„Nech mozog vybavuje a nech srdce rozhoduje.“ Rozhovor so STANISLAVOM ŠTEPKOM, principálom Radošinského naivného divadla

179

Hovoriť o vážnych veciach veselo nevie každý. A ešte k tomu takým svojským pohľadom aj osobitou interpretáciou ako radošinský rodák, no už od roku 1970 Bratislavčan STANISLAV ŠTEPKA (*26. 7. 1944). Na javisku si miestami naďalej uchováva rodnú radošinčinu, nezameriava sa však ako dramatik len na patálie z tamojšieho prostredia, ale rokmi prináša vlastnou optikou videný trpko-smiešny pohľad aj na okolitý svet. Má rád, keď sa obecenstvo na jeho predstaveniach úprimne smeje, hoci neraz aj na vlastných chybách. Dramatik S. Štepka doteraz stihol napísať vyše šesťdesiat hier, množstvo scenárov pre filmy, desiatky humoristických relácií pre rozhlas; ako režisér a umelecký šéf vlastného Radošinského naivného divadla (RND) minulý rok oslávil 75 rokov a už vtedy pripravoval s režisérom Jurajom Nvotom na uvedenie ďalšiu trpkú komédiu – Mužské oddelenie.

ANNA SLÁVIKOVÁ: Pomysleli ste si v začiatkoch fungovania svojho divadla, že budete taký úspešný, že sa s ním „prehráte“ až do hlavného mesta?

STANISLAV ŠTEPKA: Od začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia sme ako študenti v starom radošinskom kultúrnom dome usporadúvali takzvané mládežnícke popoludnia. Bolo tam vždy plno, tancovali sa módne tance a ja som bol autorom scénok, poviedok, básní a piesní, ktoré sme uvádzali v hudobných prestávkach; áno, bol som tam herec, spevák, recitátor, konferencier, a keď bolo treba, aj čašník. A tak po troch rokoch takejto mladíckej prípravy som sa na Vianoce v roku 1963 odhodlal uviesť svoju prvú celovečernú kabaretnú hru. Nebol to úspech, ale nebola to ani prehra. Nasledovalo sedem poctivých domácich učňovských rokov, vybudovali sme si vlastné klubové divadielko, často sme navštevovali festivaly divadiel malých foriem a boli sme šťastní. Už v roku 1969 sme sa stali víťazmi prvého celoslovenského festivalu kabaretného divadla v Poprade, no a o rok neskôr sme sa – dnes už so slávnym Jááánošíííkom – všelijakými cestami dostali do Bratislavy.

A. S.: Kariéru autora kabaretných hier a malých javiskových foriem, ktoré boli v šesťdesiatych rokoch divadelným fenoménom, ste teda začínali v roku 1963 vlastnou hrou Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z. O štyri roky sa zrodila hra Pitva. Nezabudnuteľnou zostáva legendárny Jááánošííík, ktorý mal doteraz vyše tisíc repríz! Takým úspechom sa nemôže pochváliť zrejme nijaké iné divadlo. Čo fascinuje divákov na vašom Jááánošíííkovi?

S. Š.: Ako vravím, šesťdesiate roky boli naše učňovské divadelné roky. Učili sme sa vlastne jediným pre nás možným spôsobom: neustále sme hrali a skoro dennodenne sme boli v priamom spojení s divákmi, ktorých sme mali v malom radošinskom divadielku priamo na dotyk očí. V takej chvíli máte ako autor a herec tuším iba dve možnosti: nenudiť a byť zaujímavý. Hádam sme sa to naučili. Jááánošííík bol náš malý zázrak. Už od prvého uvedenia to vyzeralo na úspech. Za každým slovom, za každou replikou diváci v rokoch normalizácie usilovne hľadali narážky na dobovú politickú situáciu, ale často aj to, čo v hre nebolo. Našli v ňom dôvody na smiech. Nejakým zázrakom to pretrváva dodnes. A to už koncom roka 2020 bude 50 rokov od chvíle, keď sa Jááánošííík zrodil na malom „javištiatku“ radošinského Klubu mladých.

A. S.: Neobávali ste sa, že nielen vášmu nárečiu, ale ani špecifickej optike, s ktorou sa pozeráte na vážené osobnosti a významné udalosti, nebudú v meste rozumieť?

S. Š.: To nám ani neprišlo na um. Ľahko sme zistili, že v našich mestách žijú hlavne bývalí dedinčania, a tak bol kontakt od prvej chvíle jednoznačný. Spočiatku sme sa obávali, či nám budú rozumieť na východe, no hrali sme aj tam bez problémov – smiali sa, tlieskali, rozumeli. Neskôr sme mali obavy z Prahy a vôbec z českých divákov, či nám budú rozumieť, no aj tu sa obavy rýchlo rozplynuli. Tuším oveľa horšie je to dnes – mladí Česi už po slovensky nerozumejú… Keď hovoríte na javisku nahlas, zrozumiteľne a hlavne to, čo divákov zaujíma, ste pravdepodobne vo fungujúcom divadle.

A. S.: Od koho ste sa učili robiť divadlo, keďže ste boli a dodnes ste zostali taký svojský?

S. Š.: Aj keď o tom pán Jiří Suchý nevedel, diaľkovo som študoval v Semafore – jeho vtipnú javiskovú poetiku. Mladí herci Lasica so Satinským ma zase povzbudili v tom, že aj slovenčina je súci a vtipný jazyk a skvelý dôvod na vymýšľanie. No hlavne rád počúvam príbehy zo života. A keď nájdem raz za čas silný príbeh, ktorý dokonca ožije priamo pred divákmi na mojom javisku, vtedy som naozaj rád. Takým veľkým živým príbehom nášho divadla bola pani Katarína Kolníková.

A. S.: Vyštudovali ste Pedagogickú fakultu v Nitre a zopár rokov ste aj učili. Uplatňovali ste Komenského „prikázanie“ škola hrou?

S. Š.: Takmer päť rokov som učil slovenčinu a dejepis, a tak trochu z toho učiteľovania sa nepriamo dostalo aj na moje javisko, aby som poskytol dôvod pre divákov nielen na zasmiatie, ale hádam aj na niečo iné. Vandrovali sme spolu s našimi divákmi v sebe (Ako som vstúpil do seba) i na národnej ceste (Ako sme sa hľadali), predstavil som mnohé osobnosti nášho národa (Jessenius, Bernolák, Štúr, Záborský), ale aj svetového krajana Jozefa Murgaša (Niekto to rád slovenské), glosovali sme na scéne pohnutý rok 1968 (Veľké ilúzie), celé 20. storočie (Polooblačno, Sčista-jasna), ale aj veľký príbeh Milana Rastislava Štefánika (Generál, Malý veľký muž). Medzi moje veľké postavy, ktorým som na javisku chcel vzdať poctu, bol aj trpko-smiešny príbeh o slávnom americkom filmovom komikovi Busterovi Keatonovi (Sláva). To bolo a je moje „divadlo hrou“.

Celý rozhovor si môžete prečítať v Literárnom týždenníku 1 – 2/ 2020, ktorý stále kúpite na predajných miestach.

Foto: Ctibor Bachratý

Zdroj: Anna Sláviková: „Nech mozog vybavuje a nech srdce rozhoduje.“ Rozhovor so STANISLAVOM ŠTEPKOM, principálom Radošinského naivného divadla. In: Literárny týždenník, ročník XXIII, č. 1 – 2/ 2020 (15. 1. 2020), ISSN 0862-5999, s. 5