Nedožitá osemdesiatka Ladislava Balleka

197

Hovoriť budeme o azda poslednom aristokratovi slovenskej literatúry. Plným právom ho možno označiť za „básnika slovenského juhu“, ktorý hlásal potrebu koexistencie národnostných komunít žijúcich na území jedného štátu. Kľúčovo prispel k renesancii línie psychologického realizmu v domácej umeleckej spisbe po roku 1968. Prozaické texty mu okrem slovenčiny a češtiny vyšli aj v angličtine,  bulharčine, estónčine, hindčine, maďarčine, nemčine, poľštine, rumunčine, ukrajinčine a iných jazykoch, podľa jeho kvalitných literárnych predlôh vznikli tri celovečerné hrané filmy (Pomocník, Južná pošta, Agáva)… Začiatkom apríla 2021 uplynulo osemdesiat rokov od narodenia prozaika, esejistu, publicistu, redaktora, pedagóga, politika a diplomata Ladislava Balleka (2. 4. 1941 Terany – 15. 4. 2014 Bratislava).

Curriculum vitae

Otec, finančný a colný úradník, pochádzal z Oravy, matka zo Spiša. Detstvo a mladosť prežil v Dudinciach a Šahách, kde absolvoval základnú školu a začal navštevovať Jedenásťročnú strednú školu. Vyštudoval slovenčinu, dejepis a výtvarnú výchovu na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici (1959 – 1963). Hneď po návrate z dvojročnej základnej vojenskej služby na Šumave pôsobil ako učiteľ v malebnej oravskej dedinke Habovka. Dva roky (1966 – 1968) bol redaktorom Československého rozhlasu v Banskej Bystrici, kde pripravoval reláciu Rádio mladých poslucháčov a zakladal obľúbený Rádiovíkend. Vtedy uzavrel aj manželstvo s Annou Dianiškovou, istý čas redaktorčil v banskobystrickom krajskom denníku Smer. Neskôr, keď už žil v Bratislave, pracoval ako redaktor pôvodnej tvorby vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ (1972 – 1977), vedúci literárneho oddelenia na Ministerstve kultúry SSR, námestník riaditeľa Slovenského literárneho fondu (1980 – 1984), vedúci tajomník Zväzu slovenských spisovateľov (1984 – 1989). Po Nežnej revolúcii prednášal na Katedre slovenského jazyka a literatúry v Nitre (1991 – 1992, zároveň mal úväzok v Segedíne), Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty UK (1994 – 1997) a Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1997). Ako poslanec Národnej rady SR za Stranu demokratickej ľavice (SDĽ) strávil v parlamentných laviciach sedem rokov (1992 – 1994, 1998 – 2001), neúspešne kandidoval na funkciu prezidenta SR. Kariéra Ladislava Balleka vyvrcholila v diplomatických službách, keď v rokoch 2001 – 2008 pôsobil ako veľvyslanec Slovenskej republiky v Českej republike.

O kultúre

Na začiatku všetkých zmien na svete je básnik. Skúma, aká emocionalita vo svete prevláda, pretože je základom budúceho štýlu života. Medzi renesanciou a barokom či gotikou je ten rozdiel, že každú

z nich stavala iná emocionalita. Každá z nich prišla po tej druhej a založila určitý štýl. To nie je ľudská vôľa, to je ľudská emocionalita. Tá zakladá ľudskú vôľu. Na samom začiatku všetkých našich rozhodnutí je cit. To je generátor všetkých našich úmyslov a rozhodnutí. Takže toto musí preskúmať básnik, ktorý vstáva prvý – a na svitaní… Najgeniálnejší zo všetkých ľudí je básnik. A až potom okolo poludnia môže prísť vedec, aby preskúmal to, čo naznačil básnik. Lebo najskôr básnik povedal, že existuje Hisarlik a na ňom Trója, až potom ju mohol ísť vedec Schliemann objaviť. Na základe emócií, ktoré prebudil básnik, môže vedec skúmať. Je to aj v nás. Najskôr je cit, potom je skúmanie a večer po ňom prichádza filozofia. Bez filozofa, bez vedca a bez básnika sa nič nezmení. Nič na svete sa nemôže zmeniť bez kultúry. A nielenže kultúra zmeny vyvoláva, ale nás na ne aj pripravuje. Ak nás nepripraví na zmeny kultúra, nie sme schopní ich stráviť.“

Útek na zelenú lúku 

Písal všetkými zmyslami a v jeho textoch sa vône stávajú chuťami, videné a počuté hmatateľným. Majstrovsky vedel písať o chutiach, ktoré – parafrázujúc Jeana Giona – kráčajú a nadobúdajú takú silu, že sa listy pri ich prechode zohýbajú a zanechávajú za sebou len dlhé tiene.

Literárne dielo Ladislava Balleka možno recepčne vnímať ako veľkú metonymiu, v ktorej mesto na hranici zastupuje zem, krajinu a kultúru na rozhraní dvoch svetov. Nutnou podmienkou takéhoto vnímania však je, či budeme alebo nebudeme akceptovať malé mesto ako pars pro toto Slovenska,

či prijeme alebo neprijmeme spisovateľovu explikáciu nie histórie, ale kultúry, či sme skrátka ochotní a pripravení integrovať všetko, čo predstavuje mesto a malomesto, do slovenskej kultúrnej tradície.

Vráťme sa ale na začiatok Ballekovej literárnej dráhy. Debutoval prózou uverejnenou v zborníku stredoslovenských autorov Silueta (1964). Knižná prvotina, novela Útek na zelenú lúku (1967), mu priniesla Cenu Ivana Kraska za debut roka, ako i Cenu vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Nasledovala novela Púť červená ako ľalia (1969) a román Biely vrabec (1970), ktoré možno charakterizovať ako nie príliš zvládnuté pokusy umeleckého hľadania v intenciách dobovej experimentujúcej prózy. Všetky uvedené tituly spájajú filozofické otázky a problémy mladého človeka, ktorý nemieni bezvýhradne akceptovať konvenčný monotónny status quo. Hľadajúci aktéri jednotlivých príbehov čoskoro zisťujú, že revolta proti spoločenským zvyklostiam má za následok iba utrpenie a hoci hraničí s autodeštrukciou, neprináša ľudskému indivíduu oslobodenie, ale len pocity bezvýchodiskovosti a mravnej dezilúzie. Krivdy a násilnosť okolitého sveta vyvolávajú v hrdinoch rozprávania zášť a nutnosť kladného činu. Spisovateľova tvorba z tohto obdobia sa vyznačuje expresivitou, konštruktivizmom, epickou montážovitosťou a neskrývanou metaforikou s prvkami inotajov.

O južanoch

„My južania sme najpomalší muži, ktorí všetko stihnú, ani s temperamentom sa neponáhľajú. Prejavujú ho v pravej chvíli a na pravom mieste. Teda nerozhadzujú ho len tak. Ale to žartujem. Mám však dojem, že severská filozofia je skôr filozofia askézy, bližšia evanjelikom ako katolíkom. A južanská filozofia je filozofia pôžitku a bližšia katolíkom. Ja som kultúrnym založením katolík a my sa poľahky vyspovedáme zo svojich hriechov. Kým evanjelici si musia svoj hriech v sebe nosiť a nosiť a nosiť a nosiť… Ale ten hriech a pocit viny je tvorivý. Hľadá. Chce sa odčiniť. My sa vyspovedáme, a tým sme odčinili všetko. Je dobré, keď má národ aj evanjelikov aj katolíkov. To je iné myslenie, iné kultúrne založenie. Áno, myslím si, že evanjelické alebo to severskejšie je mravnejšie. To južanské je ale slobodnejšie. Má väčšiu slobodu, ale je dobré, keď je v človeku prítomné aj jedno aj druhé.“

Palánsky cyklus

Netrvalo dlho a tvorca začal vo svojich textoch preferovať pozitívne filozofické východiská. Našiel ich v detstve a rodnom južnoslovenskom kraji. V zbierke krátkych próz Južná pošta (1974) opúšťa metódu modelovej fabulácie sujetu a rozvíja koncept epického rozprávačstva. Silný intelektuálny príbeh s vysokou mierou citlivosti reflektuje základné ľudské a existenčné otázky, ktoré dostávajú kladné filozofické vyznenie. Knihou Južná pošta (1974) si Ballek vytvoril základnú námetovú a poetologickú bázu pre romány Pomocník (s podtitulom Kniha o Palánku, 1977) a Agáty (Druhá kniha o Palánku, 1981).

Pomocník je prototypom čistej epiky. Zreteľne z neho cítiť stret a konfrontáciu rozličných koncepcií života. Dramatické osudy jednotlivcov sa odohrávajú na rozhraní fatálnych zmien, ktorým svet čelil po vojne. Zložito štruktúrovaný román Agáty nadväzuje na Pomocníka hlavne uplatňovaním epického pátosu. Tvorca opakovane využíva južnoslovenský kolorit a plasticky vykresľuje množstvo postáv a postavičiek (vrátane bizarných figúrok), ktoré sa vrhajú do búrlivých povojnových čias s nesmiernou vitalitou a túžbou po úspešnej budúcnosti. Pritom sú ľudsky aj umelecky svojbytné.

Južná pošta, Pomocník a Agáty znamenajú bezpochyby vrchol spisovateľovho diela, respektíve patria k najvýznamnejším a umelecky najpriebojnejším činom modernej slovenskej prózy. Harmonicky sa v nich snúbi nostalgia po minulosti s drsnosťou prítomnosti, ako i so zložitou filozofickou reflexiou európskej reality konca 40. rokov. Psychologickú dimenziu príbehov ozvláštnil Ballek lyrizmom evokujúcim čarovnú atmosféru slovenského juhu. Jednotlivé dejové línie rozprávania sa odohrávajú v priestore neustálej eskalácie povojnového politického napätia, ale zároveň priam živočíšnej radosti zo života. Všetko umocňuje autenticita, sugestívnosť a zmyselnosť prozaikovho excelentného štýlu. Palánskym cyklom „Ladislav Ballek doplával do vlastnej ľudskej i literárnej zrelosti po prúde vlastnej rieky. Čo viac možno chcieť?“ (V. Mináč)

O agáte

„Agát je môj milovaný strom. Hovorím mu erbový, pretože úžasne kvitne – a v pravej chvíli. Agát sa  nikdy nevydá do kvitnutia skôr, ako príde teplo. Vie svoje. Agát nikdy nezmrzol, lebo si počká. Jednoducho vie odčítať z prírody, kedy bude teplo. Nič iné to tak nevie. Agát je múdry strom. Pre mňa je to aj detstvo. Keď zakvitli agáty a tá vôňa vstúpila do mesta, panebože, na čo všetko krásne som vedel myslieť… Keď som rástol a prišli sme do otcovho rodného mesta Dolný Kubín, alebo sme išli na Spiš, moji detskí priatelia hovorili, že ,prišli z Maďarov´. Tak som im povedal, že nie z Maďarov, ale z južného Slovenska. Vtedy som si uvedomil, že ľudia si myslia, že za Levicami sú už len levy. A povedal som ,figu drevenú´! Aj preto tá správa zvaná Južná pošta. Z južného Slovenska, nie z Maďarov.“

Čas a rieka

Protagonista deja je v Ballekovom zobrazení rovnováhou charakterizačných postupov, ktorá však má i svoj integrujúci prvok – spoločenskosť. Vôbec neprekvapuje, keď živým partnerom hrdinov je ich milieu. Autor epicky bravúrne stvárnil harmonickú súhru aktérov príbehu, impresií, atmosféry, koloritu a časopriestoru. Oproti klasickému románu minulých vekov tak ale urobil jemnejšie a zložitejšie, hoci rovnako naliehavo.

Spomenúť musíme tiež kategóriu času, ktorá má v Ballekovom prípade fundamentálnu dôležitosť. Hovoriť možno o akomsi vírivo-krúživom pohybe, ktorý sa uskutočňuje práve tak na námestí, ako pod hladinou riek. Otázky nie sú dejinne koncízne, aj keď vznikajú z presného historického momentu. Nepredpokladajú, parafrázujúc Vladimíra Mináča, konečné odpovede, výsledky pátrania, súd a ortieľ. Privolávajú skôr proces pátrania, samotné odpovede sa dostávajú do všemocného systému onoho vírivo-krúživého pohybu, „do vlnenia Času a Rieky. Áno, mnoho vecí, od uchopenia témy až po základný rytmus rozprávania, tu pripomína Thomasa Wolfea“ – trefne píše Mináč. Vnímavý príjemca registruje v textoch nielen konkrétny pulzujúci čas, ale i lyrický, vnútorný a filozofický čas, respektíve čas ako konkrétnu historicko-sociálnu kategóriu. Medzi naznačenými dvoma líniami nemožno viesť deliacu čiaru, hranice sú tu v permanentnom pohybe, rozdelenie by bolo ako vivisekcia – hrozilo by zamordovanie živého organizmu.

O ženách

„Priznávam sa, osvojil som si jeden z výrokov môjho otca, ktorý hovoril, že čím menej človek vládze, tak je čoraz lepší. A ako som čoraz lepší, tak si čoraz väčšmi uvedomujem postavenie a význam ženy  v živote, lebo je to život. Čítal som kedysi výrok jedného popredného amerického antropológa, ktorý hovorí, že príroda naďalej experimentuje s človekom. Je to pravda, pretože nevidíte dvoch rovnakých ľudí. Príroda tvorí len originály. Ale aby mohla tvoriť originály, musí ustavične postupovať napred, hľadať, skúmať a všetky svoje experimenty vyskúša na mužovi, lebo je trúd v prírode. Je to tak. A keď sa experiment prírode páči, lebo je užitočný pre život a jeho pokračovanie, tak ho dá aj žene. Ale nie skôr, kým si ho neoverí na nás – pokusných králikoch prírody. Telo muža je trošku v popredí pred telom ženy práve preto, že ho skúma, že s ním experimentuje, a vďaka tomu sa telo ženy až tak nemení, ako telo muža. Napokon, myslím si, že nič krásne, čo je na žene, sa nestráca. A veľa vecí, ktoré boli kedysi krásne na mužovi, sa stráca. Bol napríklad zarastenejší, ochlpenejší, možno fyzicky mocnejší. Napokon – bolo to aj určením. Ideál krásy starých Grékov je však aj ideálom krásy dnešného pokolenia. Ale asi ideál muža tamtých čias už nie je ideálom ženy dnešných čias.“  (L. Ballek, september 1997)

Trinásty mesiac             

Prozaikove diela z neskoršieho obdobia charakterizujú reflexívne rozmery, nekonvenčné uvažovanie o zmysle moderného štátu (Lesné divadlo, 1987), či plastické zobrazenie tradičného románového generačného konfliktu vzťahu otcov a detí (Čudný spáč, 1990). Pre Ballekovu umeleckú metódu je dôležité „vnútrotextové nadväzovanie“. Osudy „monumentalizovaných hlavných postáv“ dokresľuje široko rozvetveným epizodickým kontextom, kde nachádzame motívy známe už z predošlých kníh.

Dej románu Lesné divadlo sa odohráva väčšinou v česko-nemeckom hraničnom priestore, čím rozprávanie stratilo magickú južanskú atmosféru palánskych opusov. Román Čudný spáč (zo Slovenského raja) je evidentne poznačený autorským hľadaním postojov k zmenenej spoločensko-politickej situácii po Nežnej revolúcii.

Ešte koncom šesťdesiatych rokov začal vznikať román Trinásty mesiac (Sen nocí mesačných), ktorý knižne vyšiel až v roku 1995. Kritika dielo charakterizovala ako filozofickú alegóriu s neurčitým myšlienkovým posolstvom. Tichá dráma troch bratov čitateľa opätovne vracia do farbistého sveta južného Slovenska presýteného zmyselnosťou, erotikou a zadumanou krásou preslnených rovín. Hodnoverné zobrazenie čarovnej krajiny a miestneho koloritu vyvolávajú dojem, akoby tu mal človek bližšie k oblohe, tajomstvám krátkeho ľudského života a súčasne i majestátu večnosti.

Brilantné napísané, esejisticky ladené knihy so zjavnými autobiografickými prvkami Letiace roky (1998) a Zlatý stôl (2000) spája hĺbavé uvažovanie o kvalite dnešného i zajtrajšieho života. Humanistickým a občianskym uhlom pohľadu, uplatniac historicko-civilizačné hľadisko, tvorca apeluje na ľudskú zodpovednosť vo vzťahu k spoločnej budúcnosti a dôstojnejším existenčným perspektívam.

Posledný pisárov zápis

Posledným titulom, ktorý vyšiel za Ballekovho života, je kniha Trojou a vŕškom pamäti (Pisárov dlhý zápis 2000 – 2008). Realisticky, často lakonicky, ale i s odstupom a zmyslom pre iróniu autor rozpráva o ére svojho veľvyslaneckého účinkovania v Prahe. Takmer sedemstostranové dielo je autenticky svojráznym svedectvom o širokospektrálnom zábere diplomatickej práce, ako aj o osobne zaujatom prístupe rozhľadeného vzdelanca k možnostiam tohto typu intelektuálnej misie.

Ohľadom koncipovania zaujímavej knihy, ktorú vydal Kalligram, spisovateľ v interview bezprostredne po jej vydaní (máj 2013) uviedol: „V názve je Troja s krátkym o, lebo ide o časť Prahy, kde je rezidencia slovenského veľvyslanca. Tam som osem rokov pôsobil a žil. Rád sa do Troje vraciam, rád sa tam poprechádzam… A čo sa týka druhej časti názvu – to „vŕškom pamäti´ sú spomienky na určujúce udalosti v našej rodine v minulom storočí: od starých rodičov po naše vnúčatá, čiže život piatich generácií… Sú to dve samostatné časti, ale prirodzene sa prelínajú, pretože moje konanie je určené rodovou históriou a udalosťami, ktoré sa stali v našej rodine. Neviem na to nemyslieť, neviem si nespomenúť na to, čo bolo – aj keď pozerám dopredu. Rozmýšľam, čomu sa dá v živote vyhnúť, uvažujem o príčinách.“  Podnázov diela Trojou a vŕškom pamäti obsahuje dnes už málo frekventované slovo pisár.

Kto Ladislava Balleka poznal, vie, že ním zvykol pomenúvať status, či skôr údel z neho vyplývajúci. Archaickosť slova mala svoje ironickejšie sfarbenie, ale vyjadrovala zároveň „čosi, čo súviselo rovno s fyzickou prácou, ktorú pisár musel vynaložiť pri spisovaní svojich príbehov“. Ten pisár bol totiž rozprávač príbehov, „jeden človek, ktorý píše sto adresátom odrazu“. Bol to „pisár dlhých zápiskov“, čiže románopisec, epik, ktorý sa na svojich textoch doslova aj narobí. Zároveň išlo tiež o angažovaného intelektuála, ktorý reagoval na veci verejné nielen v esejistickom žánri, a (a najmä) vstupom do divokej arény hektického politického diania. Veľmi dobre si uvedomoval, že politika nemá len platónsku, ale i machiavelistickú dimenziu. Podľa nej buď žijete v ilúzii, že morálka určuje politiku, alebo v duchu reality, že politika nemá s morálkou vôbec nič spoločné. Ak si pisár v tomto zložitom a nebezpečnom priestore dokázal zachovať vlastnú integritu a hodnotovú hierarchiu, možno hovoriť o prípade skôr ojedinelom, ale o to vzácnejšom a inšpiratívnejšom.

„Smutnou zhodou okolností“ – uvádza literárny vedec, diplomat, politik a dlhoročný priateľ Rudolf Chmel –, „akoby autorom tušených, sa kniha Trójou a vŕškom pamäti stala posledným pisárovým zápisom. Nie náhodou práve v spomienkovo-reflexívnej časti zápisom priam testamentárnym, ktorý uzatvára takmer polstoročný tvorivý oblúk Ladislava Balleka.“

Príbeh ako princíp

Medzi mnohými vyznamenaniami, ktoré za svoje všestranné aktivity spisovateľ získal, registrujeme aj Cenu Európskej únie umení udelenú v Prahe (2002), Pribinov kríž 2. triedy udelený prezidentom Slovenskej republiky (2003), Cenu Karla Čapka (2012)… Laureátstvo prestížnej medaile Artis Bohemiae Amicis získal ako „priateľ českého umenia“ za „dlhodobú významnú činnosť v prospech šírenia dobrého mena českej kultúry doma i v zahraničí“ (2009). Spomenúť treba aj fundovanú „monografiu o tvorbe veľkého epika“ Ladislav Ballek. Príbeh ako princíp, ktorú napísal Igor Hochel.

Záverom si dovolím uviesť krátku osobnú reminiscenciu. Vďaka dobrej kooperácii so Slovenským inštitútom a veľvyslanectvom v Prahe, ako i Národní knihovnou ČR bol pred trinástimi rokmi zrealizovaný v Galerii Klementinum veľký expozičný projekt Cesty slovenskej knihy. Od Proglasu k postmoderne, venovaný 90. jubileu vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Vernisáž výstavy konanej vo fascinujúcom barokovom interiéri mala punc výnimočnej kultúrno-spoločenskej udalosti. Ako spoluautor a manažér projektu som mal vzácnu možnosť komunikovať a spolupracovať hneď s „dvoma pisármi“, respektíve majstrami literárneho fachu, ktorí v danom čase pôsobili v diplomatických službách. Mám na mysli Igora Otčenáša (iniciátor vzniku expozície), vtedajšieho riaditeľa Slovenského inštitútu a kultúrneho atašé ambasády, a veľvyslanca Ladislava Balleka. Nikdy veru nezabudnem na báječné septembrové dni roka 2008 v slnkom zaliatej Prahe…