O dvoch rovinách debutu pre deti

250

Fantazijné príbehy sú neustále v kurze. Svedčí o tom aj záujem autorov bez ohľadu na krajinu pôvodu, pohlavie alebo skúsenosti. Rovnako však dokazujú, že imaginácia má byť len pútavým nástrojom na vyobrazenie univerzálnych alebo aktuálnych spoločenských tém. Aj debut Z. Líškovej s ilustráciami Simony Balážovej-Dudášovej ponúka čitateľovi dve súbežné roviny. V prvej, azda o málo dôležitejšej, rozohráva na poli sťaby spoločenskej prózy pre deti a mládež analýzu známych neduhov dnešnej rodiny/spoločnosti. V druhej pokračuje v trende škriatkovských knižiek Petra Karpinského s postavami Ťukťuka a prašiškriatka Celestína, ku ktorým sa dá zámerom aj metódou realizácie táto knižka pripodobniť.

Mladý pár po narodení dieťaťa zažíva krízu – opúšťa ju čerstvý otec, aby si v zahraničí (USA) našiel lepšie ohodnotené pracovné možnosti. Po čase jeho záujem o dcéru rapídne klesá, až celkom zanikne. Slobodná matka bez finančnej zábezpeky a pod tlakom vzniknutej situácie hľadá (ako desaťtisíce slovenských žien) riešenie v práci opatrovateľky v Rakúsku. Odchádza na dvojtýždňové turnusy, hoci často berie aj nadčasy, zatiaľ čo dcéra Eliška zostáva so svojimi problémami v opatere starej mamy v prostredí ich spoločného trojizbového bytu s komorou. Nedávno sa jej odsťahovala aj najlepšia kamarátka do Prahy. Tento nedostatok aspoň čiastočne rieši rozhovormi s mamou a Mišou na diaľku – cez skype.

V tomto životnom momente hrdinky (ide o úvodnú rozprávkovú nedostač) nastupuje druhá, fantastická, rovina textu – vstup kolekcie fantazijných (rozprávkových) postáv. Prvým je Lyžičkový škriatok, ktorý sa ukrýva v Eliškinej obľúbenej komore, kde zhromažďuje odcudzené lyžičky a zviditeľní sa len tomu, komu sa chce ukázať. Postupne sa osamotená hrdinka zoznámi aj s jeho štyrmi bratmi a piatou sestrou, ich čarovnými schopnosťami, ale i ľudskými chybami (až úchylkami). V tomto zmysle preto aj fantastická rovina rieši predovšetkým civilizačné „defekty“. Jeden škriatok je posadnutý zhromažďovaním ligotavého pokladu (lyžičiek) – symbolizujúceho súčasný materializmus, ďalší je „ekoterorista“ – trestá ľudí za odpadky v prírode, tretí prehnaným útlocitom negatívne paralyzuje okolie, štvrtý je samoľúby narcista, piaty skupáň, šiesty má nekontrolovateľne výbušnú povahu.

Ak spojíme obe roviny, do ktorých dejovo vstúpi ešte aj potenciálny náhradný otec a po ňom dokonca zabudnutý (vlastný) otec, objavíme ambiciózny počet tém na zamyslenie. Autorka si na to vyberá model trojgeneračnej nekompletnej čisto ženskej panelákovej rodiny – celkovo uveriteľnú životnú konšteláciu. Desaťročná Ela je v pomerne krátkom slede vystavená niekoľkým neľahkým situáciám, s ktorými sa musí vyrovnať. Absencia v zahraničí pracujúcej matky, nedostatok financií v rodinnom rozpočte, falošný boj dvoch otcov o jej priazeň či stratené a obnovené priateľstvo je dostatok tém na taký malý textový priestor. Akoby to však nestačilo, Ela sa musí ešte aj rozhodnúť (hoci v skutočnosti nemá veľmi na výber), či uverí v existenciu škriatkov, ktorí jej spočiatku s problémami priveľmi nepomáhajú.

Naopak, pridávajú jej ďalšie. Enormnú kumuláciu krízových momentov v živote mladej hrdinky našťastie autorka zvláda bez preexponovanej deziluzívnosti, ktorú by nemusel dnešný (skôr rozmaznávaný) mladý čitateľ zvládnuť. Využíva ju totiž ako gradačný prvok s cieľom vytvoriť a udržiavať v deji potrebné napätie. Kolotoč „akčných“ sociálnych scén sa inteligentnej hrdinke podarí v podstate bez ujmy vydržať vďaka empatickej povahe a zmyslu pre spravodlivosť. Pomôže jej k tomu aj skromnosť a túžba po skutočnom priateľstve, pre ktoré je ochotná niečo obetovať. Ponúka tak čitateľovi pozitívny vzor. Záverečná kapitola s veľavravným názvom Všetci za jednu spojí obe roviny do harmonického rozuzlenia (hoci nie všetky problémy sa vyriešia).

Autorka si na ceste k čitateľovi volí skôr neutrálny jazyk bez násilne afektovanej simulácie mládežníckeho slangu, čo aj vzhľadom na žánrový synkretizmus možno kvitovať.

Trochu otázna zostáva veková adresnosť. Niektoré sociálne kolízie, (napr. s vyobrazením polonahého cudzinca Pepa v trenírkach capkajúceho mamu po zadku pred očami zhrozenej Ely) azda ešte neprislúchajú očiam ranočitateľa. Na druhej strane rozprávkové motívy hrany vážnosti obrusujú, sprístupňujú dej mladšiemu čitateľovi, hoci tínedžerovi detskí škriatkovia už po vôli byť nemusia. Odporúčaný vekový rozptyl (8 – 12) z obálky tak vari vystihuje situáciu dostatočne presne. Bez ohľadu na túto drobnosť si debut hádam nájde spokojných čitateľov.

Zuzana Líšková
AKO SA ELA NAUČILA VIDIEŤ NEVIDITEĽNÉ
Ilustrácie Simona Balážová-Dudášová
Bratislava: TRIOPublishing, 2018, 1. vyd., 96 s., ISBN978-808170-047-7 (viaz.)