Päťdesiat rokov od zákazu jednej básnickej skladby a jej zošrotovania

109

Pomaly sa začalo zmrákať nad Slovenskom a nad jeho na ten čas pozoruhodne slobodnou a pestrou básnickou tvorbou, ktorá v ničom nezaostávala za poéziou susedných a širšie aj európskych národov. Darilo sa básňam ešte aj dva roky po okupácii, vychádzali knižky, ktoré vyvolávali záujem, kupovali si ich najmä mladí ľudia a literárne povedomie sa nieslo prakticky celou generáciou dvadsaťročných a tridsaťročných. Nebolo zvláštnosťou stretať sa na večeroch poézie, diskusných i tvorivých – veľmi často spontánnych – fórach. Nečudo. Išlo o myšlienky, išlo o postupné hojenie tráum a prehĺtanie urážok, ktoré spôsobila okupácia spoločného štátu Slovákov a Čechov.
Na samej hrane lámajúceho sa času vydalo vydavateľstvo Matice slovenskej začínajúcemu autorovi Antonovi Strakovi doslova útlu knižku veršov Raz každému nad hrobom kohút zakikiríka. Skladba (menšia poéma) bola venovaná vtedy ešte žijúcemu básnikovi katolíckej moderny Jánovi Harantovi. Jemu – ako napokon väčšine tvorcov modernej duchovnej literatúry sa zatiahla opona po roku 1948. (Núka sa analógia s udalosťami po roku 1968, presnejšie išlo o najtvrdšie roky nastupujúcej normalizácie – 1970 – 1971 a nasledujúce, až do postupných „odmäkov“ od roku 1986 až 1989.)
Haranta vydal do roku 1948 len štyri básnické knižky, poslednú r. 1947. Zákaz publikovania ho však neodradil, tvoril v tichu vidieckych fár v Strečne, v Zákopčí a napokon v Svinnej. V rukopisoch po ňom ostalo vyše štyristo básnických textov a tlačou vyšiel jediný útly súbor básní Zastretý život (1971). Rok v zátvorke je zároveň rokom, keď z „nemilosti vrchnosti“ sa básnická skladba mladého autora Antona Straku stala zo dňa na deň nielen nepohodlnou, keďže vo veršoch básnik ukryl pravdu, bôľ i poníženie, ale práve  pre tú ukrytú a zároveň do očí bijúcu pravdu aj nebezpečnou. Veď to budú čítať mladí. A tí si vedia dať dve a dve dokopy. Aj v druhom speve jasne vyslovenej sedmičke* porozumejú, pochopia,  kto je (kto bol) blázon, kto strašiak, kto sa hral na vojakov a kto upálený vstupoval na loď Noemovu.
Poľahky by sme tie symboly dešifrovali aj dnes, dokonca by v nich našli význam a zmysel aj tí, čo si nemajú ako ani prečo pamätať nielen potupu okupácie, ale ani roky po nej, v ktorých sa tak ťažko, preťažko dýchalo. Najmä niektorým. Medzi nimi aj učiteľovi Antonovi Strakovi, ktorý bol dobrý na vymetenie každého nepohodlného kúta, zvládnutie každej nepríjemnej práce. A ešte nachádzal silu na oponovanie nalievačom ideologických žbŕnd do otupených ľudských mozgov.
Ocitla sa kniha na hranici. Novodobí Koniáši to robili potichu. Jeden deň knižka bola, na druhý deň po nej neostal ani prach. Stovky takých knižiek sa podarilo len veľmi potajomky a s istou mierou rizika uchovať, aby neskôr predsa len vyšli na denné svetlo, aby sa s nimi a ich autormi mohli zoznámiť všetci (čo o to stáli, pravdaže).
Tak sa aj skladba Antona Straku Raz každému nad hrobom kohút zakikiríka dožila nového, dôstojného vydania. Nedožil sa ho autor.

* Varšavskú zmluvu, ktorej armády sa v auguste 1968 podieľali na okupácii ČSSR, uzavrelo v roku 1955 sedem členských krajín (pôvodne 8, Albánsko časom odstúpilo).

Anton Straka (22. 9. 1942 – 17. 3. 2012). Básnik, prozaik, kultúrny činiteľ a organizátor (zakladateľský podiel na projektoch Palárikova RakováJašíkove Kysuce; obe podujatia prebiehajú každoročne až do súčasnosti), člen Spolku slovenských spisovateľov a jeho funkcionár. Autor šiestich básnických zbierok a dvoch zbierok poviedok určených deťom.

Ján Haranta (3. 12. 1909 – 27. 3. 1983!. Básnik a prekladateľ. Predstaviteľ slovenskej katolíckej moderny. Teológiu vyštudoval na univerzite v Štrasburgu. Ako kaplán pôsobil na viacerých miestach (o. i. v Trenčianskej Teplej a v Trenčíne), v rokoch 1942 – 1950 vyučoval náboženstvo v Žiline, od roku 1963 bol až do smrti správcom fary v Svinnej.
Je autorom štyroch zbierok poézie a jedného krátkeho výberu z bohatej rukopisnej tvorby z čias zákazu publikovania.
Zostavil antológiu zo svetovej náboženskej lyriky O tebe spieva zem (1943)

Peter Mišák

Raz každému nad hrobom kohút zakikiríka
(úryvok)

II.

Prázdna zvonica
Len uprostred čaká hompáľajúce sa srdce
skrehnuté od lásky k blížnym
plné jazvičiek striehne
Lebo dnes i proti nám vlôastná krv čaká
Veď aj na smrť sa čaká inakšie

Všetci čakáme už od pôrodu dňa
keď strechy predrali sa nocou
až po úder okovaných krokov
kým nás neobliala roztrasená hmla

Malé biele obláčiky
tíško vzlietajú nad hlavy stromov
tŕňové korunky im zbrázdili čelá
a sedem otrhaných bláznov vykrikuje
za večera
Zahrajme sa na vojačikov
Šable flinty máme
Zahrajme sa s guľkami

Sedem usilovných bláznov
už od ranného zvonenia
z poslednej bystrej rybičky kožu zdiera

(Zabili včelu
Zabili vtáčika
Zabili človeka
Zabili báseň)

Dopoly odkrytú

Upálení v radoch vystupujú
na loď Noemovu