Osemdesiate výročie vzniku Slovenskej národnej knižnice                               

108

Koncom apríla, respektíve začiatkom mája 2021 uplynulo 80 rokov od konštituovania Slovenskej bibliografickej spoločnosti a Slovenskej národnej knižnice (SNK). Obe vznikli v Martine – v lone Matice slovenskej (MS). Keďže dnešná SNK sa k svojej predchodkyni nehlási a na uvedené jubileá zrejme reagovať nebude, rozhodli sme sa zverejniť text, ktorý v maximálnej skratke zrkadlí pozadie snáh o založenie národnej bibliotéky v metropole Turca. Hlavným aktérom rozprávania je niekdajší tajomník Umeleckého odboru MS, mimoriadne činorodý výtvarník, kunsthistorik a kultúrny manažér Jozef Cincík.

Koniec tridsiatych a prvá polovica štyridsiatych rokov 20. storočia boli obdobím, keď najstaršia slovenská inštitúcia venovala maximálne úsilie všestrannému rozvoju edičnej, literárnej, prekladateľskej, výtvarnej, divadelnej a osvetovej činnosti, knižnej kultúre, vede a výskumu. Vďaka rozhľadenosti, porozumeniu a ústretovosti matičného vedenia – osobitne Jozefa Cígera Hronského a Jozefa Cincíka – v tom čase žili a tvorili v Martine poprední spisovatelia, maliari, grafici, knižní dizajnéri, fotografi, scénografi, tlačiarenskí odborníci… Nebola teda nijaká náhoda, že sa na pozadí napĺňania rôznych širokospektrálnych ideových konceptov, programov a vízií vyprofilovala línia esteticky pôsobivej martinskej knihy, dosahujúca európske parametre.

Spájanie sa so svetom

Integrálnou súčasťou tohto kultúrneho vrenia bolo aj presadzovanie myšlienky vzniku Slovenskej národnej knižnice. Pri komplexnejšom skúmaní jej genézy a vývinu môžeme vystopovať viacero pozoruhodných momentov, v ktorých sa odrážajú nielen historické peripetie slovenského národa, ale i zadubenosť, nevyspelosť a obmedzenosť domácich politických elít. Zároveň ide o učebnicový príklad toho, čo pre všestranné kultúrne a duchovné povznesenie spoločnosti boli ochotní a schopní urobiť oduševnení slovenskí vzdelanci v často zložitých a nežičlivých érach. Konkrétne máme teraz na mysli agilných činovníkov MS, ktorí sa vlastnými aktivitami neúnavne snažili prekonávať dobové limity, predsudky a stereotypy. Ich cieľavedomé úsilie smerovalo k tomu, aby sa Slovensko mohlo dôstojne etablovať v širšom medzinárodnom kultúrnom, umeleckom a vedeckom kontexte. Slúži teda ku cti mužom, ktorí pred 80 rokmi rozvinuli ideu SNK, že hľadali moderné formy, ako pretaviť svoje zámery a celkovú kultúrnu atmosféru vtedajšieho Turčianskeho Svätého Martina do významného nadčasového projektu. „Národná kultúra slovenská“ – ako uviedol  historik František Hrušovský – sa ním „bude spájať s kultúrou svetovou, aby poznášaním vzdelanosti vlastného národa prispieval k mravnému i kultúrnemu povznášaniu ľudstva.“

Premyslený zámer

Od roku 1936 rezonovala na rozličných fórach čoraz naliehavejšie požiadavka organického zakomponovania národnej knižnice do štruktúr súvekého kultúrneho života. Táto opodstatnená, cieľavedomá a do detailov premyslená iniciatíva vyšla z Martina, respektíve z tvorivého matičného milieu (J. Škultéty, F. Hrušovský, J. C. Hronský, A. A. Baník, Cincík, F. Štefunko, J. Marták…). Pri príležitosti 20. výročia vzniku Československej republiky sa reálne uvažovalo o začiatku výstavby budovy SNK. Dňa 10. júla 1938 bol slávnostne položený základný kameň „paláca slovenskej vedy, literatúry, umenia a národnej kultúry“. (Prepis textu na kameni je uložený v Archíve MS.)

Vypísanie celonárodnej zbierky na postavenie honosného stánku a jej neslávny koniec predstavuje námet na osobitný článok… Faktom ale zostáva, že návrhy Jozefa Cincíka na architektonické riešenie budovy a celkového areálu SNK vydávajú jednoznačné svedectvo o serióznych zámeroch vtedajšej matičnej garnitúry zriadiť modernú národnú bibliotéku. Zároveň platí konštatácia, že práve neúnavný a horlivý Cincík bol tou osobnosťou, ktorá svojimi návrhmi dala myšlienke SNK konkrétnu vizuálnu tvár. Nič na tom nemôže zmeniť ani skutočnosť, že sa tieto propozície, bohužiaľ, nikdy nezhmotnili…

Martin – mesto knihy

Vedno s prípravami projektovej dokumentácie na realizáciu „veľkolepého chrámu vzdelanosti“ venoval Cincík patričný interes ďalším dôležitým otázkam, ktoré mali bezprostrednú spojitosť s činnosťou vrcholnej národnej knižničnej ustanovizne. Dosvedčujú to viaceré jeho zaujímavé články uverejnené v periodickej tlači. Spomenieme aspoň príspevok publikovaný začiatkom roku 1941 na stránkach matičného časopisu Slovensko, vydávanom v Martine. Išlo o fundamentálny programový text s názvom Národná knižnica v slovenskom organizme. Špeciálny dôraz v ňom autor kládol na výber sídla bibliotéky, pričom uviedol niekoľko zásadných argumentov na podporu idey, aby bol stánok práve v Martine. „Preto je len logické a zdravé, aby myšlienka uskutočnenia stavby Národnej knižnice slovenskej stala sa skutkom v ústredne položenom, prírodnom, horskom venci Turca,  v tradičnom ,meste slovenskej národnej kultúry a knihy´  – v Turčianskom Sv. Martine.“ Vzápätí Cincík konštatuje, že „my, ktorí sa už od roku 1936 zaoberáme myšlienkou uskutočnenia výstavby Národnej knižnice slovenskej, pokladali sme si za akúsi povinnosť vysloviť tieto myšlienky

i v takomto vzťahu, hoci už po nejednom zapadnutom ideovom náčrtku a zmarenom pláne na uskutočnenie návrhu. Sme síce presvedčení, že najviac nás budú budúci posudzovať podľa skutkov, no budú nás brať na vážky nielen na základe našich uskutočnených plánov, ale aj na základe plánov, snáh,  myšlienok a dobromyseľných predsavzatí položených na papier, hoci aj neuskutočniteľných. Tie síce pre hmotné a časové prekážky (neväziace v nás) zapadli v archívoch alebo na úradných stoloch, ale o ktorých sme vydali svedectvo.“

Hľadajúc serióznu argumentačnú bázu na obhajobu sídla SNK, skúmal Cincík aj modely fungovania vrcholných kultúrnych a vedeckých ustanovizní v zahraničí. Detailne ho interesovalo, aké cesty riešenia zvolili a najmä, ako zverili mestám významné celoštátne funkcie. Použil príklad Nemecka, kde mestom knihy bolo Lipsko, mestom ocele Essen, mestom umenia Mníchov… Logicky z toho vyvodil záver, že prečo by Slováci nemohli považovať Trenčín za „mesto odevu“, Liptovský Sv. Mikuláš za „mesto slovenského remeňa“, Nitru za „mesto slovenskej histórie“, Baťovany za „mesto slovenskej obuvi“, Kremnicu za „mesto turistiky a zdravia“, Podbrezovú za „mesto slovenskej ocele“…

Ach, tie peniaze…

Extra Cincíka zaujala myšlienka decentralizácie hospodárskeho a kultúrneho života, pričom v tomto ukazovateli dokonca na podporu svojich snáh analyzoval aj demografické údaje…

Na inom mieste zas píše, že hoci Slováci nedisponujú kráľovskými korunami, majú poklady ducha. Tie sa, ako spomína, „ukladajú v knihách, rukopisoch, dokumentoch, listinách, obrazoch…“ Keď teda načrtáva ideový model fungovania národnej knižnice, vychádza z predstáv a vízií svojich matičných kolegov a priateľov. Čiže mal ísť o bibliotéku spojenú s archívom, „bibliografickou ustanovizňou a vybavenú špeciálnymi sieňami, požičovňami, laboratóriami atď. Všetko tak, ako vyžaduje nerušené, uľahčené štúdium novodobé a obrana proti nástrahám života, prírodným i časovým.“

Isteže, Jozef Cincík nemohol uniknúť kardinálnej otázke v súvislosti s postavením budovy SNK, a tou bol nedostatok finančných zdrojov. Nadobudnuté negatívne skúsenosti so zbierkou mu logicky bránili optimisticky vnímať štedrosť a ochotu Slovákov, ako i štátnych úradov adekvátne finančne prispieť na stavbu objektu národnej knižnice. Za seba i svojich kolegov ale sľubuje, že v záujme a v prospech idey SNK budú vytrvalo pracovať aj

v budúcnosti. Dobre si však v tejto súvislosti uvedomoval, že sa od matičiarov bude okrem tvorivej a intelektuálnej činnosti vyžadovať tiež práca, ktorá „z hľadiska rozvinutosti administratívno-hospodárskeho života by im už patriť nemala.“ Ako píše, mali by na nej „participovať napríklad hospodárski, finanční a ďalší účinkujúci v tele slovenského národa“. Záverom svojho erudovaného príspevku Cincík konštatuje: „Nuž takto stojí uskutočnenie myšlienky Slovenskej národnej knižnice v slovenskom organizme v časoch, keď sebe vládneme, seba zdaňujeme, sebe staviame a sebe dávame.“ (Kvôli objektívnosti treba uviesť, že autor textu sa na niektorých miestach nevyhol súvekému ideologickému klišé, hlavne pokiaľ ide o vzťah k Nemecku.)

Prvý máj 1941

Slovenská národná knižnica s definitívnou platnosťou vznikla 1. mája 1941 – v roku osemdesiateho jubilea Memoranda národa slovenského (deň predtým bola založená Slovenská bibliografická spoločnosť). Delegáti ustanovujúceho valného zhromaždenia spolkovej SNK, konaného v budove Advokátskej komory v Martine, schválili jej stanovy, zvolili riadiace a kontrolné orgány, vytýčili najbližšie i dlhodobejšie ciele a zámery.

Aj na príklade osobnostného tvorivého vkladu a entuziazmu Jozefa Cincíka možno hodnoverne ilustrovať, že zložitý zápas o konštituovanie modernej národnej knižnice predstavuje vzácne svedectvo o konkrétnom matičnom, martinskom a celonárodnom časopriestore so všetkými jeho kladmi, ale i negatívami, protirečeniami a paradoxmi.

„Tento základný kameň Národnej knižnice slovenskej kladie Matica slovenská dňa 10. júla 1938 na pamäť dvadsiateho výročia trvania Československej republiky. Slovenský národ buduje si Národnú knižnicu slovenskú na dôkaz neochvejnej viery v svoju budúcnosť, ktorú si zaisťuje svojou prácou v tomto štáte, rozvíja v ňom svoj samobytný kultúrny život a tvorí si vlastnú národnú kultúru. Táto Národná knižnica slovenská má zachovávať budúcim pokoleniam slovenským duchovné bohatstvo slovenského národa, stvorené za stáročia minulé, má zhromažďovať duchovné bohatstvo, tvorené v čase terajšom, a jej úlohou bude aj pre budúcnosť zachovávať všetky duchovné dôkazy existencie slovenského národa, tvorené nielen na území Slovenska, ale všade, kde Slováci žijú a budú žiť. Okrem toho v tejto knižnici budeme slovenskému národu zachovávať a zhromažďovať duchovné hodnoty slovanských národov, najbližších nám v ľudstve. Budeme sa usilovať, aby v Národnej knižnici slovenskej našla miesto aj duchovná tvorba ostatných národov, lebo našou snahou a cieľom našej výstavby je stvoriť možnosti slovenskému národu, aby sa mohol vzdelávať vo všetkých náukách a odvetviach kultúry, a aby rástol na úrovni, ktorá by mu v práci a v neporušiteľnom vývine zaistila dôstojné miesto medzi národmi celého sveta.“ (Prepis textu na základnom kameni SNK)

Titulný obrázok ukazuje jeden z návrhov Jozefa Cincíka na budovu a areál Slovenskej národnej knižnice

Jozef Cincík vo svojej matičnej pracovni na Mudroňovej ulici v Martine