O českej pestúnke albánskeho premiéra – BASHKIM SHEHU (Rozprávka zo života)

319
BASHKIM SHEHU

Pravda, samotní premiéri nemávajú pestúnky, ale aj mne by sa jej bolo sotva dostalo, keby som nemal to privilégium či nešťastie, že som bol synom Mehmeta Shehua, predsedu albánskej vlády v rokoch 1954 až 1981; vieme, ako sa to skončilo. Hovorím o svojej pestúnke Marii.

Nebudem tu rozprávať, ako som od nej počúval prvé rozprávky v živote: čítavala mi ich večer, aby ma uspala, keď som bol taký malý, že som ešte nevedel čítať, a to bol môj prvý kontakt s literatúrou; slová, ktoré som počúval, sa mi nakoniec miešali so snami. Ako ma brávala so sebou na prechádzky po Tirane, pri ktorých sme sa zvyčajne zastavili v bare pri hodinovej veži, kde Marie popíjala pivo a mňa hostila nejakým zákuskom; v každom prípade to boli moje prvé návštevy krčmy. Ako som plakával, keď do mňa dobiedzali dospelí a hovorili mi, že Mariu – alebo Dadu, ako som ju volal až do istého veku – vydajú a že mužom, za ktorého ju vydajú, je Meti, starý záhradník s tradičnou ľudovou čiapkou a Cigán, a ja som ešte nepoznal to slovo ani jeho pejoratívny význam, aký mu pridávali dospelí, no napriek tomu som začal Metiho nenávidieť, že ma pripraví o Dadu. Ako Dada sedávala pri mne, keď som ochorel a ležal v posteli, a ako raz, keď som mal päť rokov a trápila ma vysoká teplota, prišiel do mojej izby môj brat Vladimir, už trochu podrástol a mal oblečenú slávnostnú bielu uniformu, jednu z takých, aké nosil otec, keď bol generálporučíkom a ministrom vnútra; brat mi so zdvihnutým prstom vravel: „Do väzenia, do väzenia!“ A Dada naňho kričala, aby mi dal pokoj, hoci ja som sa smial. Ako som sa o niekoľko rokov neskôr prvýkrát dostal s Mariou do konfliktu, lebo som sa hral po dome s mačkou, čo znamenalo hrozbu pre kanáriky, o ktoré sa starala Marie, pretože ja som ju už nepotreboval a iné malé deti v dome neboli. A ako sme sa, opäť o niekoľko rokov, dostali do konfliktu, pretože som jej dal Nietzscheho knihu Tak vravel Zarathustra a Marie sa na mňa nahnevala, lebo tam urážali Boha, a ona bola veriaca.

Aj tak som niečo rozpovedal. Zrejme som tomu nemohol uniknúť. Tu však chcem zoširoka porozprávať o tom, ako bol Mariin život spätý s dejinami 20. storočia. Je známe, že písaná história venuje pozornosť udalostiam, ktoré znamenajú zvrat v osude štátov či celého ľudstva, alebo ľuďom pri moci, ktorí mali veľký vplyv na osud mnohých iných, a ľudí ako Marie sa história netýka. Napriek tomu možno históriu (čo i v takom zmysle) nielen Albánska, ale aj celého sveta v práve skončenom storočí zo značnej časti vykresliť na Mariinom osude. A okrem toho, že Marie nepatrí k tvorcom dejín, nie je ani z tých, ktorým dejiny spôsobili väčšie utrpenie. V každom prípade je jej život pre mňa niečím, čo sa začína rozprávkou a čo mi teraz pripadá celkom ako história.

Marie sa narodila 17. novembra 1889 v sliezskej Ostrave. Jej rodičia, Pavel a Anna Sassovci, hovorili po česky. Keďže Ostrava patrila k Rakúsko-Uhorsku, Marie chodila – ako väčšina vtedajších Čechov – do nemeckej školy. V Ostrave strávila celé detstvo.

V roku 1903, ako 14-ročná, Marie osirela, vo veľmi krátkom čase jej umreli obaja rodičia. Mala veľa bratov a sestier, spolu ich bolo dvanásť, ale všetci boli starší a už ženatí či vydaté; výnimkou bol iba jeden trochu mladší brat. Zostali s Mariou v dome celkom sami a rozhodli sa, že pôjdu hľadať šťastie, každý na vlastnú päsť.

Z Ostravy Marie zamierila na juh a usadila sa (po krátkom pobyte v Prahe) v Budapešti, jednej z dvoch metropol dualistickej rakúsko-uhorskej monarchie. O niekoľko rokov sa zasnúbila, ale neprešlo ani šesť mesiacov, keď jej snúbenec ochorel na rakovinu a zomrel.

A ešte niečo z jej života v Budapešti, kde som nakoniec v rokoch 1992 až 1995 žil aj ja. Jednou z nepočetných vecí, ktoré mi rozprávala o tomto meste, bol príbeh o hodinkách. Raz som sa jej spýtal, prečo ich nenosí. A ona mi to vysvetlila. V jednom budapeštianskom obchode predávali pekné dámske hodinky, viac-menej lacné, ľudia sa tlačili v rade, každý nejaké kupoval, kým sa neminú, bola tam aj Marie. Podarilo sa jej kúpiť tie hodinky po dlhom čakaní medzi poslednými. Len čo však vyšla z radu, obchod práve zatvárali, podíde k nej akýsi mládenec a len ju prosí a prosí, aby mu tie hodinky predala, že ich chce darovať snúbenici. Marie nakoniec privolila a vtedy sa rozhodla, že hodinky nebude nosiť. Navždy teda zostali jej jedinými hodinkami, ktoré nosila niekoľko minút. Akoby osud chcel, že čas v Mariinom živote sa bude merať inak.

V Budapešti zostala päť-šesť rokov, už sa presne nepamätám, a odtiaľ znovu zamierila na juh. Zastavila sa v Terste, najväčšom prístave rakúsko-uhorskej monarchie. Naučila sa tam po taliansky, pritom postupne zabúdala zvláštny jazyk Maďarov. Keď sa o niekoľko desaťročí stala jej každodenným jazykom albánčina, vpletala do nej rôzne talianske výrazy, najmä slovko ma namiesto albánskeho por (ale); neviem, či sa táto nejednoznačná odporovacia spojka používa u Talianov viac ako u nás Albáncov, o čom netreba robiť závery len na základe Mariinho prípadu, tým viac, že okrem miešania jazykových kódov je tu azda prítomný aj jej nejednoznačný postoj k osudu.

V tomto ohľade môžu mnohí predbehnúť rozprávanie a vysloviť unáhlenú domnienku, že Marie sa dostala do Albánska za talianskej okupácie v čase prvej alebo druhej svetovej vojny; aj vyššie už bolo možné domnievať sa, že ta prišla po línii priateľstva, ktoré v päťdesiatych rokoch spájalo Albánsko s krajinami tábora socializmu, ako boli Česko-Slovensko alebo Maďarsko. Ale nestalo sa ani jedno, ani druhé.

Neviem povedať, ako dlho Marie žila v Terste, no rozhodne nie dlhšie ako v Budapešti, a opäť zamierila na juh. Tentoraz sa zastavila v Sarajeve, stredisku Bosny a Hercegoviny, ktorú Rakúsko-Uhorsko niekoľko desaťročí predtým okupovalo a oddelilo od Osmanskej ríše. Bola tam v čase, keď srbský študent Gavrilo Princip zavraždil arcivojvodu Františka Ferdinanda; ten atentát v osudnom lete 1914 viedol k vypuknutiu prvej svetovej vojny. Ba dokonca kaviareň, v ktorej Marie pracovala ako čašníčka, bola celkom blízko miesta atentátu, na promenáde pri rieke Miljacke, z tej strany, kde je katedrála. Videl som to miesto, keď som v roku 2000 bol v Sarajeve, v Bosne a Hercegovine, samostatnej a rozdelenej po ešte strašnejšej miestnej vojne. Bol som naň zvedavý najmä preto, lebo Marie bola pri tom. Počul som o atentáte od nej, keď som mal sedem či osem rokov; rozprávala mi o tom s dojatím, hoci už uplynulo takmer pol storočia. A potom s veľkým hnevom dodala: „Aj my sme zabili srbského kráľa Alexandra priamo v Marsel!“ „Marsel“ bolo Marseille a „my“ boli centrálne mocnosti, Rakúsko-Uhorsko so spojencami. Pre Mariu neexistovalo ani Rakúsko, ani Maďarsko, stále hovorila Rakúsko-Uhorsko.

V Sarajeve sa Marie naučila ešte jeden jazyk, srbochorvátčinu, pričom čoraz viac zabúdala zvláštny jazyk Maďarov a azda začala zabúdať aj svoju materčinu. Srbochorvátčinu nezabudla nikdy. Aj prvé hrubé nadávky v živote som počul v tomto jazyku, od Marie: „Ah, ti vraže, jebao ti pas majku! Ah, jebem ti kurvu mater!“ Nakoniec som sa dozvedel, že tie kliatby súvisia s matkou, a zo žartu som sa Marii vyhrážal: „Poviem mame, že jej nadávaš!“ Vtedy sa na mňa nahnevala a prešla do albánčiny: „Shetan dreçi!“ Správne je to shejtan (satan), dreq (diabol, čert).

Na tomto mieste možno opäť predbehnúť rozprávanie a vysloviť unáhlenú domnienku, že Marie prišla do Albánska a do rodiny albánskeho komunistického vodcu počas priateľstva s Titovou Juhosláviou, v polovici štyridsiatych rokov, hneď po druhej svetovej vojne. Ale nebolo to ani tak.

Marie prežila v Sarajeve celú prvú svetovú vojnu. Asi rok po jej skončení opäť zamierila na juh. A zastavila sa v Albánsku, v meste Skadar, bolo to v roku 1919, mala tridsať rokov. Presne na jej narodeniny sa v jednom dome v meste Berat narodila moja mama. Marie žila nejaký čas v Skadare, kde sa naučila po albánsky a pochytila výrazy zo skadarského nárečia, ktoré si zachovala po celý život. Do niekoho sa tam zaľúbila, a natoľko sa v ňom sklamala, že sa už nikdy nezblížila s nijakým mužom a vravievala, že chlapi sú darebáci. Potom sa presťahovala do Tirany – približne v čase, keď Tiranu vyhlásili za hlavné mesto mladého albánskeho štátu. Ďalej už nešla. Dostala sa na koniec sveta.

Z Marie bol teraz polyglot. Hovorila plynne štyrmi cudzími jazykmi, po nemecky, taliansky, srbochorvátsky a jazykom krajiny, v ktorej žila – po albánsky –, hoci dosť znetvoreným, až to bolo mnohým smiešne. Často som počul, ako sa o niekom, kto hovoril dajakým cudzím jazykom, povrávalo, že „hovorí ako Marie po albánsky“. Plietla si niektoré výrazy. Namiesto kumbull (slivka) hovorila kungull (tekvica), namiesto krime (zločiny) krimba (červy). Aj jej stavba vety, i keď zrozumiteľná, bola zvláštna, boli to konštrukcie à la Dada, nie v zmysle dadaizmu, no i tak celkom zvláštne, aké používala len ona. V mojom ranom detstve musela byť človekom, s ktorým som hovoril najviac. Z tohto hľadiska bolo treba očakávať, že aj ja budem mať nedostatky vo vyjadrovaní, a nie, že sa dám na písanie. A možno práve tam, v Mariinej albánčine, spočíva jedna z príčin, prečo sa vytrvalo venujem kultivovaniu jazyka, pričom sa starám, azda až priveľmi, o výber slov a spôsob ich usporiadania.

Kým sa však Marie učila jeden za druhým cudzie jazyky a stávala sa polyglotom, zabúdala svoju materčinu – češtinu. Pokiaľ ide o zvláštny jazyk Maďarov, ten nakoniec celkom zabudla. Po maďarsky vedela už iba počítať, do štyroch; toľko bolo i cudzích jazykov, ktoré ovládala.

Vráťme sa však k jej životu v poslednej krajine, kde žila. Na svojej ceste za šťastím prešla Marie od začiatku storočia až do skončenia prvej svetovej vojny takmer polovicu starého kontinentu, prechádzala cez ríše, ktoré sa rúcali a rozpadali, a pritom vykonávala iba tie najobyčajnejšie práce. Za najneznesiteľnejšiu zo všetkých pokladala prácu čašníčky. Preto keď chodievala do pivárne, správala sa k čašníkom nanajvýš úctivo, zaobchádzala s nimi ako so seberovnými, bola zároveň ich zákazníčkou aj kolegyňou. Aj v Albánsku naďalej robila všemožné obyčajné roboty, no pokiaľ viem, aspoň ako čašníčka už nepracovala. Počas druhej svetovej vojny upratovala v nemocnici. Tam využila taliančinu a nemčinu, mohla sa rozprávať s cudzími pacientmi, chorými alebo ranenými. Myslím, že aj v styku s niektorými lekármi uprednostňovala jazyky krajín, kde študovali. O niekoľko desaťročí, keď som ochorel a musel ležať v posteli, chodieval ku mne jeden z nich, ktorý študoval v tridsiatych rokoch v rakúskom Grazi: Marie sa s ním rozprávala len po nemecky. Oslovovala ho Herr Doktor a on ju Frau Maria.

Po skončení druhej svetovej vojny a oslobodení Albánska od Nemcov odišla Marie z nemocnice a stala sa upratovačkou v straníckej škole. V roku 1949, keď moja mama porodila druhé dieťa, Marie prišla do nášho domu. Pracovala tam ako pestúnka môjho novonarodeného brata Skëndera a tam aj bývala. O šesť rokov som sa narodil ja a Marie sa stala mojou pestúnkou. Takmer desať rokov sme sa delili o izbu.

Medzitým prišiel čas, keď mala Marie odísť do dôchodku. Mala 75 rokov, a aby mohla dostať nekrátený dôchodok, musela mať odpracovaných 25 rokov. Roky neodpracované v Albánsku sa nezapočítavali. Keď sa jej blížil termín, začala rozprávať, že si bude hľadať nejaký byt. Prekvapilo nás to, ale Marii sa zdalo, že keď bude bývať u nás, bude nám na ťarchu. Rodičia ju však prehovorili, aby u nás bývala aj po odchode do dôchodku. A Marie zostala v našom dome, boli sme jej rodina, inú nemala. Jej narodeniny a narodeniny mojej mamy sme oslavovali súčasne.

V našom dome mala Marie vlastnú izbu. A keďže už nebolo detí, ktoré by bolo treba vychovávať, a ona nemohla byť bez práce, starala sa o kanáriky. Hoci to od nej nikto nežiadal, pevne sa rozhodla, že nám – Skënderovi a mne – bude stále kupovať spodnú bielizeň a školské zošity.

Značný čas trávila čítaním. Vždy veľa čítavala a možno od Marie som získal ten návyk aj ja, aspoň sčasti. Páčili sa jej najmä romány s historickou tematikou. A bola presvedčená, že všetko, čo sa v nich píše, sa naozaj stalo. Raz som sa pokúsil presvedčiť ju o opaku, ale márne. To, čo sa tam píše, je klamstvo? Prečo to potom napísali? Takto mi odpovedala. Inak by nebola čítala. Zaujímala ju história a vymyslené mohli byť iba rozprávkové knihy, ale aj tie mi kedysi čítala, len aby som zaspal. Teraz si dokonca požičiavala moje učebnice dejepisu a čítala celé kapitoly. Dal som jej aj učebnicu ruštiny a zvedavo som sa spýtal, či pozná azbuku. „Pravdaže,“ povedala mi. A začala nahlas čítať, dosť plynulo, iba dátumy napísané číslicami čítala po srbochorvátsky. Poznala aj švabach, naučila sa ho zrejme v škole už v detstve. V tejto abecede teraz čítala i Goetheho Fausta, o ktorom si takisto myslím, že v ňom pokladala za pravdivé každé slovo.

Nemálo času trávila aj pred televíznou obrazovkou v obývačke. Lákali ju najmä filmy súvisiace s dávnou minulosťou. A ako prvé chcela vedieť, či sa dej odohráva za Napoleonových čias, pred Napoleonom alebo po Napoleonovi. Niekedy televízor spôsoboval rozpory medzi Mariou a starou mamou, matkou Mehmeta Shehua, keď Tirana vysielala ľudové piesne a Taliani dávali nejaký film spomenutého druhu. Stará mama vstala a prepla z Talianov na Tiranu, ale potom vstala Marie a prepla z Tirany späť na taliansky kanál. Stará mama sa nakoniec vzdala, pričom zašepkala: „Božechráň, Marie bude rozkazovať v dome predsedu vlády!“

Marie aj naďalej chodievala na občasné prechádzky po Tirane, vždy si sadla do nejakého podniku a pila dobré pivo z mesta Korča. Možno povedať, že to bol český zvyk, jedna z mála vecí, čo jej zostali z rodnej krajiny. Neraz sa vracala trochu opitá, išla do kuchyne a spievala. Vtedy sa jej aktivizovala čeština. Začínala veselými piesňami, „na Marjánce, na Marjánce, tam se tancuje“. A končievala piesňami pomalými, smutnými, pritom plakala.

Čeština, o ktorej hovorila, že ju zabudla, u nej ožila už iba v jednom prípade. Práve bola na prechádzke, keď ju osloví akási žena a spýta sa jej – albánčinou, ktorá bola ešte zmätenejšia, ale pre Mariu azda zrozumiteľnejšia –, kde má kanceláriu česko-slovenský obchodný atašé. Marie jej odpovie v rodnom jazyku a zavedie ju až na príslušné miesto. Cestou sa tá žena Marie spýta, ako sa ocitla v Albánsku, a Marie jej stručne rozpovie svoj príbeh. To všetko potom rozprávala po dome, a napodiv ju nikto nevyhrešil, zrejme sa to nedostalo do uší môjmu otcovi, celá vec sa azda rozplynula vo vzduchu. Nebola to jednoduchá záležitosť, pretože odkedy Tirana prerušila styky s Moskvou, Česko-Slovensko bolo nepriateľským štátom. Ba keď som o niekoľko rokov neskôr rozprával o Marii jednému kolegovi, začudoval sa, že v dome predsedu vlády žije Češka. „Dobre, že ju neobvinili, že je agentka,“ povedal mi nie celkom nevinne.

V každom prípade sa zdalo, že Mariu nespája s Česko-Slovenskom ani špionáž, ani čokoľvek iné. Z rodiska odišla už v roku 1903, ešte pred vznikom tohto štátu, v ktorom nikdy nebola. Koncom päťdesiatych rokov sa vyskytla možnosť, že celá naša rodina pôjde do Česko-Slovenska na dovolenku, na pozvanie pražskej vlády, a že tam pôjde aj Marie, ako už raz išla s nami do Sovietskeho zväzu. Lenže medzitým sa vzťahy s Česko-Slovenskom prerušili. Keď bol môj otec nejaký čas predtým v Česko-Slovensku na oficiálnej návšteve, požiadal tamojšie úrady, aby vypátrali nejakého Mariinho príbuzného, azda jej mladšieho brata, ale prišla odpoveď, že príbuzných niet. Navyše, azda s výnimkou piva a pôžitku z opakovaného čítania Švejka, v Marii nezostalo nič české. „Teraz som už Albánka,“ hovorievala. Keď však v roku 1968 uvidela v televízii sovietske tanky v pražských uliciach, rozplakala sa.

Nakoniec som začal písať a Marii to spôsobovalo určité znepokojenie. Načo budem spisovateľ, vravievala mi, mám si vybrať nejaké remeslo, ako je doktor alebo inžinier. Toto znepokojenie prejavila aj pred jedným mojím kamarátom, ktorý bol trochu starší ako ja. „Prečo, Marie, ak bude spisovateľ, bude to veľmi dobre,“ odpovedal jej. „Ma, ale vie to, vie to Bashkim?“ spýtala sa Marie. Povedal jej, že veľa čítam a ovládam cudzie jazyky, viem po francúzsky, po anglicky, po taliansky. „Vie aj po albánsky,“ dodala Marie. Kamarát si pomyslel, že Marie si robí žarty, čo od nej nečakal, no hneď si uvedomil, že pre Mariu je albánčina cudzí jazyk. Naozaj, celkom ako nemčina, taliančina a srbochorvátčina, v ktorých vie čítať v troch rôznych abecedách, zatiaľ čo jej materinským jazykom je čeština, s ktorou už stratila kontakt a ktorú používa, len keď spieva.

Na Mariino želanie, aby som si vybral nejaké „remeslo“, ako nazývala niektoré povolania, spoľahlivejšie ako to spisovateľské, sme si aj s bratom Skënderom spomenuli po mnohých rokoch, asi v polovici osemdesiatych rokov, keď sme sa prevetrávali na dvore väzenia. A dali sme Marii za pravdu, najmä pokiaľ ide o lekárske povolanie, pretože vo väzenských podmienkach poskytuje najlepšie možnosti. Pokiaľ ide o inžinierov, ktorými boli dvaja moji bratia, toto „remeslo“ im nepomohlo, neuľahčilo im bremeno nešťastia, aké ich náhle postihlo.

Marie zomrela 31. mája 1974, na rakovinu. Až kým nemusela zostať na lôžku – koncom februára –, mala stále dosť síl, a vždy keď sa jej zachcelo vyjsť z domu, vládala chodiť krížom-krážom po Tirane. Zdalo sa mi neuveriteľné, že zomrela. Nepovedali mi, že má rakovinu, ale aj keby som to bol vedel, v hĺbke duše pre mňa Marie nemohla zomrieť. Nepovedali to ani Skënderovi. Hoci sme boli dospelí, vo vzťahu k Marii sme zrejme zostali vo veku, keď sme potrebovali pestúnku.

Marii sme preukázali všetky pocty, aké patria rodinnému príslušníkovi, celkom ako keď dva roky predtým zomrela stará mama. Kondolovať nám prišlo celé príbuzenstvo, ba i členovia politbyra, okrem Envera Hodžu. Ale Enver Hodža zatelefonoval a vyslovil Mehmetovi Shehuovi sústrasť k Mariinmu úmrtiu. V ten deň otec zamyslene povedal, že Marie bola v našom dome jediným človekom, na ktorého nikdy nenakričal. „Aj na svoju matku som reval, ale na Mariu nie.“ Aj opak je pravdou: Mehmet Shehu bol v tom dome jediným človekom, na ktorého nikdy nenarevala Marie. Aj na moju mamu niekedy kričala, keď sa rozčúlila. Nie však na otca, na „kriministra“, ako ho volala, bez akejkoľvek zlomyseľnej narážky, ibaže taká bola Mariina albánčina. [Deformované kriministër namiesto kryeministër (ministerský predseda) pripomína alb. krim (zločin) – pozn. prekl.]

Pochovali ju v prvom sektore sharrského cintorína, naproti miestu, kde odpočívali moji starí rodičia z otcovej strany, vedľa rodičov Envera Hodžu. Pod jej fotografiu vytesali na kamennú platňu meno, „Maria Sass (Shehu)“, a trochu nižšie „1889 – 1974“.

Mariinej pozostalosti sa ujal Skënder. Otec rozhodol, aby jej úspory pripadli štátu. Bolo to len 20-tisíc starých lekov, čo zodpovedalo štyrom mesačným platom alebo piatim mesačným dôchodkom, pritom stravu a ubytovanie mala zadarmo. Medzi vecami, ktoré mala Marie zamknuté na kľúč, Skënder našiel dve Biblie, v taliančine a v srbochorvátčine. Odložil si ich. Keď ho po rokoch zatkli, objavili mu tie Biblie pri prehliadke osobných vecí. Napodiv ich však nikto nevyužil ako konkrétny dôkaz v prospech obvinenia z nepriateľskej činnosti. Akoby Mariine Biblie chránilo niečo z iného sveta a zahaľovalo ich, akoby neexistovali, rozplynuli sa vo vzduchu.

Nedlho pred tým, ako sa s bratom stali spomenuté veci, ba dokonca niekoľko dní pred smrťou Mehmeta Shehua a jeho vyhlásením za „nepriateľa strany a ľudu“, išiel som s jedným priateľom večer na cintorín, na hroby starých rodičov a Mariin. Len čo som podišiel k starým rodičom, z neba začal padať prudký dážď, ktorý sa postupne utíšil, keď som sa priblížil k Marii. Akoby to bola predzvesť búrky, ktorá sa rozpútala, keď sme o necelý týždeň neskôr pochovávali otca vo vzdialenej časti cintorína. A predzvesť, že tieto hroby budú odstránené. Keď som sa ta vrátil po prepustení z väzenia v roku 1991, hroby starých rodičov boli inde, na tom istom cintoríne, ale podarilo sa ich nájsť iba s námahou. Starí rodičia nemohli odpočívať vedľa rodičov Envera Hodžu. A otec nemal hrob. Jeho telesné pozostatky previezli na tajné miesto a zakopali ich tam, a nám trvalo ďalších desať rokov, kým sme ich našli. Mariin hrob bol nedotknutý. Maria Sass (Shehu), 1889 – 1974.

Tým sa však Mariin príbeh, spätý s dejinami 20. storočia, nekončí. Jeho posmrtný epilóg sa odohráva v jednom z albánskych väzení, v meste Burrel. Prišiel som ta na jeseň 1983, a keď mi môj spoluväzeň – bývalý vysoký činiteľ, odsúdený za prosovietsku orientáciu – začal klásť otázky, jedna z prvých sa týkala Marie, či ešte žije alebo či už zomrela. Neskôr som sa od iného spoluväzňa, orientovaného viac-menej prozápadne, ako som bol i ja – aj pomedzi väzňov prechádzala deliaca čiara studenej vojny, hoci bez osobného nepriateľstva –, dozvedel, že prosovietski orientovaní ľudia majú zvláštne vysvetlenie pre konflikt medzi Tiranou a Moskvou. Podľa nich bol Mehmet Shehu dávnym agentom CIA, ako tvrdil Enver Hodža, ibaže oni na rozdiel od Envera Hodžu videli v Mehmetovi Shehuovi pôvodcu toho konfliktu, ktorý viedol k veľkému rozkolu v komunistickom svete, k rozkolu medzi Moskvou a Pekingom, čo aj bola úloha, akú mu zveril americký imperializmus. A Mehmet Shehu udržiaval svoje agentúrne kontakty prostredníctvom akejsi rakúskej pestúnky, čo žila v jeho dome. Tou pestúnkou bola Marie, na ktorú sa ma prosovietsky orientovaný spoluväzeň náhlivo vypytoval. Marii však zmenili národnosť, pretože Česko-Slovensko bola socialistická a Rakúsko kapitalistická krajina.

V roku 1989, keď ma prepustili z väzenia a internovali v istej zapadnutej dedine, som vďaka rádiu sledoval, ako sa jeden za druhým rúcajú komunistické režimy v našej polovici Európy. Bol november, mesiac, v ktorom by sa Marie bola dožila 100 rokov, bolo to niekoľko týždňov pred mojím druhým uväznením, a vtedy prišiel rad na Česko-Slovensko. Keď som s radosťou počúval správu o veľkej manifestácii na pražskom Václavskom námestí, kde bol na tribúne Havel a spolu s ním Dubček, ktorý sa vrátil po dvadsiatich rokoch vynúteného ústrania, oči sa mi naplnili slzami a zároveň som si spomenul na Mariine slzy v ďalekom auguste 1968. Pri spomienke na ňu plačem, aj keď počujem prvé takty symfonického cyklu Má vlast od Čecha Smetanu. Marie je človek, ktorý sa najviac napočúval mojich nárekov, ibaže teraz plačem ticho a uvedomujem si, prečo plačem, nie ako vtedy, keď som ako novorodenec reval tak, až mama prišla z inej izby a spýtala sa Marie, ktorá ma držala v náručí: „Čo mu je, že plače?“ „Ma veď sa ho ty spýtaj!“ odvetila Marie.

Opäť som neodolal pokušeniu rozpovedať niečo celkom osobné a porozprával som, ako bol Mariin život spätý s dejinami 20. storočia. Jej hrob sa nachádza na cintoríne na predmestí Sharra, na juhozápadnom okraji albánskej metropoly, v rovnakom sektore ako hrob albánskeho diktátora. Jeho rakvu zapečatenú olovom exhumovali z Cintorína padlých hrdinov, kde ho pôvodne pochovali, hoci zomrel v posteli, zničiac množstvo ľudských životov. Pri jeho hrobe sa každý rok zhromažďuje v určený deň zopár ľudí s červenými zástavami, ktorým je smutno za minulosťou. Mariin hrob je trochu bližšie ku vchodu. Je na ňom jej fotografia, Marie sa na nej usmieva a mne sa zdá, že ju vidím pred sebou živú, útlu a nevysokú, s hlbokými modrými očami a okrúhlou tvárou, v ktorej žiari takmer detský úsmev. Akoby nepatrila na miesto, kde sa nachádza, akoby ju nemohla dosiahnuť smrť. V priebehu 20. storočia stratila v živote mnoho vzácnych vecí, a nechala ich za sebou, a tak to bolo stále, už sa nechcela obracať dozadu, začínala nový život, potom ďalší, potom ďalší. Až sa dostala sem. Marie mnoho stratila, a napriek tomu sa pre ňu nič nezmenilo, všetko si po svojom uchovala, azda s pomocou nejakého anjela. Aspoň tak sa mi zdá, a len ona vie, či mám pravdu. „Veď sa spýtaj, spýtaj!“ počujem v duchu.

Barcelona október 2002

P. S.: Na rozdiel od väčšiny mojich poviedok a románov je všetko, čo som napísal o Marii, pravdivé, tak ako si to pamätám a ako ona verila, že všetko, čo sa píše v knihách, je pravda, okrem rozprávok.

(Bashkim Shehu, narodený 22. júna 1955, je albánsky spisovateľ, žije v Barcelone.)

Preložil Ľubor Králik