O Galérii mladej tvorby a Osamelých bežcoch

346

Rudolf Belan

Kúpil som si a prečítal knihu rozhovorov básnika Jána Štrassera s básnikom Ivanom Štrpkom Žiť svoju báseň (LIC, Bratislava 2018). Ivan Štrpka spolu s Ivanom Laučíkom a Petrom Repkom tvorili básnickú skupinu Osamelí bežci. Prvé verejné čítanie ich básni sa uskutočnilo v Galérii mladej tvorby pri Západoslovenskom krajskom výbore Československého zväzu mládeže, ktorého som bol v tom čase tajomníkom. Bol som zvedavý, ako sa bude autor po viac ako polstoročí pozerať na udalosti, ktorých som bol aj ja účastníkom.

V knihe sa spomínajú „kľúčové okamihy v začínajúcich sa dejinách básnickej skupiny Osamelí bežci“ (s.75 − 77). Prvý raz sa spoločne predstavili v časopise pre literatúru a umenie Mladá tvorba v januári 1964. Ako sa uvádza v knihe, svoju poéziu v rámci existujúcich pomerov sa „pokúšali dostať pred širšie a najmä živé publikum“. Túto možnosť im ponúkol Československý zväz mládeže, v tom čase jediná organizácia, v ktorej sa mladí ľudia združovali. A oni ponuku prijali. A tak verejné čítanie ich básní sa premiérovo konalo 28. októbra 1964 na Mostovej ulici číslo 7 v Bratislave, v budove pri Dunaji, v ktorej krajský výbor ČSM aj sídlil. Ako autor spomína, s priebehom večera boli spokojní. „Ľudia kládli otázky aj vyhlásenia jedno cez druhé a púšťali sa ihneď do zápalistej diskusie medzi sebou aj s nami, (…) tešili sa, súhlasili aj oponovali a napádali nás celkom zostra.“ Prítomní boli aj zástupcovia iných básnických zoskupení. Trnavskú skupinu – konkretistov reprezentovali básnici Ján Stacho a Ján Šimonovič. Univerzitnú skupinu básnici Miroslav Pius, František Lipka a Štefan Balák. Každý obhajoval svoje, diskutovali a polemizovali medzi sebou. Prítomný bol aj básnik Miroslav Válek, šéfredaktor Mladej tvorby. Do diskusie sa zapájali aj ďalší spomedzi takmer dvesto účastníkov večera. Na ten čas to bolo nezvyčajné. Pretromflo to všetky očakávania!

V tom istom odseku autor zrazu ponúka čitateľom aj iný obraz podujatia. Akoby si uvedomil: „Pozor, veď to bolo v bývalom socialistickom režime.“ A tak apriórna predpojatosť dostala prednosť pred objektívnou pravdou. Spomenul si, že tam boli aj „akísi zmätení kamenní a reformní marxisti aj pritajení stúpenci existencializmu a kresťanstva“… Bezostyšne sedemnásť- či dvadsaťročných mladíkov nazval zmätenými a kamennými marxistami. Pritom nikto z nich neabsolvoval ani VUML a nebol ani členom strany. Asi ťažko by bol mohol prstom ukázať na niektorých – aháá, to sú oni! Vyznieva to ako klišé, obyčajné klišé! A ďalej píše: „Starostliví strážcovia si, samozrejme, všetko dobre poznačili – a neskôr nám to spočítali.“ Ako chápať tento výrok? Ako symptóm stihomamu či prejav oneskoreného prežívania domnelého prenasledovania? Konštatovanie, že všetko sledovala Štátna bezpečnosť, aj Osamelých bežcov už na samom začiatku ich umeleckej kariéry, vyznieva ako dodatočne zistený triviálny objav. Pravdou je, že nič podobné sa na podujatiach v galérii nevyskytovalo. Bezpochyby môžem vyhlásiť, že za celý čas môjho pôsobenia na krajskom výbore, keď som bol zodpovedný za všetky podujatia v galérii, výstavy i besedy, nikto zo Štátneho tlačového dozoru, príslušníkov Štátnej bezpečnosti alebo funkcionárov strany ani raz neprišiel za mnou či za mojimi kolegami, aby zisťovali, čo sa v galérii koná, alebo nebodaj aby preverovali ľudí, ktorí tam vystavovali či vystupovali. V galérii vládla tvorivá, slobodná a demokratická atmosféra. Ani v tom čase to nebolo nič výnimočné. Bol to verný obraz skutočného života, aký mladí ľudia vtedy žili.

„V zlatých šesťdesiatych rokoch“ dochádzalo k prehodnocovaniu mnohých ideovo-obsahových postulátov. Vznikalo množstvo nových názorových prúdov a iniciatív. Celá sféra kultúry a umenia, mladí či starší umelci, sa však musela stále pridržiavať aj určitých oficiálnych ideologických kritérií. Ak to dnes niekto nepriznáva, nič to nemení na veci, že všetci sme sa určitým spôsobom situácii prispôsobili. Výnimkou nebola ani naša Galéria mladej tvorby. Ani Osamelí bežci! Aj oni vo svojom programovom manifeste Návrat anjelov, nie z donútenia štátnej moci, pôvodný výrok týkajúci sa komunizmu označený ako „absurdný pojem“ zmenili na „abstraktný pojem“. Aj z etymologického hľadiska to má diametrálne rozdielny význam, nielen z ideologického. Vraj to opravil Miroslav Válek. Bez ich súhlasu? Na čo ten dodatočný alibizmus?

Nie sklamaný, ale prekvapený som zostal, že v celej knihe sa autori ani slovkom nezmieňujú o Československom zväze mládeže, ktorý Galériu mladej tvorby nielen zriadil, ale aj prevádzkoval. Nezasvätený čitateľ si môže myslieť, že galéria patrila redakcii literárneho časopisu Mladá tvorba, ktorý sa v knihe viackrát spomína. Utvrdiť ho v tom môže aj text: „… ako základňu pre stretnutia a na organizovanie podujatí používali najmä Mladú tvorbu…“, publikovaný v knihe Pohybliví v pohyblivom (s. 10).

Úmyselné zabúdanie či zavádzanie o skutočnostiach, ktoré sa odohrali, zaváňa skresľovaním pravdy. Komu to má poslúžiť? História raz spravodlivo posúdi aj kultúrne aktivity ČSM, ktoré sú, napriek všetkým nedostatkom bývalého ČSM, napriek všetkým tieňom na jeho minulom vývoji, mimoriadne cenné. Stali sa imanentnou súčasťou našich novodobých kultúrnych tradícií a dejín. Aby som nezostal iba pri slovách, uvediem niekoľko konkrétnych faktov.

Ako vznikla Galéria mladej tvorby

V letných mesiacoch roku 1964 som prišiel s nápadom založiť Galériu mladej tvorby pri Západoslovenskom krajskom výbore ČSM. Vedel by o tom niečo povedať výtvarník Ivan Popovič, môj bývalý kamarát, s ktorým, ako s prvým, som sa o tom radil. Predebatovali sme spolu nejeden večer v bývalej YMCE, kde sme vtedy bývali. Niekedy aj za účasti Ela Havettu, jeho priateľa, vtedy ešte študenta pražskej FAMU, neskoršie vynikajúceho filmového režiséra (Slávnosť v botanickej záhrade, Ľalie poľné). Spolu sme sa zamýšľali, aká by mala byť budúca galéria. Zhodli sme sa, že by mala mať experimentátorský charakter. Mala by podporovať prejavy mladých umelcov v odmietaní negatívnych čŕt doby, ktoré sú vždy potenciálne nedokonalé a historicky prechodné. Tak ako to je v modernom umení, najmä medzi mladými umelcami, prirodzené na celom svete. Akcentovaním umeleckého experimentu sme chceli programovo vyjadriť, že Zväz mládeže podporuje avantgardné úsilie mladých umelcov presadiť nové smery v ich umeleckej tvorbe. Popravde, neinšpirovali sme sa pritom vtedajším módnym hitom, ktorého reprezentantom bol aj americký básnik z „beat generation“ Allen Ginsberg, ktorého tak veľmi obdivovali Osamelí bežci. (Ako uvádza Jaroslav Pažout v knihe Mocným navzdory – Prostor, 2008 –, v roku 1965 sa A. G. stal kráľom vysokoškolského majálesu v Prahe, v máji toho istého roku bol vyhostený z Československa na základe obvinenia z výtržníctva, opilstva a narkománie a propagovania homosexuality.) Naša galéria nechcela provokovať štátnu moc recesiou podobného druhu, nechcela byť protirežimová ani protisocialistická.

O založenie galérie sa mimoriadne zaslúžil akademický maliar Milan Mravec, ktorý ako čerstvý absolvent Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, v Oddelení monumentálneho maliarstva u profesora Petra Matejku, bol aj prvým vystavovateľom v galérii.

Milan Mravec na otvorení Galérie mladej tvorby. Foto: archív

Bez kurátora, výberovej či schvaľovacej komisie si sám vybral okolo päťdesiat obrazov a viaceré kresby, ktoré si aj sám nainštaloval. Nijaký ideologický, zväzácky či úradný orgán ani cenzorský dozor pritom neasistoval. Možno si predstaviť väčšiu voľnosť a slobodu pri prezentácii tvorivej činnosti mladého umelca? Vernisáž absolventskej výstavy Milana Mravca sa konala 10. októbra 1964. Tento deň je aj oficiálnym dátumom vzniku Galérie mladej tvorby pri Západoslovenskom KV ČSM.

V našej koncepcii galérie sme rátali aj s tým, že v jej priestoroch, najmä počas výstav, vytvoríme možnosti na neformálne stretnutia a diskusie nielen výtvarníkom, ale aj ostatným mladým umelcom, básnikom, prozaikom, hudobníkom, fotografom so študentmi a ostatnými mladými ľuďmi, ktorí prejavia o umenie záujem. „Nechceme nič organizovať nasilu. Budeme sa usilovať poskytnúť len príležitosť a miesto záujmom mladých ľudí.“ Tak som sa vyjadril v rozhovore s redaktorom Vladom Štefkom v denníku Smena v októbri 1964 o predpokladanom fungovaní galérie. Od prvopočiatku napĺňania našej koncepcie sme boli autentickí, to, čo sme hovorili, sme aj robili. Zrejme aj preto nám mladí ľudia a mladí umelci dôverovali.

Umelecké a literárne aktivity

Podporu v našom zámere sme našli v redakcii Mladej tvorby, u jej šéfredaktora Miroslava Válka, jeho zástupcu Petra Hrivnáka a u redaktorky pani Gitky Ferkovej, ktorá s nami vynikajúco spolupracovala. Prvým riaditeľom galérie sa stal Juraj Mojžiš, ktorý vyštudoval teóriu a dejiny umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Nepreverovali sme jeho politické zmýšľanie, jeho pôvod, nekádrovali sme ho, dokonca vraj nebol ani členom ČSM. (Bol však členom československej surrealistickej skupiny a s Albertom Marenčinom bol spoluautorom Stručného slovníka surrealizmu, ktorý v tom čase publikovali vo zvláštnom čísle Slovenských pohľadov.) Zaujímalo nás iba, či súhlasí s koncepciou našej galérie a či je ochotný ju presadzovať. O tom podal presvedčivý dôkaz počas všetkých rokov, čo ju viedol. O vyprofilovanie galérie a jej popularizáciu v médiách sa významne zaslúžila mladá teoretička a historička výtvarného umenia, vedecká pracovníčka Ústavu dejín umenia SAV, vzácny to človek, pani Iva Mojžišová. Našimi poradcami a spolupracovníkmi boli aj ďalší mladí odborníci z oblasti výtvarného umenia a literatúry.

Po prvom sprievodnom podujatí výstavy, po besede s Osamelými bežcami, sa konal aj prvý diskusný večer s mladými výtvarníkmi Milanom Mravcom, Ivanom Popovičom, Vladimírom Popovičom, Róbertom Brožom a Otom Luptákom. Výtvarnú kritiku zastupoval riaditeľ galérie Juraj Mojžiš. Podobné podujatia sa spočiatku konali dva razy do týždňa a zakaždým bol o ne veľký záujem. Stali sa samozrejmou náplňou činnosti galérie.

V Galérii mladej tvorby sa postupne predstavili mladí výtvarníci: Emil Sedlák, Ivan Popovič, Vladimír Popovič, Ivan Schurmann, Naďa Rappensbergerová, Ivan Horyna, Juraj Bartoš, Anton Cepka, Jana Cepková, Jozef Sušienka, Milan Struhárik, Ivan Štěpán, Agnesa Sigetová, Alena Burianová, Štefan Bobota, Ladislav Borodáč, Michal Uher, Róbert Brož, Alojz Petráš a ďalší. V galérii vystavoval svoje diela aj francúzsky abstraktný maliar James Pickett. Predtým mal samostatné výstavy v galériách v centrách Európy a Ameriky. Mimoriadne veľký ohlas vyvolala výstava českého výtvarníka Ivana Štěpána Objekty. Na jeho vernisáži vystupovali už vtedy známi herci Stano Dančiak, Pavol Mikulík, Marián Labuda, samozrejme, bez nároku na honorár. Až z Prahy prišiel na vernisáž dramatik Václav Havel, o necelé štvrťstoročie prezident ČSFR. Po rekonštrukcii galérie (v septembri 1969) v nej ako prvý vystavoval akademický maliar Milan Laluha. Na jeho vernisáž prišli významní umelci spisovateľ Dominik Tatarka, výtvarník-galandovec Vladimír Kompánek a iní. Tým, že galéria bola pri Dunaji, kde bolo bratislavské korzo, na ktorom sa stretávali a korzovali mladí Bratislavčania, predovšetkým študenti stredných škôl a vysokoškoláci, záujem o výstavy a sprievodné podujatia bol neustále živý.

Všetkým vystavovateľom sme poskytovali priestory zadarmo. Finančne sme im prispievali aj na katalógy a plagáty. Na poistenie nám peniaze nezostali, tak sme aspoň počas výstav zabezpečili dozor. Výber výstavných exponátov si autori zabezpečovali sami spolu s riaditeľom galérie. Aj si ich sami inštalovali s pomocou svojich kolegov. Nikoho z vystavovateľov sme sa nepýtali, či je členom Československého zväzu mládeže, či má zaplatené členské príspevky. Mnohí z nich sa však k ČSM hlásili a aj pri iných podujatiach so Zväzom mládeže spolupracovali.

Medzi prvých mladých prozaikov a básnikov, ktorí predstavili svoju literárnu tvorbu na besedách s mladými ľuďmi, patrili Peter Glocko, Dušan Dušek, Miroslav Pius, František Lipka, Štefan Balák a mnohí ďalší. Výber klasickej i modernej hudby na diskusných večeroch zabezpečoval vynikajúci slovenský hudobný skladateľ Svetozár Stračina. Boli to neopakovateľné, vždy neformálne besedy a diskusie.

Svedectvá o činnosti galérie

Svedectvo o činnosti galérie zaznamenala aj dobová tlač. V Mladej tvorbe, roč. 1965, č. 3, sa píše: „Vo výstavných miestnostiach Galérie mladej tvorby sa konajú pravidelné diskusné večery o literatúre, hudbe a výtvarnom umení. Nie prednášky. Mladí debatujú medzi sebou. Doterajšie večery mali neobyčajný úspech – prejavilo sa to nielen počtom návštevníkov (na niektorých sa zišlo do 200 účastníkov), ale hlavne šírkou prediskutovanej problematiky…“ Mladá tvorba, roč. 1996, č. 1: „Galéria mladej tvorby nestačila zaznamenať ani rok svojho trvania, a už sa stala históriou.“ Výtvarný život, roč. X, č. 9: „Galéria mladej tvorby, najmladšia z galérií v Bratislave, počas svojej existencie umožnila mnohým mladým výtvarníkom debut, ktorý zodpovedal hodnote ich práce.“

Bez zveličenia možno povedať, že Galéria mladej tvorby v šesťdesiatych rokoch minulého storočia zohrala významnú úlohu pri nástupe mladej umeleckej generácie do priestorov verejného života. Bolo to na tie časy málo? Prečo a kde treba hľadať chyby, ak nejaké vôbec boli? Iba preto, že to bolo spojené s Československým zväzom mládeže a socialistickým režimom? Predsa prirodzeným správaním by malo byť nebáť sa prihlásiť k tomu, čo bolo dobré v minulosti, aj za socializmu. A už vôbec sa nepatrí klesnúť na úroveň nevďačníkov, ktorí smetia do studničky, z ktorej kedysi aj oni pili.

Výtvarný vedec a kritik Ľubomír Podušel o Galérii mladej tvorby správne napísal: „Galéria sa stala centrom prezentácie tvorby mladých výtvarných umelcov, fotografov, ale aj architektov, literátov či hudobníkov – skrátka miestom stretávania mladých umelcov a túto svoju činnosť rozvíjala až do obdobia začiatku deväťdesiatych rokov, keď bola zrušená a jej priestory boli zreštituované.“

Na budúci rok si pripomenie 55. výročie vzniku Galérie mladej tvorby pri Západoslovenskom krajskom výbore ČSM. Bude to vhodná príležitosť verejne uznať jej aktívnu účasť na vytváraní našich kultúrnych tradícií.

Rudolf Belan

 „Bez zveličenia možno povedať, že Galéria mladej tvorby v šesťdesiatych rokoch minulého storočia zohrala významnú úlohu pri nástupe mladej umeleckej generácie do priestorov verejného života. Bolo to na tie časy málo?“