Ora et labora Na pamiatku spisovateľa, redaktora, dramaturga, dramatika, hudobného skladateľa, textára a pedagóga Alojza Čobeja  (* 7. 11. 1935, Stropkov – † 27. 2. 2020, Bratislava)

424

MODLI SA A PRACUJ. Toto motto benediktínskych mníchov zhrňuje ich ideál života, v ktorom dominuje modlitba a práca – dva piliere (opus Dei – Božie dielo) a práca (opus manuum – dielo rúk) považované za prostriedok, ktorým možno premôcť „nepriateľa duše“.

Rád svätého Benedikta, čiže Ordo Sancti Benedicti, je najstarší, od 16. storočia dodnes pôsobiaci katolícky mníšsky rád. Ten má viaceré známe kláštory: vo Francúzsku Cluny, v Čechách v Prahe-Břevnove a druhý Emauzy. Kláštor Premenenia Pána v dedinke Sampor, ktorá je administratívnou súčasťou kúpeľného mesta Sliač, je od roku 2010 domovom tohto mníšskeho spoločenstva, snažiaceho sa obnoviť mníšsky spôsob života na Slovensku.

Hoci rád vznikol v nepokojnom období sťahovania národov, dáva sa v ňom dôraz na umiernenosť, pokoj (po latinsky pax), modlitby a na manuálnu prácu. Benediktínski mnísi boli najstaršími misionármi britského súostrovia, germánskych kmeňov i Slovanov. Ich kláštory sa stávali nielen dôležitými teologickými učilišťami, ale aj centrami vzdelanosti, dejín ľudstva,  umenia, cirkevnej hudby a hospodárstva.

Nech mi čitateľ prepáči tento možno zdĺhavý úvod, ale zamyslenie sa nad  životnými ideálmi benediktínskych mníchov som si nevedel odpustiť pri počutí prvého smutného chýru o odchode dlhoročného kolegu a priateľa Alojza Čobeja do večnosti. Nevdojak som totiž musel v spomienkach načrieť do našich bezmála troch desaťročí spoločne prežitých v Literárno-dramatickej redakcii štúdia Československého rozhlasu v Banskej Bystrici. S Lojzovým intelektom, umeleckým talentom, nevšedne rozsiahlymi a širokospektrálnymi vedomosťami zo všetkých možných odborov, s jeho mimoriadnou pracovitosťou, obdivuhodnou vytrvalosťou a s benediktínskym krédom ORA ET LABORA, sa mi  jeho meno vrchovato spájalo od chvíle, keď som ho bližšie spoznal. Bolo to v roku 1972, keď krajskí ideologickí dogmatici a stranícki papaláši z našej redakcie vyhnali takých tvorcov, ako bol vynikajúci básnik, dramaturg a redaktor Sobotníka Mikuláš Kováč, redaktori Peter Kováčik, Ján Fekete a Ladislav Ballek. Laco sa musel uchýliť do oveľa väčšej Bratislavy pod ochranné krídla „baťka“ Mináča, ktorý v ňom videl svojho literárneho nasledovníka.

Svojou vierou a vzťahom k cirkvi sa Alojz Čobej netajil a neskrýval ani v minulom režime, keď to nebolo práve žiaduce a žiadalo si to nemalý kus odvahy… A čo sa týka pracovitosti, v tej bol neprekonateľný. Veď kto z našich autorov dokázal pre rozhlas napísať viac ako sedemdesiat pôvodných rozhlasových hier a dramatizovaných pásiem?!

Debutoval hrou Ja musím byť zbojník na motívy ľudových jánošíkovských rozprávok, jeho ďalšie hry čerpajú námety zo súčasnosti, ale venoval sa aj historickej tematike, ktorú zúžitkoval pri tvorbe hier Adelka, Dlhá cesta do Ľubochne, alebo Dezertér. Ako autor rozhlasových dramatizácií čerpá z prozaických a básnických predlôh domácich i zahraničných autorov.

Bol jedným z tvorcov najpočúvanejších rozhlasových relácií, ako Maratón, ktorú vysielal košický rozhlas celých 42 rokov – od roku 1966 až do roku 2008. Viac ako tri desaťročia sa tiež autorsky podieľal na tvorbe pravidelného sobotňajšieho voľnočasového magazínu Rádiovíkend a humoristicko-satirického zábavníka Sobotník, vysielaných na Národnom okruhu Čs. rozhlasu z Banskej Bystrice.

Prvé básne, a kratšie prozaické útvary začal publikovať už v rokoch vysokoškolského štúdia v Prešove a Bratislave. V auguste 1955 mu časopis Roháč uverejnil prvú humoresku Trinásty článok. Od roku 1970 pravidelne publikoval básne, bájky, poviedky a piesne v detských časopisoch Zornička, Včielka a Slniečko.

Mimoriadne plodnou kapitolou v živote Alojza Čobeja bola aj jeho tvorba v oblasti hudby. pre deti napísal sedem muzikálov. Nahrávacie štúdio Československého rozhlasu, Československej televízie a Vydavateľstvo OPUS mu nahrali viac ako tristo skladieb a viac ako dvetisíc textov (!). Patril medzi významných hudobných skladateľov a textárov populárnej hudby, pôsobiacich  od šesťdesiatych rokov minulého storočia. Hudbe sa začal aktívne venovať už ako študent gymnázia v rodnom Stropkove, kde sedem rokov viedol študentskú kapelu, ktorá hrala v štýle Rádia Luxembourg.

Od roku 1968 sa začala jeho spolupráca s banskobystrickým štúdiom Československého rozhlasu. Najprv sa prejavil ako textár, neskôr aj ako skladateľ v oblasti populárnej hudby. Textársky spolupracoval so známymi a uznávanými speváckymi osobnosťami slovenskej populárnej hudby – Janou Kociánovou, Zuzkou Kollárovou, Evou Kostolányiovou, Vierou Lamačovou, Marcelou Leiferovou, Oľgou Szabovou, Štefanom Belákom Karolom Duchoňom, Dušanom Grúňom, Robom Kazíkom, Karolom Konárikom (napísal pre neho vari najznámejší hit Júlia, si čarovná), Vladom Oravcom a inými.

Okrem textov pre spevákov populárneho prúdu bola výrazná aj jeho spolupráca s Jurajom Velčovským a jeho orchestrom.

V rokoch 1990 – 2000 pôsobil ako odborný lektor latinského jazyka na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici (v tom čase zložil aj Hymnu Univerzity Mateja Bela) a neskôr ako dramaturg i režisér Rádia Lumen, pre ktoré napísal ďalších viac ako sedemdesiat rozhlasových hier venovaných predovšetkým svätcom a spracoval cez päťdesiat poslucháčskych príbehov s názvom Zo života do života.

Lojzo, ako neúnavný rozprávač, zabávač, hráč na klavíri a harmonike počas všetkých slávnostných podujatí, osláv a stretnutí banskobystrických „rozhlasákov“ napokon niekoľko rokov pôsobil aj ako organista v novom kostole sv. Michala Archanjela v Banskej Bystrici, na sídlisku Fončorda.

Alojz Čobej ako hudobný skladateľ a autor textov spolupracoval s hudobníkmi a skladateľmi: Ivanom Horváthom, ktorý bol jeho autorským vzorom, Jurajom Velčovským, Gejzom Topercerom, Alim Brezovským, Karolom Elbertom a Andrejom Lieskovským. Z banskobystrických autorov populárnej hudby to boli Pavol Janíček, Miroslav Boháč, Milan Talaj, Gregor Roletzký, Vojtech Tátoš, Štefan Belák, Alexander Melicher a Vojtech Wick.

Počas bezmála polstovky rokov aktívnej tvorby napísal A. Čobej pre Československý rozhlas a Československú televíziu okolo dvetisíc textov a skomponoval vyše dvesto hudobných skladieb.

Len pre košickú Zlatú bránu zložil viac ako päťdesiat piesní; ďalšie desiatky skladieb skomponoval pre rôzne detské časopisy. Písal aj detské hry a libretá muzikálov: Na zelenej lúke, Vláčik do rozprávky, Princezná je smutná, Tajomstvo starej šperkovnice, Ako išlo vajce na vandrovku a ďalšie. Aj preto si vyslúžil (a zaslúžil) zvláštnu cenu pri príležitosti Medzinárodného roku dieťaťa 1979.

Autorské úspechy a víťazstvá mu priniesla Bratislavská lýra, detvianska Zlatá ruža, Bystrické zvony (1. cena v rokoch 1976, 1977, 1978, 1979, 1980, 1994, 2. cena v roku 1988), Oravské synkopy v Istebnom (1978, 1980, 1981, 1985, 1986, 1987 a 1988), košický Zlatý poklad, Slovenský festival politickej piesne v Martine a celoštátna súťaž vojenských piesní s brannou a vojenskou tematikou Zlatý palcát, ale získal aj 1. cenu v rozhlasovej pesničkovej súťaži Košice ’80, v autorských súťažiach Polka-valčík, Takú mi zahraj, či v televíznej súťaži Vyberte si pesničku. Prémiu od Združenia „Integrácia populárnej a alternatívnej hudby“ za textársku tvorbu mu udelili v roku 1995. Za svoju mimoriadne plodnú a húževnatú prácu získal dovedna vyše päťdesiat ocenení, v roku 1997 aj Cenu Slovenského hudobného fondu za textovú tvorbu. V roku 2011 mu Rada Konferencie biskupov Slovenska udelila Cenu Andreja Radlinského.

Alojz Čobej, tvorca trvalých hodnôt, uložených v našej národnej kultúrnej šperkovnici, záver svojho života prežil v Tomášove neďaleko Bratislavy. V jednom zo svojich listov píše: „Po desiatej operácii môjho dolámaného kolena sa deti s mamou dohodli, že pôjdeme bližšie k nim. Dvanásť kilometrov od Bratislavy mali po Eve voľný rodinný dom vo veľkej obci Tomášov, tak nás naložili do auta a odviezli k Dunaju. Dom je pekný, trochu menší ako náš bystrický, ale novší a modernejší. Je pri ňom aj malá záhradka, v ktorej pestujem hrozno, marhule, zo zeleniny najmä paradajky a papriku. Prišiel som sem na dvoch barlách – a napodiv sa moje staré telo dokázalo tak zregenerovať, že už chodím bez palice, dokážem kosiť, rýľovať hriadku i rúbať drevo do krbu. A hlavne chodiť s manželkou Hankou každý deň na kilometrovú prechádzku do neďalekého anglického parku pri tunajšom známom kaštieli. Aj keď mi mnohí pripomínali, že starý strom nehodno presádzať, ja som sa tu celkom dobre ujal. V dedine, na obecnom úrade i v kostole nás prijali priam kráľovsky. Ľudia ma poznajú najmä z vysielania Rádia Lumen, no a učitelia školy z detských časopisov. Keď som im napísal ´tomášovskú hymnu´, vyhlásili ma za čestného občana obce i školy. Navyše som dostal aj diplom zo Stropkova, že ma vymenovali za čestného občana môjho rodiska! Takže sa mi ľahšie zabúdalo na môj 55-ročný pobyt v Bystrici a privykám životu v polomaďarskej obci. Spolužitie dvoch národností je tu priam ideálne. Mám pri sebe svojho anjela strážneho – manželku Hanku, každý víkend nás navštevujú deti a pomáhajú, kde treba: či zaviezť k doktorovi, či dačo nakúpiť, vytiahnuť na výlet, či do divadla. V lete sme sa cestou do Tatier zastavili v Bystrici, dali sme si na námestí zmrzlinu a pozorovali ľudí. Nik nás nepoznal, ani my nikoho! Takže sme sa zmierili s tým, že sme doma už v Tomášove. Donedávna mi na Vianoce posielala pozdravy naša sekretárka pani Estera, ale už dva roky sa odmlčala. Žije vôbec naša milá Estika? Občas si zamailujeme s Fedorom, s Jozefínou, voláme si s Ondríkom Bosíkom i Števkom Šmihlom. Toľko moje súčasné curriculum vitae. Ja som sa po odchode z bystrického rozhlasu plne realizoval v Rádiu Lumen, kde som vytvoril 150 hier, ktoré sa reprízujú každú nedeľu o 13. hodine. Teraz som sa vrátil k detským veršíkom a piesňam. Bratislavské redakcie detských časopisov denne odo mňa  pýtajú básničky, bájky, a najmä piesne. Dokonca mi vydali tri detské knižky, ich titulné strany prikladám, a teraz dorábam korektúry ďalších dvoch. Takže roboty mám dosť, hoci by som už vo svojom veku nemusel tak tvrdo pracovať. Po tom, čo sme v Bystrici celkom dobre predali dom so záhradou, v rezerve máme ešte chatu na Králikoch, peniaze nám nechýbajú. Mohol by som si privyrábať kantorovaním v kostole i na obecnom úrade pri slávnostných obradoch, ale manželka mi dala prísne STOP! Žijem v tichom ústraní (ako Lenin vo vyhnanstve) a relatívne mi nič nechýba. Bystrica mi je už tak vzdialená ako Rakúsko-uhorská monarchia. Takže namiesto oživovania mŕtvych spomienok ich radšej zmizíkujem. Zabúdam. Som už za vodou a vymyslel som si na seba aj aforizmus: „Ja som človek skromný a výsledky mojej rozhlasovej práce sú ešte skromnejšie…“

Tak veru, humor bol nášmu Lojzovi bližší ako košeľa a sebairónia mu bola bližšia ako kabát, čo dokazuje aj tento citát z jeho listu. Okrem toho bol medzi nami v literárnej redakcii známy ako vášnivý abstinent a nefajčiar, ale rovnako aj ako každodenný, priam notorický poslucháč Hlasu Ameriky a Rádia Slobodná Európa. Keď sme chceli okoštovať niečo pikantné z našej, či zahraničnej politickej kuchyne, bolo treba obrátiť sa na neho.

Zakaždým, keď sme po dvadsiatom prvom auguste prišli do redakcie, Alojz sa ma zvykol tlmeným hlasom opýtať: „Stále nič? Zase som ťa počul na Slobodke…“

Táto otázka sa v malých obmenách opakovala po dlhé roky, viac ako dve desaťročia, pretože Lojzo Čobej mal dôkladný prehľad o jej vysielaní a jej programovej štruktúre. „Slobodka“ totiž vždy 21. augusta, ale aj v dňoch okolo tohto termínu zaraďovala do programu spomienkové vysielanie na udalosti z československého augusta ´68 a spravidla ho začínala alebo ilustrovala autentickým záznamom v mojej interpretácii: „Hlási sa Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica! Od pražských kolegov preberáme vysielanie a vstupujeme do Rozhlasovej štafety.“

Nevedno, z ktorých zdrojov tento záznam s mojím hlasom redakcia Slobodnej Európy do svojho archívu získala. Jedno je však isté: využívala ho výdatne a svedomite, pravidelne, rok čo rok, vždy na výročie augusta ´68… V Banskej Bystrici sme ho nemali, pretože všetky zvukové zápisy našich relácií museli naši technici po výsluchoch na ŠTB odovzdať strážcom našej poaugustovej normalizačnej ideológie. A tak to Lojzovo sprisahanecké „Stále nič?“ patrilo skôr im, zanieteným bojovníkom proti vnútornému nepriateľovi, ako mne. Ukazuje sa, že aj oni, neochvejní strážcovia normalizačného poriadku mali vo svojej práci medzery a rezervy, ako sa vtedy zvyklo vravieť. Dodnes si totiž neviem vysvetliť ako je možné, že takýto fakt celých dvadsaťjeden rokov unikal ich pozornej ostražitosti i ostražitej pozornosti. Ako je možné, že sa ma počas niekoľkých výsluchov, na ktoré si ma predvolali, neopýtali: „Predvčerom, v sobotu, sme váš hlas počuli v Rádiovíkende a včera na Slobodnej Európe, čo nám o tom poviete, háá?“

Vari dva či tri roky pred pádom starého režimu som si na Lojzovu radu v onen výročný deň naladil prijímač na vysielanie Slobodnej Európy i ja a na počudovanie, ten inkriminovaný záznam s mojím hlasom zaznel, priam s neochvejnou pravidelnosťou, zas a znova… Priznám sa, nebolo mi všetko jedno, nebol som ja veru nijaký hrdina. Oveľa istejšie som sa, pravdaže, cítil, keď som ho v éteri opäť zachytil kedysi v roku deväťdesiatom…

Foto: Karol Demuth (z archívu Literárneho a hudobného múzea pri Štátnej vedeckej knižnici Banská Bystrica)

Nahrávanie spomienkového literárno-dokumentárneho pásma k storočnici narodenia spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského. V jeho malebnej tajovskej rodnej dreveničke sa 18. októbra 1974 stretli spisovateľova dcéra Dagmar Gregorová-Prášilová z Prahy (* 24. 4. 1916 Budapešť –  † 23. 9. 2004 Praha), autor relácie Fedor Mikovič, sediaci vľavo, dramaturg Alojz Čobej, stojaci za ním a režisér Dušan Kyzek.