Osamote o samote

57

Eva Sisková: Až za horizont. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava, 2020. 80 s. ISBN 978-80-8202-144-1

Prvé, čo padne do oka na knižke, je strom. Obraz, obrázok na inak jednoduchej obálke. Ale pôsobivý, lebo sa ti zažiada vidieť ho ešte raz a vidieť aj ďalej. Aj za horizont, kam poetka Eva Sisková pozýva na malé pohostenie básňou. Skromné a predsa štedré. Vďačné a bez bočných úmyslov. Také, o ktoré sa človek rád delí aj vtedy, keď sa na prvý pohľad niet s kým podeliť.
Titulná báseň zbierky (v knižke až na druhom mieste) je tou pozvánkou i časťou oblohy, ktorú máme spoločnú. Poetka veľmi dobre vie, veľmi dobre tuší a veľmi žensky intuitívne a presne pomenúva veci spoločné všetkým ľuďom. No pomenúva ich tak, že čitateľ neostane na pochybách, s kým má autorka napríklad spoločnú oblohu. Presnejšie – mala. Lebo samota a smútok, ktorý z nej vyplýva, je skoro v každej básni akýmsi chlebom každodenným. Naplno to tým menej chápavým vyloží básňou Holub v dlani, v ktorej je túžba po novej ceste, ale aj márne hľadanie a napokon aj poznanie, že niečo je do času a niečo, čo má byť zdanlivo navždy, možno premeniť na holuba a nosiť si to v dlaniach. Niečo, niekoho. Lebo Život má / štyri ruky / a dva páry / nôh, / nesú ma / nocou , / bdiem svoj dávny sen. (Život sa nehrá). Skoro filozofický obraz toho, čo dáva životu zmysel. Úplnou výnimkou z celkovo smútočných tónov celej zbierky nie sú ani dedikačné básne Natalke (s. 15) a Mimine (s. 24).

Čím bližšie k záveru knižky, tým hudobnejšie. Akoby sa v tom skrýval úmysel. A možno je naozaj úmyselne skomponovaná zbierka tak, aby sa pomaly a postupne rozospievala, nech je ten spev hoci aj so slzami a cez ne napriek tomu, že poetka …sľubuje,  že smútok nepremení v plač (voľne z básne Cestou). Cez slzy je spev možno čistejší a úprimnejší. A úprimnosť Siskovej  básňam nechýba. Ňou a s ňou vyzrádza vlastné limity i súradnice. Ich priamky i ruptúry. Priamo, no zároveň aj trochu nežne, tak – žensky. Ospravedlňujem sa, každému, kto za predchádzajúcou vetou vidí akési rodové narážky. Vidí čosi, čo tam nie je, nemá a nechce byť. To len báseň vie a môže byť nežná ako pohladenie. Aj vo variáciách a rôznych kontextoch rovnakých alebo na pohľad veľmi podobných obrazov (porov. básne Stratená, s. 54 a Stratila som čas, s. 67).

Okamžitá báseň (pomocný terminologický „vynález“ autora recenzie) býva pôsobivá ako dávnejšie známe automatické texty, ktoré učarúvali poézie chtivých čitateľov od prvej tretiny (možno aj skôr) minulého storočia. A učarúvajú dodnes. Viaceré Siskovej texty sú napohľad okamžitými básňami, ktorým sa však dostalo dodatočnej autorskej úpravy a láskavého materinského pohladenia. Zväčša na úžitok básni samej, rovnako ako na úžitok celej zbierky. Možno je ďalšia veta kacírstvom, ale nedá mi. Nestráca tým prihladením báseň dačo zo svojho katarzného účinku? A možno nejde o kacírstvo, ale o neslušný pokus nazrieť do trinástej komnaty.

Samota má právo na slzy, má právo na smútok. Našťastie má aj možnosť sa podeliť. Asociatívne: delený smútok je vraj polovičný, ako delená radosť je vraj dvojnásobná. Táto asociácia – ako to už s asociáciami býva – je nechcená, samo a mimovoľná, lenže nespadla z neba. Vyvolalo ju opakované čítanie veršov poetky Evy Siskovej, ktorá – to som presvedčený – ešte nepovedala všetko.

Knižka má pôsobivú obálku i grafickú úpravu, za čo patrí vďaka vydavateľovi, pre ktorého je vysoká kvalita štandardom, no výtvarný sprievod z rúk samej autorky veršov robí knižku ešte pôsobivejšou.