Odsúdený k večitej žízni 120 rokov od narodenia Jána Smreka

375

December sa preklápa do druhej polovice a už nielen tušíme, ale čoraz vňčšmi vnímame blížiace sa sviatky. V skorom súmraku a silnejúcom vetre poletuje sneh s dažďom a pietne miesto martinského Národného cintorína vyzerá ešte pietnejšie. Akoby nesmelo pribúdajúca bieloba tento pocit len zvyšuje. Aj mramor na hrobe Jána Smreka, aj busta s charakteristickými črtami tváre sa pokrývajú tenkou škrupinkou. Tu odpočíva básnik, autor literatúry pre deti a mládež, memoárista, libretista, redaktor, novinár, publicista, prekladateľ, organizátor literárneho života a (v neposlednom rade) vydavateľ tlačového orgánu slovenských spisovateľov Elán… Narodený práve v predvianočnej „predtuche“ 16. decembra 1898.

To všetko bol – a treba dodať, že v každej tejto profesii a výsledkoch jeho pôsobenia v nej ešte oveľa väčšmi –vitalista (nielen v tvorivej náležitosti k takto nazvanému básnickému prúdu 20. storočia, ale aj v spôsobe osobného života) Ján Smrek. A či vlastným menom Ján Čietek, lebo takto prišiel na svet onoho dňa v Zemianskom Lieskovom roľníkovi aj obuvníkovi Ondrejovi a matke Anne, rod. Kadlecovej. Mamina láska a prajné vedenie však Jankovi boli odopreté veľmi skoro – mať mu zomrela v deviatich rokoch. Smutné a pre malé dieťa určite aj tragické v mnohých vonkajších aj vo vnútorných súvislostiach a prežívaniach, no v prípade Čieteka/Smreka akoby čímsi (a či kýmsi) fatalisticky „nalinkované“, predurčujúce a nasmerúvajúce.

Život, dielo a odkaz tohto neprehliadnuteľného muža našej kultúry a osobitne literatúry bol doteraz predmetom mnohých odborných štúdií a menej odborných zamyslení, porovnávaní i vyzdvihovaní (zaslúžených a hlavne motivujúcich ďalšie generácie tvorcov a organizátorov). Azda však nikto sa koncentrovane aspoň na malom „území“ publicistického priestoru nezaoberal dôležitosťou stretnutia či prieniku pozitívne tvorivého prostredia, prajných ľudí a, pravdaže, osobných daností – od talentu až po cieľavedomú snahu a pracovitosť – v jeho zmysluplnej existencii. Toto všetko sa „zbehlo“ okolo Jána Smreka a takpovediac aj v ňom. Paradoxne akoby tak trochu prameniace v priskorom odchode matky z jeho formujúceho sa sveta.

Ba navyše – hoci to už znie z pohľadu nášho záujmu až vyfabulovane – podporené aj smrťou otca. Skrátka, v roku 1907 osiroteného malého Janka vzali na výchovu (tak sa hovorievalo a výstižnejšie sa to azda ani nedá vystihnúť) do evanjelického sirotinca v Modre. Tu dokončil základnú školu, no hlavne ho za svojho prijali manželia Zochovci a viedli ho mimoriadne úspešne – k vysokým métam na poli sociálneho a národného cítenia, prirodzeného vlastenectva. Poďme ďalej po vytýčenej línii a vidíme, že spolupatričnosť ku krajanom-Slovákom, ktorí boli z „chlebových príčin“ prinútení opustiť vlasť, pochopil – veď vnímavý a citlivý bol, našťastie, dosť – na Dolnej zemi, kde sa vo vojvodinskom Báčskom Petrovci (1913 – 1917) vyučil za obchodného pomocníka.

No a Martin, to je priam samostatná kapitola. Už ako stredoškolák sa stal z podnetu matičiara Štefana Krčméryho spolupracovníkom Národných novín, kde cez letné prázdniny praxoval a publikoval články, besednice, správy… V rokoch 1925 – 1929 už bol platným redaktorom tohto významného periodika. V centre Turca však ukázal aj ďalšiu stránku svojej osobnosti, ako píše Jaroslav Rezník, sám takisto básnik. „V Martine dokázal, že má aj organizačný talent. Po mimoriadnom úspechu Zborníka mladej slovenskej literatúry (1924), ktorý zostavil, zredigoval a napísal k nemu doslov, založil pre pražského vydavateľa Mazáča Edíciu mladých slovenských autorov.“

Rozvinul ju tak, že v roku 1930 ho pozval Mazáč do Prahy, kde okrem vydávania kníh založil a redigoval špičkový slovenský literárny časopis Elán. Ako uvádza publicista a spisovateľ Drahoslav Machala: „Smrekom redigovaný časopis patril k tomu najkvalitnejšiemu, čo v 20. storočí vychádzalo v slovenčine… Smrek v každodennom živote preukazoval skutkami svoju schopnosť priťahovať do spolupráce ľudí najrôznejšej orientácie.“ Roku 1939 sa presťahoval do Bratislavy, v 1944 Elán zakázali, no Smrek ho v rokoch 1946 – 1947 obnovil. Do roku 1948 bol ešte prednostom kultúrneho odboru na Povereníctve informácií, no po ňom – aj keď mal zákaz písať a jeho diela prechádzali prísnou cenzúrou, viac prekladal – sa takpovediac na plný úväzok vrátil k umeleckému literárnemu slovu.

Hoci to nebolo ľahké (tak ako to nie je ľahké ani dnes), až do skonania žil ako spisovateľ z povolania – na prospech slovenskej literatúry. Dodýchal 8. decembra 1982 v Bratislave a už na ďalší rok, s príslušnými poctami a za veľkého záujmu, uložili urnu s jeho telesnými pozostatkami v Martine na Národnom cintoríne. Tu sa definitívne stretol s mestom svojho novinárskeho pôsobenia a tu sa uzatvára aj kruh našej spomienky. Na výraznú osobnosť našej literatúry a dôležitosť prajného prostredia a žičlivých ľudí.

Aspoň riadkom. Jeho básnická tvorba sa stala synonymom generačného optimizmu, predmetom jeho pozornosti bola často aj žena ako symbol mladosti, krásy a základnej hodnoty života. Vo viacerých básňach reagoval na zážitky frontového vojaka, definoval zásady vlastnej poetiky a predurčil si za poslanie vyvolávať najmä pocity krásna a harmónie. Hoci aj v zbierkach Odsúdený k večitej žízni, Cválajúce dni, Božské uzly, Básnik a žena, Obraz sveta… A či v dvojici krátkych básní.

 

Osem riadkov

– O láske aspoň osem riadkov
napíšte ešte! – šepla mi
a, krásna, usmiala sa sladko
mnohosľubnými perami.
– Ste asi zaľúbená… – Veľmi!
– To som chcel vedieť, ďakujem!
Tu máte riadok, nesmrteľný:
Máš ma rád? Ja ťa milujem!

 

Stretnutie

Čakal ju, prišla. Piesňou slávičou
zaznel sad, keď sa sklonil ku kalichu
úst ružových, driek objal pravicou
a snivo vpíjal jarný van jej dychu.
Potom sa viedli nočnou ulicou.
Keď smiech ich zhasol v samote a tichu,
on mlčky hodil po nej udicou
a ona ponúkla mu svoju pýchu.

Ilustračné foto: pixabay.com