Nepodriadiť demokraciu zisku Esejistické zamyslenie k novembru 1989

104
Spisovateľ Stefan Zweig

Porozumieť toku života v situáciách, ktoré sa nás bezprostredne dotýkajú, býva ťažké. Správnemu nadhľadu bráni nielen množstvo protichodných informácií a neznámych zdrojov, ale aj vlastné emocionálne naladenie, nedokonalosť a zlyhania. Literatúra s nadčasovým rozprávaním nám môže nastaviť zrkadlo. Pri opätovnom prečítaní románu Stefana Zweiga Opojení z premeny som si to uvedomil v súvislosti s novembrom ʼ89. Podobne ako protagonistka deja prepadá ilúzii života v prepychu, aj my sme sa po roku 1989 dali niesť opojením zo zmeny systému. Pre viacerých bola nečakaná, no taká jednoznačná, že sme prepadli ilúzii o jedinej správnej ceste bez alternatív.

Návrat k totalite sme si nevedeli predstaviť. V tomto opojení sme roky pritakávali zmenám, ktoré mali zabezpečiť nielen bezproblémovú demokraciu, ale predovšetkým vysnívaný svet blahobytu. Spoliehali sme sa na médiá, politikov, sudcov i ekonómov. Za tridsať rokov sa však naše opojenie, podobne ako v románe, premenilo na vytriezvenie, ktoré ústi do nedôvery. Zmes nepochopenia, pocitu nespravodlivosti sa stáva v spoločnosti výbušnejšou. Spolu s prevládajúcimi informáciami zameranými na diskreditáciu a tendenciami riešiť všetky problémy na ulici sa napätia ešte väčšmi prehlbujú.

Je vinná demokracia?

Určite nie, aj ak keď nie je dokonalá. Problémov je istotne viac. Patrí k nim aj spomínané očarenie, v ktorom sme si zjednodušili svet a ľudí v ňom. Najvýraznejšia redukcia vznikla v oblasti priorít. Uprednostňovaním ekonomiky pred upevňovaním a vytváraním zdravých inštitúcií a zrelých komunít. Tie sú prirodzeným podhubím pre formovanie a uznanie jedinečnosti osobností, ako aj vyzdvihnutia autorít. Každý potrebuje rásť a potvrdzovať sa v žitom spoločenstve a zodpovedajúcom čase.

Nepostačuje k tomu technologický rozvoj a nijaké sprostredkovanie, ani to mediálne. Nie je totiž schopné prinášať a reflektovať komplexný príbeh väzieb a vzťahov, ktoré človeka určujú a spoluvytvárajú. Musíme si priznať, že sme v neznalosti a netrpezlivosti podľahli ilúzii rýchlosti a tendencii individuálne sa presadiť, niekedy aj na úkor ostatných. Pred očami sa nám rozpadali strany, spolky, organizácie, priateľstvá či komunity, ktoré začali medzi sebou súperiť o priazeň. Ak niektoré vydržali, boli vystavené spochybneniu, čím sa prehlbovala nedôvera a kultivovalo sa podhubie pre fundamentalizmus či extrémizmus.

Prestali sme mať čas na diskusie, debaty či spory o poznanie. Atomizovali sme pravdu a zúžili ju do individuálnej skúsenosti. Bojom o jej presadenie vznikali, delili sa a zanikali i časopisy, médiá, statusy, ktoré hľadanie pravdy podriadili čitateľnosti, vlastnej skupine či ventilovaniu emócií. Uverili sme, že o prežití rozhodujú peniaze a prezentácia. Ak spoločnosť začne byť čoraz väčšmi pod vplyvom peňazí a trhu, tak hodnoty, akými sú solidarita, spolupatričnosť, spravodlivosť, humanita, vzdelanie, úcta k prírode a životu ostávajú nielen v úzadí, ale postupne ich trh deformuje. Všimnime si, ako pri ich hodnotení zavádzame pojmy ako úspešnosť, merateľnosť ukazovateľov či efektívnosť.

Ako keby pravda, odovzdávanie skúseností a života, spravodlivosť a solidarita boli merateľné či finančne oceniteľné. Vo svete, kde je jedinou premennou výška zisku, je zbytočné podliehať emóciám hnevu či znepokojeniam nad tým, že sa dá kúpiť sudca, novinár, politik, lekár či svedok. No nie je správne sa s tým uspokojiť. Prelomiť však svet vystavaný na rýchlosti, zisku, zážitkoch a hromadení nie je ľahké.

Keď ani byť proti nestačí

Naomi Kleinová v titulku svojej knihy tvrdí, že Nie nestačí. To, čo nás hnevá a znepokojuje, je výsledkom systému, ktorý zlyhal. Na prípade amerického prezidenta Donalda Trumpa ukazuje, aké je rozhorčenie médií i časti verejnosti povrchné a nedôsledné. Podľa nej je zvolenie amerického prezidenta logickým dôsledkom systému, ktorý dlhé roky presadzuje prioritu zisku, moci a jedinej správnej cesty vpred. V takom systéme meno politika prestalo byť kryté konkrétnym príbehom služby pre ostatných na úrovni obce, strany, spoločenstva.

To, čo volíme, je čoraz častejšie „značka“ spojená s mocenskými alebo ekonomickými záujmami v pozadí, s ideou „proti“ bez poznania osobnostných či charakterových vlastností daného kandidáta. Stačí kvalitná mediálna kampaň a propagácia, a sme schopní zvoliť aj nevyrovnaného človeka, ktorý zodpovedá diagnóze spoločnosti. Donalda Trumpa možno v tomto kontexte vnímať aj ako symbol bohatstva, širokých lakťov a rýchlych riešení, čiže je ovocím systému zameraného na zisk a vonkajší efekt. Je produktom neobmedzeného práva podnikať. Nejde však len o Ameriku. V určitej letargii podporujeme vo voľbách aj my zástupcov, ktorých poznáme len z médií, pritom ide často o čelných predstaviteľov bez politickej či spoločenskej praxe. Viacerí tak často volia len údajnú zmenu, keďže tých, ktorých mediálne poznajú, systém zdiskreditoval. V roku 1990, keď došlo k zlomu v spoločnosti, išlo o relevantný jav zodpovedajúci chýbajúcej demokratickej praxi.

Po troch desaťročiach však ide o poruchu, ktorá potvrdzuje stratu dôvery v relevantné spravovanie vecí verejných. Prestali sme veriť v systém, ktorý sme si pred rokmi vykričali na námestiach. Problém je o to zložitejší, že paralelne dochádza k prelínaniu moci, často skrytej nielen za politickými nominantmi, ale aj za šírením informácií, ktoré nekontrolovateľne tečú verejným priestorom.

Hrdinom románu po vytriezvení z opojenia necháva Stefan Zweig pootvorenú možnosť v budúcnosti. Ak si budeme schopní po tridsiatich rokoch po novembrových udalostiach priznať svoj podiel naivity a opojenia, máme šancu vrátiť sa k podstate zmeny, ktorá sa nás v novembri dotkla. Skúsme opäť nájsť odvahu vyjsť zo seba, z uzavretia a strachu, vzájomne sa počúvať a vrátiť vieru v budúcnosť.

Nestojí na peniazoch, politikoch ani na moci, ale na schopnosti tvoriť spolu s ostatnými príbeh odkrývania pravdy a napĺňania obyčajného života zmyslom, ktorý presahuje individuálne ciele. Vytvorené vzťahy a väzby priateľstiev budú pri ďalšej rekapitulácii rozhodne hodnotnejšie než dezilúzia či rozdúchavanie nedôvery.

Zdroj: Pavol Tomašovič: Nepodriadiť demokraciu zisku. Esejistické zamyslenie k novembru 1989. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 37 – 38 (30. 10. 2019), ISSN 0862-5999, s. 3.