií. Vo viac ako tridsaťstupňových mrazoch sa veľmi rýchlo vybíjali. Nosili sme dvoje batérie a fotoaparát sme sa snažili držať v teple pod bundou. Počas jazdy vlaku sme fotili z okien kupé alebo chodbičky. Žiaľ, tie neboli čerstvo umyté a veľa krásnych obrazov sme nedokázali zadokumentovať. Veľmi dobre sa fotilo v chvostovom, poslednom vagóne z okienka vo dverách určených na prechod medzi vozňami. Tento priestor však nie je vykurovaný!  Vyzerá to tam ako v mrazničke. Aby sme mohli fotiť, museli sme z okienka zoškrabať ľad. Nie námrazu, akú máme doma v zime na oknách áut. Tu bol ľad hrubý jeden až tri centimetre. Bolo to celkom náročné a niekedy nám s tým pomáhali sprievodkyne.

Keď sme sa prvý raz stretli, hovorili ste, že máte tak trochu „ostych“ pred označením cestovateľ a spisovateľ. Ako to myslíte a v čom sa to prejavuje?

Moderné technológie všetko uľahčili, ba až mnohé devalvovali. Ja za cestovateľov považujem, ak sa vrátim do histórie, Američana Halliburtona, Nóra Heyerdahla, Čechov Hanzelku a Zikmunda, Slováka Zamarovského… Seba označiť za cestovateľa by som považoval za drzosť. Som dovolenkár. Rád sa pozriem na zaujímavé miesta a rád o tom napíšem. To tiež automaticky neznamená, že som spisovateľ. To musia zhodnotiť čitatelia. Ak mi napíše osemdesiatročná pani, už ležiaca na posteli, ktorá bola v mladosti tiež aktívna dovolenkárka, že jej prečítanie cestopisu o Transsibe splnilo sen, ktorý nestihla zrealizovať, že knihu číta opakovane a robí si do nej poznámky, to ma nabije pozitívnou energiou. Pri čítaní takéhoto listu si pripustím, že už by som tým spisovateľom trošku mohol byť.

„Krstný otcom“ knihy bol hokejista Graňák. Prečo ste si vybrali práve jeho do takejto reprezentatívnej úlohy, či preto, lebo dobre reprezentoval aj Slovensko?                                                                                                                  

Do tej úlohy som si ho zaumienil zapasovať už pri prvej knihe. Hokejové kluby v mnohých veľkomestách po trati Transsibu hrajú KHL a pôsobí v nich veľa Slovákov. Dostal som tip na Dominika, ktorý s Dynamom Moskva dvakrát získal Gagarinov pohár. No termín prezentácie cestopisu o Transsibe mu nevyhovoval, tak sme sa dohodli, že nabudúce. No a Pán Boh to správne zariadil, Sibírske siroty sme tak mohli spoločne posypať ľadom. Pre mňa a Sašku symbolizoval sibírsku zimu a pre Dominika hokej.

V drsných zimných podmienkach Stredoeurópan s dcérou v neznámych mestách a pohoriach Východnej Sibíri a Ďalekého východu docestujú až k brehom Tatárskeho prielivu na dohľad ostrovu Sachalin. Urobte krátku pozvánku pre prípadných nasledovateľov…                                                           

Obe magistrály sú prístupné a bezpečné pre všetky formy dovolenky. Lacné prázdniny s batohom pre študentov aj komfortnejšiu cestu pre penzistu – tých, hlavne zo západoeurópskych krajín určite stretnete v lete na Transsibe. Cestovať z Moskvy do Vladivostoku môžete individuálne alebo s nejakou cestovkou. Táto trasa je vhodnejšia pre ľudí, ktorí chcú navštíviť dôležité ruské mestá. BAM je trochu iná šálka ruského čaju (zámerne nespomínam vodku, lebo tú piť vo vagóne ruského vlaku môže byť veľkým rizikom). Trasu z Tajšetu po Sovietsku Gavaň precestuje za rok stále len niekoľko stoviek Západoeurópanov a Američanov. Odhadujem, že nezažijete ani tlačenicu ruských turistov. Zima má svoje osobité čaro i keď cestovanie je menej komfortné. Na druhú stranu k Sibíri poriadny mráz akosi automaticky patrí.

Kniha je zmesou reportáží, postrehov, zaujímavých fotografií, ba aj komiksu… Prečo takáto žánrová skladba a ktorý žáner je vám najbližší?

Moja prvá kniha bola zbierkou krátkych čŕt pozbieraných z obchodných ciest do rôznych krajín sveta. Bol som veľmi zvedavý na reakciu čitateľov a tá bola povzbudivá a poučná. Motivovala ma k písaniu reportáží alebo skôr opisu rodinnej dovolenky a poučná v tom, že som text rozdelil na časť reportáží a faktografických poznámok.

Za to, že sú knihy na svete, vďačíte aj svojej rodine a jej prajnosti. Ako sa napríklad vaša manželka „postavila“ najskôr k cestovaniu, a potom k hodinám voľného času, ktoré ste trávili písaním?                                                                

Ivon s cestovaním nemá problém, i keď obaja nie sme žiadni dobrodruhovia. My sme dovolenkári. Pochopenie pre moje hobby v písaní musí mať obrovské. Verím, že jej vydrží a naďalej ma bude podporovať. Po celodennej starostlivosti o pacientov v ambulancii ju večer doma často čaká ten najzložitejší „prípad“. Ako som už spomenul, cestopis o Transsibe vyrozprával vlastne našu rodinnú dovolenku. Fotografie zobrazili čiastočne aj naše súkromie. Na to treba mať veľkú odvahu a pochopenie…

Foto: autor a archív Pavla Viteka