Pár slov o románe Láska v čase cholery

103

V ponuke na využitie neprajného času koronavírusu a opatrení, ktorého ho sprevádzajú, na vlastnú literárnu tvorbu a možnosť jej publikovanie na našom portáli Literatúra a tvorba nielen v čase karantény https://literarnytyzdennik.sk/literatura-a-tvorba-nielen-v-case-karanteny-ponuka-na-publikovanieliteratura-a-tvorba-v-case-karanteny-ponuka-na-publikovanie/ spomíname viacero kníh. Jednou z nich je aj Márquezov román Láska v čase cholery. Kultúrny publicista a literárny historik Marian Škotka o ňom v recenzii v časopise Knižná revue 2/2001, napísal aj toto: “Román Láska v čase cholery hyperbolizuje fenomén lásky ako prasilu všetkých síl, aká nemá hraníc a nemôže ju zničiť zásah jednotlivca, ani sila epidémie. Z tohto čistého autorského zámeru Márquez skomponoval veľkú pieseň o láske s nikdy nekončiacim príbehom.

Ktosi múdry povedal a iní s dobrou pamäťou to už zopakovali, že kvalitná próza je tiež svojho druhu poéziou. Čiže, aj kvalitná próza by na úrovni vety, ale aj celku, mala byť svojbytnou básňou. Domnievam sa, že to je práve to, o čo sa Márquez dlhodobo úspešne pokúša. Vsadil na poetickú imaginatívnosť, príbehovú neskrotnosť a naračnú epizodickosť. Tá posledná len zdanlivo bráni plynulosti rozprávania a stavbe veľkolepých hyperbolických oblúkov. Každá Márquezova veta je presvedčivá a každá digresia nepochybná. Skutočným spojivom textu sa stáva myšlienka, pre ktorú si vzal do hlavy napísať román. Jeho ideu čitateľ cíti aj vtedy, keď autor prehodí výhybku a zdanlivo smeruje do inej stanice. Prozatérska topografia a la Márquez má svoje platné a fungujúce zákony a bod mimo priamky bude iste súvisieť s najvyššie vytýčenou kótou. V tomto prípade je ňou láska vo všetkých podobách a spôsoboch bytia – od tej neláskavej cez zakázanú, manželskú až k šialene spaľujúcej vášni, ochotnej vyčkať na svoj čas, hoci by ním mal byť celý život. Je to láska, ktorá nedokáže zabudnúť, verí vo svoj návrat a je kvôli nemu ochotná dúfať vo smrť toho, kto jej stojí v ceste. Láska v starobe, láska vzkriesená až smrťou kohosi, už ale nemôže byť taká, aká by bola bez pretrhnutia. Nadviazaná nesie so sebou uzol, o ktorý sa nevyhnutne občas zakopne. Keď už pre nič iné, tak len pre výsmech kvôli svojmu veku. Skrátka, “nič nie je na tomto svete ťažšie, ako láska” (s. 249). A napriek všetkej trýzni a trpkosti, akú v sebe tají, nemožno si plnokrvný život bez nej predstaviť. Márquez nás utvrdzuje v tom, že bez lásky, ktorá by nebola myšlienkou, vášňou i činom, by ľudské žitie bolo iba tieňom bez farby, vône a zápachu, nepodareným plagiátom života, ktorý sa plazí po zemi a nie je schopný uvidieť výšku nebeskej oblohy, nieto ešte k nej vzlietnuť. A čo by bol hoden taký život?”