Ťažký krok osudu (Osobná spomienka na Vincenta Hložníka)

886

Rok 2019 je rokom stého výročia narodenia Vincenta Hložníka (22. 10. 1919 Svederník – 10. 12. 1997 Bratislava). Verejnosť si pripomenie jubileum autora, ktorý svojím životom, tvorbou, pedagogickou a organizačnou prácou vstúpil v prvej polovici štyridsiatych rokov minulého storočia do našej kultúry. Vkročil do ľudského sveta, aby v ňom svojimi dielami zanechal hlboké znamenie poznania a najmä výrazný pokus o zrod nového, hodnotnejšieho života. Týchto niekoľko slov mi – s istým zjednodušením – charakterizuje podstatu odkazu umelca pre nové storočie. Postihuje jeho vklad do slovenského – a európskeho – vývoja výtvarníctva, a predovšetkým do hľadania zmyslu existencie človeka.                                                                                V tomto roku pripravujú viaceré inštitúcie výstavy Vincenta Hložníka (Oravská galéria v Dolnom Kubíne, Považská galéria v Žiline, Danubiana v Bratislave, ART galéria Schürger v Tvrdošíne, Galéria v podkroví v Banskej Bystrici), Dušan Kállay navrhol pamätnú známku atď. Skvelý skladateľ a interpret Ivan Nagy (koncertoval aj s Dizzym Gillespiem) skomponoval komornú džezovú skladbu Rytmus tvarov, inšpirovanú Hložníkovou tvorbou. Výber z tvorby bude realizovaný najmä z troch zdrojov. Prvý z kolekcie prác, ktoré Vincent Hložník daroval v roku 1993 na národný poklad Slovenskej republiky. Druhý je z roku 2009, keď maliarova rodina venovala rozsiahly súbor diel Žilinskému samosprávnemu kraju (tie sú postupne inštalované v Považskej galérii umenia v Žiline a tvoria stálu expozíciu). Zaujímavý bude takisto okruh obrazov zo súkromných zbierok.

Predurčený na priateľstvo                                                                                            Do ateliéru Vincenta Hložníka som prišiel v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia. Mal som mimoriadnu príležitosť stretnúť sa so skutočne vzácnou osobnosťou našej kultúry a umenia. Práve mi vyšiel v Kultúrnom živote príspevok o výstave jeho absolventky Viery Bombovej. Od roku 1970 až do súčasnosti bolo umelcovo grafické dielo súčasťou všetkých kníh, katalógov, štúdií, prednášok a výstav, ktoré som autorsky pripravil doma aj v zahraničí. Mám záznamy z našich neopakovateľných rozhovorov, z ktorých značná časť zostane už len v mojom sejfe.                                                                                Hložník bol na pravé priateľstvo priam predurčený. Dôveroval ľuďom ako človek, ktorý má v sebe priveľa lásky. O to trpkejšie bývali jeho sklamania. Spoločne sme prežívali problematickejšie chvíle pri scestných pokusoch devalvovať nielen jeho neopakovateľnú tvorbu, ale celú slovenskú grafiku a základy výtvarného diela vôbec. Útoky sa začali roku 1991 a odborníci či publicisti, ktorí sa celé roky snažili adorovať Hložníkove výsledky a mali možnosť oponovať týmto názorom, zostali – ako vždy – oportunisticky a zištne ticho. K nim sa pridali „overení“ dogmatici notoricky známi „vždy principiálnym“ deklasovaním triedneho nepriateľa. Ich ľavo-pravé pozície boli transparentné popieraním akejkoľvek hodnotovej kontinuity. Bulvárne hanobenie, morálne a odborné zlyhanie však nemienim analyzovať.

Mravný imperatív umelcovho odkazu                                                                        Napokon nijaké veľké dielo nebolo akceptované v atmosfére pokojného súhlasu. Ani Hložníkovo. V roku 1997 vydavateľstvo Tatran a roku 2014 Galéria Nedbalka vydali moje monografie o živote a diele Vincenta Hložníka. Prvú knihu ešte v rukopise čítal aj umelec. Veľmi som sa potešil, že nemal ani jednu pripomienku. Ani neviem opísať, čo som vtedy cítil.                                                                                                                          Autorove obrazy, grafiky, ilustrácie, plastiky či kresby sú nielen adekvátnym vyjadrením emocionálnych pocitov pri dialógu so skutočnosťou. Sú mravným imperatívom pre chápanie našej budúcnosti. „Pokrok v umení nesmie byť negáciou histórie nášho umenia. Samozrejme, ani jeho opakovaním,“ formuloval pri našich rozhovoroch svoj názor na vývoj výtvarníctva. Koncept diela videl cez výtvarne profesionálne realizovanú myšlienku, nie pseudomódne poplatnou formou výrazu. Výtvarné umenie pozná skratku, ale skratka k umeniu neexistuje, dodajme.                                                                                Latentná, a predsa pretrvávajúca otázka sa dá interpretovať na dvoch motivických okruhoch Hložníkovej celoživotnej tvorby. Prvým je sakrálna ikonografia. Ak sa chceme dostať k jadru Hložníkových inšpirácií a chápania ich zdrojov, je nutné konštatovať, že jeho Golgoty a Apokalypsy nie sú iba tragédie a katastrofy. Sú aj podnetmi na aktivizáciu elementárnych prvkov mravnej obnovy sveta. A jeho chápanie výroku prefekta Piláta o Ježišovi pred jeho ukrižovaním Ecce homo môžeme interpretovať aj ako jednu z možností aktualizácie starého kresťanského podobenstva naliehavého ľudského posolstva. Nie sú to dogmaticky chápané náboženské kánony. Vincent Hložník čerpá námety aj v modernom umení, keď biblické posolstvá sú podnetom na tematizáciu životných osudov.

Metamorfózy človečenstva                                                                                      Mimoriadne sugestívny je ikonografický okruh zápasov či skôr premien zvieraťa na človeka a naopak. Deštruované zviera sa premieňa na beštiálneho dravca-ničiteľa, ktorý vchádza do človeka. A je tu memento: pozor, aby sa z teba nestal dravec. Alebo si v pozícii pred rozhodnutím: bude z teba zviera, alebo človek.                                                          Hložník sa predstavuje aj ďalšími ikonografickými okruhmi, ktoré v rozličných obdobiach nezaniknú, len prejdú ako rámcové témy závažnými metamorfózami: commedia dellʼarte, svet cirkusu, okruh sociálnych problémov, motívy slávneho rytiera smutnej postavy Dona Quijota a jeho zbrojnoša Sancha Panzu, tragická skutočnosť prebiehajúcej – ale aj nebezpečenstva ďalšej – vojny, predzvesti nových nebezpečenstiev, prostredie mesta s erotickým i sexuálnym podtextom, ľudské vášne a city atď. Klaun je pre Hložníka symbolom nezávislého a slobodného človeka, manéž pod šapitom sa stáva priestorom na interpretáciu ľudských drám sveta. V tomto okruhu môžeme dešifrovať aj aktuálne ľudské príbehy nášho sveta.

Grafika: svetová pýcha                                                                                               Pri dlhoročnom poznávaní diela som nadobudol presvedčenie, že autor si na ploche obrazu či grafického listu zaznamenáva sny a vízie, bôle a radosti, ale realizuje aj svoje každodenné rozhorčenia a zápasy: s úzkoprsými byrokratmi, prisluhovačmi a vždy ochotnými našepkávačmi, zradcami, pokrytcami a pätolizačmi. Keď chápeme aktivizáciu vnímateľa ako vývojovú zákonitosť moderného umenia, potom ju Vincent Hložník dokonale pochopil aj obohatil vlastným tvorivým prínosom.                                                          Roku 1962 sa po prvý raz na verejnosti prezentovala (Výstavná sieň Mladej fronty Praha) Grafická škola Vincenta Hložníka. Už vtedy (na VŠVU bol vedúcim Oddelenia voľnej grafiky a knižnej ilustrácie) sa potvrdila skutočnosť, že ako profesor pripravil a do veľkej miery i ovplyvnil význačných predstaviteľov našej grafiky (napr. Viera Bombová, Albín Brunovský, Vladimír Gažovič, Dušan Kállay, Ján Lebiš, Igor Rumanský, Emil Sedlák, Kamila Štanclová). Tvoria základ tohto umeleckého druhu na Slovensku a patria k oporám reprezentácie slovenskej kultúry vo svete (postupne k nim pribúdali ďalšie osobnosti).                      Samostatnou tvorivou kapitolou Vincenta Hložníka sú knižné ilustrácie. Na limitovanom publikačnom priestore pripomeňme aspoň to, že navrhol ilustrácie a obálky k asi tristopäťdesiatim dielam autorov domácej i svetovej literatúry.

Umelec nadčasových posolstiev                                                                                    V rokoch 1955 – 1959 zastával Vincent Hložník počas rektorovania Jozefa Kostku post prorektora a od roku 1959 do roku 1963 i funkciu rektora. Bolo to obdobie jeho mimoriadneho psychického i fyzického vypätia. Počas jeho vedenia si VŠVU upevňuje profesionálnu autoritu. Otvárajú sa nové študijné odbory i zamerania. Roku 1960 vzniká Oddelenie architektúry I (exteriérovej), ktoré viedol Dušan Kuzma, dva roky nato aj Oddelenie architektúry II (interiérovej) s vedúcim Vojtechom Vilhanom. Logicky s tým súvisí i obnovenie činnosti Oddelenia monumentálnej maľby (1960). Jeden rok ho vedie Vincent Hložník (vystriedal ho Peter Matejka).                                                                Tvorba Vincenta Hložníka sa vymyká horizontálnemu zaradeniu. Svojou autentickosťou odoláva akémukoľvek pokusu o definíciu. Zaujme neopakovateľnou hĺbkou ľudského zážitku a pocitu, životným zmyslom a pravdivosťou, špecifickým modelom sveta a jeho vyjadrením. Umelec skutočne patrí medzi rozhodujúce osobnosti nášho umenia. Pokiaľ mu prisudzujeme len prínos k rozvoju imaginatívnej línie nášho moderného vývinu, nevyčerpávame šírku jeho tvorivosti. Autorov význam je podstatne bohatší. Podnecuje k dôkladne tvorivému prístupu k hodnoteniu jeho diela a ochote objavovať v ňom nadčasové posolstvá.

Na ilustračnej fotografii                                                                                         Vincent Hložník: Jazdec z apokalypsy, olej, 1979. Foto: Igor Grossmann

Zdroj: Ľudovít Petránsky: Ťažký krok osudu. Osobná spomienka na Vincenta Hložníka. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 1 – 2 (16. 1. 2019), ISSN 0862-5999, s. 8.