„Nehľadajte ľahké cesty…“ (S Mariánom Kováčom a Jurajom Kuniakom o výnimočnej dvojici kníh a aj o horách v nás)

123

Dlhodobo dobrým menom rezonujúce meno vydavateľstva SKALNÁ RUŽA sa nedávno spojilo s vydaním exkluzívneho knižného súboru Nepálsky diptych: Z klenotnice himalájskych trekov, ktorý zahrňuje dve knihy: Dhaulágirí – Biela hora a Makalu – Čierny obor. Autorom fotografií himalájskej prírody a ľudí je fotograf Marián Kováč. Lyrické reflexie napísal spisovateľ Juraj Kuniak. Oboch autorov sme tak trochu vyspovedali a dozvedeli sme sa tak aj to, čo je takpovediac medzi riadkami textu aj medzi pixelmi fotografií. Ešte skôr, ako sa začítate do dvojrozhovoru, predstavíme si hlavných protagonistov dvojice pútavých kníh.

Pripomíname, že do ukážok z diptychu sa môžete začítať už od pondelka 15. júla, podobne ako zahľadieť do fotografií z ešte stále tajomnej časti sveta. Ďakujeme Vydavateľstvu Skalná ruža, ako aj obom autorom, za túto možnosť..

Dhaulágirí v mŕtvom staroindickom jazyku sanskrt značí „Biela hora“, Makalu je „Čierny obor“. Na treku okolo Dhaulágirí (2010) sa zúčastnili Maja Huštáková, Milan Hušták, Ján Jurkovič, Marián Kováč, Ladislav Laho, Juraj Melicherčík a Jozef Urban. Na treku okolo Makalu (2012) sa zúčastnili Maja Huštáková, Milan Hušták, Ján Jurkovič, Marián Kováč, Jano Peťo, Paľo Puškár a Jozef Urban.

Marián Kováč (1956) – je uznávaný lekár v odbore ORL a chirurgia hlavy a krku, prevádzkuje pracovisko jednodňovej  chirurgie. Záľúby: lyžovanie, horolezectvo, námorný jachting, windsurfing, kajak na divej vode a fotografovanie. Posledných 8 rokov pravidelný návštevník Himalájí. Nepálsky diptych je jeho fotografickým knižným debutom.

 

Juraj Kuniak (vľavo, 1955) – invenčný básnik aj prozaik, prekladateľ a vydavateľ. Naposledy vydal básnické knihy Za mestom (2015) a Rosa mystica (2016, spoluautor Ján Kudlička). V slovenskom a bieloruskom jazyku mu vyšli zobrané básne 2008 – 2016 pod názvom Amonit (2019). Preložil Spev o mne Walta Whitmana (2013, 2019). Riadi vydavateľstvo Skalná ruža.

Páni, obaja žijete v čarokrásnych Kordíkoch, nie ďaleko od Banskej Bystrice, ešte bližšie k Murgašovmu i Tajovského Tajovu. Čo bolo na začiatku, ako sa rodil Váš vzťah k horám? Prezraďte čo najviac, o fascinácii horami, o horolezectve a aj o fotografovaní…

Marián Kováč: Na začiatku bolo gymnázium v Ružomberku a dvaja spolužiaci v horolezeckom oddiele. Veľmi rýchlo som sa pridal, a potom to už šlo samospádom. Celú strednú a vysokú školu som sa venoval výkonnostnému horolezectvu. Pretrvalo to istý čas aj popri zamestnaní. V mladosti predstavovali hory môj životný štýl. Popravde jedna z motivácií, prečo študovať medicínu, bola väčšia možnosť dostať sa do vysokých hôr ako lekár. Tento predpoklad sa napokon potvrdil. Fotoaparát ma sprevádzal v horách od začiatku. Môj otec v mladosti fotil, tak ma podporoval. Mal som vlastnú tmavú komoru. Istý čas som dokonca uvažoval o štúdiu fotografie, ale v Prahe brali troch študentov ročne, tak som triezvo zhodnotil svoje šance.

Juraj Kuniak: S Marošom nás od detstva spájali podobné záujmy. V horolezectve som ho nasledoval. S ružomberským HO som zažil prvý IAMES vo Vysokých Tatrách. Tam som spoznal Milana Huštáka, Jana Peťa, ale aj o pár rokov staršieho Borisa Füzyho, ktorý patril do horolezeckej špičky, bol členom tzv. „slovenského reprezentačného družstva“ a vždy nám vedel poradiť dobrú cestu. Ako vysokoškolák som sa stal členom HO Slávia ČVUT v Prahe a rád si spomínam, že mi tam priznali 1. výkonnostnú triedu, vďaka ktorej som dostával športové štipendium. Na strahovskej „koleji“ som mal na stene fotku Ivana Fialu a Michala Orolína z vrcholu Nanga Parbatu. Boli to prví Slováci a vôbec prví horolezci z východného bloku, ktorí stáli na osemtisícovke… Hlavným mestom mojich snov po skúškovom období bol vtedy Ružomberok. Čakal ma tam Maroš a pri mojich návratoch domov sme často vyrážali do Tatier. Na spoločnom lane sme toho zažili veľa.

Poďme k cieľom dnes. Pohovorte o tom, ako sa expedičné horolezectvo zmenilo, ako sa výstupy na najvyššie hory sveta komercializujú, ako sa tvoria rady na Mount Everest, ako vznikla myšlienka organizovať treky, a to do oblastí, ktoré sú málo navštevované…

M. K. : Dnes je iná doba, veľa ľudí má peniaze a myslia si, že všetko sa dá kúpiť – aj výstup na Everest. Stalo sa to otázkou prestíže a povedomia aj u ľudí, ktorí inak k horám zvlášť neinklinujú. Aj za socializmu sa nám darilo úspešne ignorovať výstup na Rysy. Hory a davy, to nejde k sebe. Tobôž na Evereste. Kyslíková bomba premení osemtisícovku na šesťtisícovku. Šerpovia nesú náklad, jeden ťahá, druhý tlačí. Čo sa však nedá oklamať, je počasie – možnosť silného mrazu a víchrice. A keď sa ten husí pochod zastaví, tak je problém. Predbehnúť sa nedá, prichádzajú omrzliny, môže sa minúť kyslík, prepukne výšková choroba a je zle. Zo statusu na facebooku je zrazu pohreb – len symbolický, telá zväčša ostávajú hore. Našťastie je v Himalájach stále dosť oblastí, kde je málo ľudí. Na našich trekoch sme väčšinou putovali sami. Opakovane vo výškach nad 6000 metrov.

J. K. : Kamaráti pozývali aj mňa, ale ja som sa na to necítil. Treking ako alternatíva k horolezectvu, putovanie na odľahlých miestach, náročná turistika ďaleko od civilizácie, to všetko ma lákalo. Ale poznal som svoje osobné limity. Na Pamíre som mal už vo výške 5000 metrov problémy z hypoxie, hlava mi trešťala a strácal som orientáciu. O to viac som na kamarátov myslel. Po návrate som sa s nimi rozprával a pri písaní som sa usiloval prejsť tie trasy tak, akoby som tam bol s nimi.

Treky organizoval Marián Kováč. Ako ste dávali dokopy partiu, povedzte niečo o každom jej členovi…

M. K. : Na trek okolo Daulaghirí sa podarilo dať dokopy skvelú partiu, naozaj neskutočne dobrú. Milan Hušták je môj spolulezec ešte zo strednej školy. Jeho manželku Maju poznám tiež od gymnázia. Desaťročia sa túlajú po horách. S Lacom Lahom sme na prelome 80. a 90. rokov organizovali dve medicínsko-horolezecké expedície na Pamír. Juraj Melicherčík, Lacov kamarát od mladosti, kardiológ žijúci v Nemecku, bol tretí lekár do partie, čo je v Himalájach vždy veľký bonus navyše. Jozef Urban je náš kamarát z jachtingu a zo splavov divokej vody. Ján Jurkovič je predajca horských bicyklov – výborný parťák. Na ďalší trek, ktorý sa krútil okolo Makalu, dvaja členovia nešli a pridal sa Paľo Puškár a Jano Peťo. Paľo Puškár je spolulezec z mladosti, spolu sme boli v Horskej službe. Pracuje na ropných vežiach v Austrálii, s kamarátom Mirom Turcerom roku 1990 urobil za desať dní prvý zimný prechod Vysokých Tatier z východu na západ bez akejkoľvek podpory. Jano Peťo bol spolu s Milanom Huštákom môj prvý spolulezec ešte na gymnáziu. Dlhé roky pôsobil ako vedúci strediska lavínovej prevencie v Jasnej, v súčasnosti je horský vodca.

Môj pohľad laika. Nie je takáto turistika príliš nebezpečná, nie je to až príliš veľké riskovanie so životom? A naopak, čo Vám dáva, čo človek pri nej získava také, čo inde nie?

M. K. : Každá outdoorová aktivita nesie so sebou určité riziká. Pri himalájskych trekoch sú to miestne lety (Lukla je najnebezpečnejšie letisko na svete), presuny autobusmi alebo džípmi po nespevnených cestách nad priepasťami, lavíny skalnaté alebo snehové, ľadovcové trhliny, výšková choroba… Miera rizika je však akceptovateľná, určite to nie je za hranou. Jazda autom po slovenských cestách nie je bezpečnejšia. Sila zážitku z takéhoto treku zásadne prevýši mieru rizika. Viac riskujú fajčiari. Ako sa vyjadril Juraj Melicherčík, inak profesor kardiológie: „Každý, kto fajčí po päťdesiatke, je samovrah.“

J. K. : Pripojil by som výrok Tomáša Baťu: „Nehľadaj ľahké cesty. Tie hľadá toľko ľudí, že sa po nich nedá prísť nikam.”

K spolupráci na obidvoch knihách ste prizvali výborného knižného grafika Petra Ďuríka, ktorý sa vyjadril: „V Himalájach sa musí fotiť ľahko, tam je pekné a úchvatné všetko, každý záber fotoaparátom.“

M. K. : Fotografovanie vo veľkých výškach má určité špecifiká, ale rozhodne najnáročnejšie je vláčiť ťažký fotoaparát – takmer 2 kg navyše. Chrániť baterky pred mrazom, mať dobre premyslené solárne nabíjanie. Scenérie sú k fotografovi veľmi zhovievavé. Náročnejšie je fotenie ľudí – tu hrá rolu pominuteľnosť okamihu… S Jurajom sme o knihe dlho meditovali, rodil sa text, vyberali sme z množstva fotografií. Keď sme to mali v hlave ako-tak upratané, bolo treba vybrať knižného grafika. Juraj oslovil Petra Ďuríka, a to bola skvelá voľba. Je to profesionál. Téma ho priťahovala a na výsledku vidno, že pracoval s invenciou, zaujatím a radosťou. My s Jurajom ho vnímame ako rovnocenného tretieho autora.

Ešte by sme sa mohli rozprávať dlho a verím, že ešte aspoň raz sa tak stane. Skúsme však nateraz našu „debatu“ nejako uzavrieť, možno predznamenať ďalšiu…

J. K. : V mladosti som začal s písaním v tom istom čase, keď som sa stal horolezcom. O básni som si myslel, že je to výstup na horu. Neskôr som si uvedomil, že ani tak nejde o horolezca na hore, ako skôr o horu v človeku. Možno práve takú horu mal na mysli Antoine de Saint-Exupéry a nazval ju Citadela. Súčasný francúzsky básnik Nicolas Pesquès sa celý život pozerá z okna svojho domu na Severnú stenu hory Juliau a píše o tom básne. Hora je univerzálny symbol. Hory nás učia úprimnosti a pokore. A ktovie, najväčšie hory sú možno najlepší učitelia?! Verím, že viac o tom možno nájsť v týchto našich nepálskych knihách…

Foto: archív autorov a Vydavateľstva Skalná ruža