Objav Bibliotéky – eseje maďarského nosorožca

46

Hosťom tohoročnej Bibliotéky bolo susedné Maďarsko. Vďaka úsiliu kultivovaného a zanieteného riaditeľa Maďarského inštitútu Imre Molnára a výdatnej spolupráce predsedu Spolku slovenských spisovateľov Miroslava Bielika ako zostavovateľa, Petra Mišáka ako redaktora a spolupráce Katky Kolárikovej vyšla antológia súčasnej maďarskej poézie Všetko je poézia.

V ponuke maďarských hostí ma však mimoriadne zaujalo podujatie venované u nás neznámej tvorbe Bélu Hamvasa, osobnosti, ktorý aj v dnešnom Maďarsku vyznieva ako outsider. Je pol storočia mŕtvy a jeho dielo sprístupňujú nadšenci združení v Nadácii Bélu Hamvasa. Kto vlastne bol Béla Hamvas? Samí Maďari sa nemôžu zhodnúť na presnom zatriedení. Istotne spisovateľ, ale tak isto aj esejista, okultista, numerológ, ezoterik, filozof, hudobný kritik, gurmán, astrológ… Naozaj podozrivé nálepky, Hamvas sa ich do smrti nezbavil a zostávajú otáznikmi aj po jeho smrti.

Prekladateľ esejí Peter Macsovszky vo fundovanej záverečnej štúdii taktiež nedáva jednoznačnú odpoveď. Najlepšou charakteristikou sa mu zdá označenie „živelný filozof“ typu Sokrates, Lao-c´, Čuang-c´, Pascal, Schopenhauer, Rozanov, Berďajev, Cioran… Hamvas po celý život číta a do nekonečna uvažuje, mučí sa, študuje, poznámkuje a málokto sa vyzná v tom, čo vlastne chce. Občas si ho privlastnia pravicoví literáti, ale rovnako aj katolíci či evanjelici. Nezaoberá sa nacionálnymi problémami. Na dovŕšenie chaosu sa dočítame, že po roku 1945 vstúpil do komunistickej strany, vydržal tam len tri roky. Počas Rákosiho stalinského režimu ho zaradili na listinu B ako nepriateľa režimu a do smrti v roku 1968 nemohol publikovať.

Kľúčom k Hamvasovým úvahám je pocit, poznanie, ktoré sa zmocňuje všetkých nás a zachvátilo mnohých ľudí dávno pred našimi súčasnými globálnymi hrozbami. Tento pocit vznikol už u našich otcov a dedov po strašnej kataklizme prvej svetovej vojny. Hamvas ako mladík sa prihlásil v roku 1914 na front ako dobrovoľník. Vrátil sa z vojny s narušeným zdravím nielen fyzickým , ale aj psychickým. A odvtedy sa nemôže zbaviť desivého pocitu, že s našim svetom nie je niečo v poriadku, že svet sa roztriasol, je vykĺbený, naša Zem a človek už nie sú stredom sveta, nevieme sa pochopiť, nevieme sa riadiť, každým pokolením sa šmýkame stále nižšie a bezradnejšie. „Súčasného človeka dobehol osud. V krajinách sveta zavládol neporiadok a veci sa už tak zamotali, že nepomohli ani vedomosti znalcov. Ako sa to mohlo stať?“ pýta sa Hamvas v eseji Paidokratia (s. 40).

Strata hodnôt sa z pokolenia na pokolenie nielen dedí, ale aj zväčšuje. „Nakoniec všetci nadobudli s bohatstvom, špinavosťou a hnusobou a násilím toľko skúseností, že už jeden druhému nevedeli prejsť cez rozum, nevedeli sa navzájom podvádzať a nevedeli jeden druhého bodnúť do chrbta. Teraz už jeden druhému neuverili jediné slovo, očakávali od druhého len ordinárne násilie, nič iné. Zvíťazí ten, nazdávali sa, kto je väčší darebák, a nastali časy, keď sa všetci stali rovnakými darebákmi“ (s. 41). Ak vám tieto vety pripomínajú dnešnú situáciu, treba poznamenať, že tieto slová napísal Hamvas v roku 1942, uprostred najstrašnejšej vojny sveta.

Odpoveď na otázku „Ako sa to mohlo stať?“ Hamvas hľadá po celý život a po všetkých kútoch sveta: v ezoterike, numerológii, v budhizme, taoizme, konfuciánstve. No nikdy nie nadlho a jednostranne. Čím je starší, tým viac sa od panteizmu, obdivu k prírode, prikláňa ku kresťanstvu. Napriek odkrytiu apokalypsy, napriek dejinnému pesimizmu Hamvas ostáva tichým a navonok bezvýznamným človekom. Neprestáva hlásať radosť z každodenného života, z dobrého vína, jedla, pekných žien. Jediným receptom, ako prežiť tieto hrozné časy úpadku ľudstva je vykašľať sa na vládnutie, moc, politiku, exaktné vedy, ale žiť ako normálny človek. Väčšina jeho esejí sa venuje práve chvále takejto tichej normálnosti, nadhľadu nad vecami.

Významnú úlohu v stratégii prežitia v dobách apokalypsy hrá umenie. Hamvas je nesmierne sčítaný, obdivuje poéziu, zasvätene píše o výtvarnom umení, miluje hudbu, osobitne Schumanna. V eseji Poeta sacer vidí príčinu úpadku sveta v strate „svätej sféry“, v strate autority, dôstojnosti. „Plánovite, z generácie na generáciu mizli zo sveta, zhora dole, najprv kráľ a potom postupne: veľkňaz, veľmož, štátnik, vedec, vojak, umelec a buď sa naveky vytratili alebo ich miesto zaujalo pochybné, podozrivé indivíduum.“ (…) „Prevládala mienka, že nejde o nič vážne. Z každého sa môže stať vladár, kňaz, vedec, umelec. Všetci sme si rovní. Všetci vieme všetko, a keď nevieme, naučíme sa. Ako keby sa dalo naučiť kraľovaniu, veľmožstvu a kňazstvu“ (s. 64 – 65). Táto nedôvera v primitívne ponímanú demokraciu sa prelína celým Hamvasovým myslením. Posvätnú sféru všeľudských hodnôt stráži už len básnik, poeta sacer. „Z hľadiska dejín a duchovna je preto básnik nekonečne významnejší ako vládnutie, vojna alebo objavy. Básnik je skutočný uchovávateľ ducha dejín“ (s. 67). Básnik v antike, rovnako ako i dnes má odkryť ľuďom transcendentné mocnosti. Má odkryť božský pralogos – schopnosť tvoriť silou slova. „Pralogos je slovo, ktoré vytvára bytie, vytvára svet“ (s. 83).

Čítať Hamvasa je však výprava plná prekvapení. Čo sa mu včera zdalo jasné, hodnotné, v ďalšej úvahe poprie. Esej Arlequin odmieta kult moci, autority, trónu. Cez rozbor Shakespearových drám ukazuje, že ničivou vášňou človeka je ctibažnosť. „Mocenský inštinkt si myslí, že na vrchole sveta stojí trón Všemohúceho, a chce si naň vysadnúť. Idiot. Prečo sa blázon vyškiera? Lebo vie, že Boh nesedí na tróne“ (s. 114). Pre Hamvasa je Boh niečím načisto iným ako vládcom. Hamvas oslavuje bláznov, harlekýnov, ktorí sa neusilujú o úspech, moc a slávu. Blázni sú múdri. „A harlekýn pľuje na génia“ (s. 126). Hamvas v tomto smere nasleduje kánony nielen humanistickej, ale aj antickej tradície. Sokrates je preto veľký a nasledovania hodný, lebo vie, že nič nevie a neverí v dogmy. V tomto zmysle Hamvas si ctí sv. Františka z Assissi.

Hamvasove eseje sú oslavou ticha, spokojnosti, zabudnutých cností. Rozoberá významné literárne postavy, rituály, pohrebné piesne, kamenné stĺpy Stonehenge, melanchóliu. Mimoriadnym čitateľským zážitkom pre mňa je esej Priateľstvo. Začína od Aristotela a jeho pojmu Philia, ktorý pokladá za základ celého ľudského spoločenstva. Philia, priateľstvo, a napodiv, nie láska je základom múdreho súžitia ľudí. Priateľstvo je tiché, pokojné, vyvážené rozumné, kým láska je dravá, slepá, prináša nepokoj, je chvíľková, nestála.

Záverečná esej Unicornus má tri časti. Prvá časť Rozhovory sa nesie v duchu čínskych zamyslení, aforizmov, nezodpovedaných otázok, často nesúrodých záznamov. V druhej časti autor podrobuje skúmaniu všeličo, o čom svedčia jednotlivé kapitolky, napr.: Schumann, Van Gogh, Hörderlinova báseň o pamäti, Pascalovská situácia, Nevyhnutnosť, Modla, Čínska maľba tušom, Ohlušujúca odmlka, Ryby, Teizmus a teológia, Mechanizmus jednodňového života atď. Ženy asi nepoteší esej Cave poetam, kde ich označuje ako bezmocné, prázdne, čo nazývajú láskou, je vlastne ženská bezmocnosť. Citáty si radšej odpustím, prečítajte si ich v knihe.

V úvahe Epilegomena Hamvas vedie imaginárny dialóg o sebe samom. Odmieta byť Majstrom, učiteľom svojich nadšencov. Odmieta byť oslavovaný, nechce mať pomník na cintoríne. „Považujú ma za majstra. Majster! Existuje len jeden majster. Nikoho neviem naučiť, aby vyslovil slovo Boh. Čo chcem? Aspoň sám by som sa to chcel naučiť. Učeník. Som pohan“ (s. 210). A prečo má celá kniha názov Unicornus? Jednorohé zviera je pre Hamvasa symbolom neopakovateľnosti, mystéria. „V nemom posvätnom lese žijúci nehlučný jednorožec je strážca mlčania, posledná bytosť na prahu zákazov, konečná forma bytia. Jedno“ (s. 222)…

(Celú recenziu nájdete v Literárnom týždenníku 41 – 42/ 2019, ktorý je stále v predaji.)

Béla Hamvas
UNICORNUS A INÉ ESEJE
Bratislava: Marenčin PT, 2019, 1. vyd., 240 s., ISBN 978-80-569-0437-4

Zdroj: Anton Hykisch: Objav Bibliotéky – eseje maďarského nosorožca. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 41 – 42 (27. 11. 2019), ISSN 0862-5999, s. 12