O priemernosti a nekompetentnosti alebo Strach je sprievodca násilia

51
Zuzana Fialová (vpravo) v predstavení Ruské denníky

Pod názvom Ruské denníky vyšlo súborné vydanie troch kníh, v ktorých autorka Aľa Rachmanovová spracovala čas krátko pred rokom boľševickej revolúcie, občianskej vojny a upevnenia komunistického štátu (1916 – 1927). Rovnaký titul má aj vynikajúca dramatizácia a réžia tejto knihy od Romana Poláka na doskách Slovenského národného divadla. V tejto úvahe sa nebudeme venovať textu pôvodiny, ale len jej divadelnému spracovaniu.

Treba hneď na začiatku povedať, že bežný slovenský divák sedí ako obarený drámou, ktorá sa mu odohráva pred očami, čiže cíti aktuálnosť atmosféry, je zvyknutý uvažovať o hrôzach násilia zo svojej vlastnej makrohistórie, ale aj súkromných – rodinných príbehov, ktoré sa tradujú ústnym podaním. Reflexia rozličných peripetií a historických „medzníkov“ sa nesie slovenskými medzivojnovými románmi a románovou, poviedkovou, filmovou či divadelnou tvorbou 20. storočia, no rozličné úseky historických premien nachádzame explicitne aj v denníkoch alebo esejach Pavla Straussa (Človek pre nikoho), Mariana Várossa (Deň za dňom samota), Tomáša Straussa (Toto posraté 20. storočie), Dominika Tatarku (Démon súhlasu) a iných.

Násiliu, jeho rozličným podobám sa tu ľudia prizerajú dennodenne v priamom prenose. A treba podčiarknuť, že tento hnisavý, smrtonosný prúd sa nešíri od Východu, netýka sa len „temného“ Ruska, ale, ako sa ukazuje v dialógu hlavnej hrdinky Ali s bývalým spoluštudentom na vysokej škole, teraz veliteľom boľševikov, ktorému, keď jej pripomenie heslá francúzskej revolúcie sloboda, rovnosť, bratstvo, ona odpovedá: „… a po nej sa dostáva k moci Napoleon a vyhlási sa za cisára!“ Toto charakterizuje všetky revolúcie, vždy a v celých dejinách ľudstva!

Čiže podstatou všetkých premien nie je ušľachtilá túžba po slobode všetkých ľudí, aby si boli ako bratia, sestry, občania rovní, ale nenávisť k bohatstvu iného človeka, aj keď ho nadobudol tak, že pracuje 14 hodín denne ako Alin starý otec (František Kovár), ktorý začínal od nuly a vybudoval najväčší podnik, dával ľuďom prácu, ale zabezpečil aj svojej rodine „buržoáznu“ existenciu. Táto nenávisť k bohatstvu a úspechu najviac dráždi tých priemerných, ktorí povedzme nemajú kreativitu a najmä nemajú disciplínu, aby niečo výnimočné a hodnotné vybudovali, vytvorili.

Pritom sa neberie do úvahy, či nadmerne a šťastne usilovný človek je slušný, dobrotivý, milosrdný k podriadeným, ktorí si to nezaslúžia, veriaci a bohabojný človek, ktorý prináša obete svojou neustálou prácou, disciplínou a korektným prístupom k svojim blížnym, ako otec Ali, lekár v službe blížnemu (Richard Stanke). Na tom nezáleží. Každý vidí len jeho bohatstvo a „buržoáznu“ existenciu. Jeho erudovanosť a múdrosť nikoho nezaujíma, nik ju nepotrebuje. Taký človek dráždi už tým, že je. Musíme tu myslieť na dielo člena Francúzskej akadémie, literárneho vedca a filozofa Reného Girarda, ktorý psychologicky presne vysvetľuje tento vzťah výnimočnosti osobnosti, ktorá sa mení na obeť.

Nazdávame sa, že pri adaptovaní knihy do divadelnej podoby Roman Polák (nielen) ako režisér svojím dôrazom na niektoré momenty poukázal na podstatné charakteristiky určitých momentov večne prítomných v dejinách prevratov. Ide predovšetkým o ničivú vôľu k moci, k jej dosiahnutiu a rozšíreniu čo najširšie, najlepšie celoplošne, aby neunikol nikto, koho treba chytiť a trestať: za to, že mu ide o kvalitu, že si myslí iné, že nesúhlasí s priemernosťou, že nie je v jednej línii s mocou, že pred ňou nekľačí! Tu si predstaviteľ moci neuvedomuje, že stojí na začiatku svojho konca, že si podpiľuje pod sebou konár, že si kope hrob! Vyžíva sa v pocite moci a ovládania! Tú podporuje inštitúcia a funkcia. Polák sa pri tomto momente nevyhol sadizmu a chorobným sexuálnym sadistickým predstavám minimálne dvoch postáv, ktoré tu stoja isteže pars pro toto za zverstvá, ktoré vie spôsobiť z pozície moci človek človeku. (Svedčia o tom povedzme výpovede väzňov z päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia aj na Slovensku.) Keď ide o verejne známe osoby, je to v tejto hre pustovník, ktorého všetci považujú za svätého a keď ho narazia na kôl, všetci jeho zbožní veriaci sa mlčky prizerajú.

Polák podčiarkuje hrubosť a zjavné praktiky moci pri inscenovaní „slobodných“ volieb, keď sa nik neodváži poukázať na to, ako sú manipulované! Hrubosť, bezočivosť a priemernosť tu idú ruka v ruke! Strach je sprievodca násilia.

Ak v spoločnosti rastie nechuť prejaviť sa, hovoriť, intelektuáli sa sťahujú do ulity, rastie strach a koniec dobrých časov je blízko. Zvyčajne však aj pre tých, ktorí tento stav spôsobili alebo ho podporujú!

Foto: Robert Tappert (in: http://www.snd.sk/ruske-denniky-0#)

Zdroj: Mária Bátorová: O priemernosti a nekompetentnosti alebo Strach je sprievodca násilia. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 35 – 36 (16. 10. 2019), ISSN 0862-5999, s. 6.