Papagáj (Prvý úryvok z pripravovanej knihy Slovensko – krajina plná tajomstiev, Život na koľajniciach)

110
Ďalšia dobrodružno-náučná kniha zo série “Slovensko – krajina plná tajomstiev”, ktorej cieľom je hravým spôsobom, prostredníctvom príbehu osadeného do súčasnosti, priblížiť čitateľovi krásy Slovenska. Predstaviť mu históriu i technické pamiatky dokumentujúce bohaté dejiny železničnej dopravy na našom území. Oboznámiť ho so zaujímavými povolaniami, ktoré môžu byť v súčasnosti na ústupe, ale ktoré zanechali výraznú stopu v našej histórii. V knižnom príbehu pred očami čitateľa zasväcuje železničiar na dôchodku svojho zvedavého synovca do tajov života na koľajniciach. V osobe strýka sa prelína silný osobný príbeh človeka s príbehom železnice, ktorý zahrňuje rôzne svety viacerých generácií. 
“Budete prekvapení, koľko zaujímavostí je na železniciach! A to to možno ani nie ste najmladší. Pre dnešné deti prevažne vozené v autách je cesta vo vlaku zážitkom. Doprajme im ho s pridanou hodnotou, ktorou je táto knižka. Publikácia je aj vhodným darčekom pre akékoľvek deti či dospelých z celého sveta, ktorí prostredníctvom paralelného anglického textu objavia naše menej známe poklady. Hodnotný obsah s príbehom plným zaujímavostí sa spája s nádhernými a názornými ilustráciami. Kniha takto všestranne propaguje najekologickejší druh dopravy, o / v ktorom si každý môže aj čítať….”, hovorí Milan Kolcun, sprievodca Košicami a spisovateľ.

 

Papagáj

Pri pohľade na parný rušeň je Jankovi hneď jasné, prečo sa nazýva Papagáj. Na rozdiel od väčšiny parných rušňov, ktoré doteraz videl, nie je čierny, ale jasne modrý so žiarivo červenými kolesami. Jednoducho nádhera! Janko sa dozvedá, že rušeň vyrobili v Čechách v roku 1951 a v prevádzke bol až do roku 1980.

V zadnej časti rušňa sa nachádza veľký zásobník na vodu a uhlie, ktorý sa nazýva tender. Prednú časť rušňa tvorí zložitý kotol, v ktorom sa tvorí para potrebná na pohon kolies. „No a medzi tendrom a kotlom sa v rušni varí,“ vysvetľuje s úsmevom ujo Marián. Vďaka tomu sa stanovišťu na  parných rušňoch hovorí „kuchyňa“.

A môže v nej byť poriadne horúco! Janko sa o tom o chvíľku presvedčí aj sám. Po nezvyčajne dlhých schodíkoch sa vyšplhá až do rozpálenej kuchyne. Len čo vstúpi dovnútra, okamžite sa začne silno potiť. Uf, je tu poriadne horúco! Kým sa Janko pozorne obzerá po miestnosti, ujo Marián potiahne akúsi páku a na hučiacom zariadení uprostred kuchyne sa zrazu zjaví otvor. Jankovi sa pred prekvapenými očami objavia rozpálené uhlíky. Ujo Marián mu mlčky podáva lopatu a Janko opatrne prikladá uhlie do ohniska. Sleduje, ako sa uhlie postupne rozpaľuje až do žerava. Paráda! Na chvíľu sa cíti ako profesionálny kurič. Len keby tu nebolo tak strašne horúco…

Ujo Marián upozorňuje, že práca v kuchyni bola aj veľmi nebezpečná. Kurič a rušňovodič museli neustále dávať pozor, aby sa netvorilo pary príliš málo alebo príliš veľa. Neprestajne museli sledovať hladinu vody v kotle. Veľmi dôležité bolo, aby sa do prázdneho rozpáleného kotla nedostala studená voda. To mohlo spôsobiť obrovský výbuch a zapríčiniť veľké nešťastie. Preto je všade dookola množstvo páčok a ventilov, ktorými kurič s rušňovodičom starostlivo regulovali všetko potrebné.

Janko si zrazu uvedomí, že v kuchyni je veľmi málo miesta. Ako tu mohli počas jazdy stáť vedľa seba dvaja statní chlapi, keď sa tu sám ledva zmestí? Obráti sa k ujovi Mariánovi. Je zvedavý, či mali kurič s rušňovodičom určené presné miesta v kuchyni, kde mali stáť. Marián prikývne a vysvetlí, že kurič zvyčajne stával naľavo a rušňovodič napravo. Obaja museli byť neustále v strehu a pozorovať, čo sa okolo nich deje. V prípade potreby museli včas a správne zareagovať. „Skrátka, museli byť zohratí ako profesionálny tanečný pár,“ uzatvára ujo Marián. Janko si naplno uvedomí, aká náročná a nebezpečná bola práca kuriča i rušňovodiča na parnom rušni. Ale zároveň bola taká jedinečná a vzrušujúca…

Papagáj je očarujúci a Janko je z neho celý unesený. Zrazu mu napadne zaujímavá otázka: „Aký vie byť parný rušeň rýchly?“ Ujo Marián ochotne vysvetľuje, že bez problémov zvládne aj stokilometrovú rýchlosť. Na rozdiel od dnešných elektrických rušňov, ktoré majú elektrinu neprestajne k dispozícii, bolo pri parných rušňoch nesmierne dôležité v priebehu cesty opakovane dopĺňať zásoby vody a uhlia. Dopĺňaniu zásob sa hovorilo „zbrojenie“. Parný rušeň ako Papagáj mal na začiatku jazdy zásobu vody približne na 60 kilometrov a zásobu uhlia na 200 kilometrov cesty. V minulosti nebol problém doplňovať vodu do parných rušňov pomocou žeriavov zo zásobníkov na železničných staniciach. Dnes si Papagáj vezie so sebou cisternu s vodou, aby jej mal dostatok na celú jazdu. Podobne ako vodou, aj uhlím sa mohol parný rušeň „nazbrojiť“ v každej stanici.

Ilustrácia: Zuzana Fusková

(Ďalší úryvok nájdete už v stredu 28. 8. 2019)