Paradigmy univerzitného vzdelávania

280

JÁN DUDÁŠ

Od obdobia, keď sa Európa prebudila po dlhom spánku z cielenej nevzdelanosti, zavedenej v západnej Európe pápežom Gregorom I. v roku 600, teda od obdobia osvietenstva, je funkciou univerzitného vzdelávania osvojenie vedeckých a odborných znalostí ako príprava na budúce povolanie aj komplementárna previazanosť výchovy vzdelaných aktívnych občanov. Komplementárna previazanosť je podporená kultiváciou myslenia a rozmýšľania osvojením systémového prístupu a schopnosti vidieť a posudzovať javy v súvislostiach a v rozvoji analytického a komplexného uvažovania.

Civilizačnou úlohou univerzity je sústrediť sa na svoju hlavnú úlohu dohľadu nad našou kultúrou a určovanie jej orientácie. Hlavnou úlohou vzdelanca je hľadať pravdu, vedieť ju rozpoznať uprostred lží. Nielen pomenovať, ale aj brániť.

Paradigma vývoja vysokého školstva

Thálesova paradigma vzdelávania znamená klásť otázky bez akéhokoľvek obmedzenia a hľadať odpovede na ne. Thálesova škola je prvá „inštitúcia“, kde sa robil výskum a výučba. V tomto zmysle po účinkovaní Sokrata, ktorý ako prvý presmeroval pohľad z „neba“ na človeka, pôsobil jeho žiak Platón v známej Platónovej Akadémii, rovnako nasledujúce školy – Aristotelov Lykeion, Epikurov Képos (Záhrada) a Zenónova Stoa Poikile (Maľovaná kolonáda), Akexandrijský Múseion, Carihradská Akadémia i Athenaeum v Ríme.

Grécka kultúra má pre ľudstvo význam všeobecnej paradigmy, pretože svojím sústredením na človeka kalos kai agathos (všestranne a harmonicky rozvinutá osobnosť po stránke telesnej i duševnej, človek fyzicky zdatný a krásny, pritom vzdelaný a mravne dobrý, ušľachtilý) nastavuje mysleniu a konaniu modernej doby kritické zrkadlo.

Pápežská cirkevná paradigma nevzdelanosti

bola zavedená roku 600 pontifexom maximom pápežom Gregorom I. (596 – 604), ktorý vyhlásil výdobytky gréckej vzdelanosti za hriešne, dal v tom roku spáliť palatínsku knižnicu v Ríme, založenú cisárom Augustom, dal rozbúrať antické stavby ako neznabožské. Zakázal kresťanom štúdium matematiky, zaoberať sa prírodovedeckou literatúrou a antickými autormi. Celá antická vzdelanosť bola pápežstvom vyhlásená za výplod zlého démona (Soukup). Kresťanstvo sa stalo na veľmi dlhé obdobie účinnou zábranou vedeckého pokroku. Nepriateľské stanovisko rímskeho kresťanstva k vedám trvalo až do 19. storočia.

Rímsko-cirkevná slúžnovská paradigma nevzdelanosti

sa začala v 12. – 13. storočí po križiackych vojnách. Cirkev začala zakladať univerzity ako cirkevné korporácie na boj s názormi arabskej a gréckej vedy. Univerzitná výučba bola funkciou cirkvi, hlavným poslaním výučby bolo udržovať a upevňovať takzvané „pravdy viery“. Univerzita sa stala pákou pápežskej politiky, pápežstvo si vyhradzovalo vrchné právo nad univerzitami. Sorbonna bola nástrojom represie. Do roku 1400 vzniklo 44 univerzít, 31 založili pápeži a 13 cisári alebo iní (Špirko).

Paradigma vzkriesenej univerzity

je spojená so vzkriesením idey univerzity. Formuloval ju rektor novovzniknutej katolíckej univerzity v Dubline v polovici 19. storočia, neskoršie kardinál John H. Newman (1801 – 1890), ktorý publikoval knižne svoje názory na status univerzity, vychádzajúc z jej starodávneho učenia ako Studium Generale alebo School of Universal Learning, ako miesto sústredenia, kam prídu študenti z rôznych krajov získavať vzdelanie v každej disciplíne (Newman). Univerzita uprednostňovala zaoberanie otázkami pravdy, mala plniť úlohu pozorovateľa a ochrancu kultúrnosti v spoločnosti. Univerzita ako idea a účel je miesto, kde sa intelekt môže bezpečne pohybovať a hĺbať, je sudcom a tribunálom pravdy, je miestom kladenia otázok, verifikovaných a doplňovaných objavov, miestom zrážok mysle s mysľou, poznatku s poznatkom. Univerzita vytvára džentlmena, utvára charakterných ľudí z tých, ktorí ju navštevujú. Newman považoval univerzitu za kľúčového kormidelníka intelektuálneho vývoja spoločnosti. Pasoval ju za ochrannú veľmoc vedy a všetkého poznania, princípov, faktov, skúmania, experimentovania, objavovania a uvažovania.

Univerzitní študenti. Ilustračné foto: internet

Paradigma sekulárnych univerzít

Formuloval ju reformátor vzdelávania F. W. von Humboldt. Ak má univerzita plniť uvedené funkcie, musí byť miestom stáleho kladenia otázok a hľadania odpovedí experimentovaním. Humboldt založil sekulárnu berlínsku univerzitu ako Universitas litterarum v roku 1910, v ktorej sa uskutočňovala jednota výskumu a výučby a ktorá poskytovala všestranné humanitné vzdelanie. Humboldt rozlišoval tri inštitúcie: akadémie ako miesta čistého výskumu, univerzity ako miesta výskumu a učenia, ktoré majú úzky vzťah k praktickému životu a potrebám štátu, a bezživotné inštitúty, teda archívy, knižnice, múzeá a podobne, ktoré majú používať a kontrolovať ako akadémie, tak aj univerzity. Podľa Humboldta sa od týchto vedeckých inštitúcií odlišujú gymnáziá, ktorých úlohou je poskytovať humanitné základné vzdelanie a špeciálne školy, určené na vyššie odborné vzdelávanie. V dôsledku Humboldtovej idey vzdelania vzniklo aj humanistické gymnázium (Liessmann).

Univerzitná paradigma v totalitných systémoch

V totalitných systémoch nacizmu, fašizmu a štátneho socializmu (tzv. reálneho socializmu) nastala zmena paradigmy univerzity a jej novou úlohou bolo podporovať totalitný systém. V Nemecku sa to presadilo po parlamentnom víťazstve NSDAP roku 1933 a akademická societa sa totalite prispôsobila bez odporu, ako aj obe cirkvi – vatikánska a evanjelická.

V ZSSR sa to presadilo začiatkom dvadsiatych rokov 20. storočia po puči (tzv. VOSR), ovládnutí Ruska a vytvorení ZSSR. Následne zlikvidovali akademickú inteligenciu, ktorá sa neprispôsobila novej moci. Nová moc deakademizovala univerzity. Viaceré vedné disciplíny vyhlásili za buržoázne a nevedecké, napríklad kybernetiku, genetiku a iné. Zaviedli nové dogmatické náboženstvo marxizmus-leninizmus, ktoré svojou skostnatenosťou prispelo k prehĺbeniu vzájomnej izolácii vied (Dudáš, 2011). V štátoch štátneho socializmu (tzv. reálneho socializmu) to nastalo po druhej svetovej vojne po prevzatí moci komunistickými stranami.

Masifikačná paradigma

V období po druhej svetovej vojne nastal masový prístup k vzdelávaniu a radikálne sa menili pohľady na funkciu univerzity (Keller, Tvrdý). Vznikla hypotéza, že všemožné problémy spoločnosti sa vyriešia, keď sa uvoľní cesta k vzdelaniu väčšiemu počtu ľudí. Tieto predpoklady vyslovovali politici a novinári, ekonómovia si sľubovali vyššiu konkurencieschopnosť a väčšiu ekonomickú pružnosť, sociológovia v tom videli účinný nástroj na riešenie sociálnych problémov (Liessmann).

Masifikácia vysokoškolského vzdelania je nevyslovovaným želaním politikov, lebo znižuje mieru nezamestnanosti, odďaľuje tvrdý konflikt s realitou (Keller, Tvrdý). Masifikácia spôsobila pokles úrovne absolventov vysokých škôl. Výstižne problém v súvislosti so schopnosťou vedecky tvoriť charakterizoval akademik P. Kapica, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku: „Chromého chodiť nenaučíš, aj keď doňho investuješ veľké peniaze.“

Utajená anticivilizačná indoktrinačná paradigma

Táto paradigma sa týka celého školstva. Nastolila ju frankfurtská škola sociológie (FŠS), založená roku 1923, ako lacnejšiu mäkkú silu (soft power) na ovládanie obyvateľstva. Tvorí ju najmä školstvo, médiá, humanitárne nadácie, think tanky, tretí sektor a podobne. Táto mäkká sila vytvára indoktrináciu. Hlavnú indoktrináciu robia školy i univerzity, sú však mimo pozornosti. Aktuálna indoktrinácia sa odohráva na základe každodenného spravodajstva, robia ju médiá. FŠS nastolila požiadavku tzv. kultúrnej revolúcie a začala transformovať marxizmus do kultúrnych pojmov. Nastúpila dlhý pochod inštitúciami. Západ skazíme tak, až bude smrdieť,“ zhrnul úsilie frankfurtskej školy sociológie jej člen W. Münzenberg a navrhol: „Musíme organizovať intelektuálov a s ich pomocou rozložiť západnú civilizáciu“ (Matthews).

Neomarxisti ako dediči FŠS následne celkom ovládli univerzity a vedú svojich študentov k tomu, aby zdravý rozum nahradili tzv. politickou korektnosťou. Pod neomarxistickú hlavičku patrí feminizmus, neoprogresivizmus, postkolonializmus, politická korektnosť, LGBTI agenda a multikulturalizmus vo svetle dnešnej utečeneckej imigrácie do Európy (Strážan).

Paradigma bolonskej reformy

navrhla jednotný rámec európskeho vysokého školstva so zámerom, že budú existovať dva cykly: štúdium a postgraduálne štúdium. Bolonská reforma však rozbúrala vyše 600-ročnú štruktúru univerzitného vzdelávania, reprezentuje ďalšiu degradáciu vysokého školstva, produkuje protovedecky vzdelaných bakalárov, redukujúc vysokoškolské vzdelanie na profesijné vyučenie. Navyše podriadila univerzitnú intelektualitu ekonomickej subkultúre. Bakalársky program likviduje zmysel univerzity ako miesta vedeckej prípravy na povolanie, umožňuje absolvovať VŠ aj nedoštudovaným. Zavedenie bakalárskeho stupňa vzdelávania je nielen útekom od kvalitného vzdelávania, reprezentuje celkom zbytočnú reštrukturalizáciu univerzitnej výučby, navyše je z dlhodobého hľadiska krátkozraké a kontraproduktívne. Význačnejšie jej označenie je bolonská deforma univerzitného vzdelávania (Liessmann, Dudáš, 2011). Len kvalitné vzdelanie v basic sciences poskytne študentom fundované poznatky nevyhnutné na vyrovnávanie s budúcimi výzvami neustále sa meniaceho sveta. Rozumné východisko je plnohodnotné inžinierske a magisterské štúdium, ktoré umožňuje vedecké vzdelávanie (Fisher).

Závery

Thálesova humanitná paradigma vzdelávania bola začiatkom stredoveku nahradená antihumánnymi paradigmami pod taktovkou rímskej cirkvi. Vedecký racionálny prístup k svetu prerušený roku 600 pápežom Gregorom I. a vrátený o 1 200 rokov dozadu sa začal obnovovať až po 12. storočí, k nadväznosti na antickú grécku kultúru v skutočnosti došlo až počas európskej renesancie v 15. – 16. storočí, iniciovanej Byzanciou. Teda zabrzdenie civilizačného vývoja o 2 100 až 2 200 rokov bolo spôsobené rímskou cirkvou. Newmanova, ako aj Humboldtova paradigma nadväzujú na Thálesovu paradigmu a predstavujú návrat k civilizačným paradigmám univerzitného vzdelávania. Paradigmy totalitných systémov aj utajená anticicilizačná paradigma reprezentujú utilitaristický paleolitický prístup k vzdelávaniu. Bolonská reforma je v rozpore s novohumanistickou ideou vzdelania ako programu sebautvárania človeka a vedie k tvorbe fantómovej inteligencie.

Ilustračné foto: pixabay.com