Pavol Vitek: Sibírske siroty 1. Bajkalsko – amurská magistrála

101

BRATSK  – БРАТСК

Bratia Slováci

Časový posun oproti Moskve +5 hod.

Precestovanie železnice BAM od jej nultého kilometra v Tajšete po konečnú v prístave Sovietska Gaváň na brehu Tatarského prielivu sme mali rozplánované na päť etáp. Úvodná časť tripu bola dĺžkou trasy a časom trvania najkratšia. Vzdialenosť medzi Tajšetom a Bratskom – Padunskije Porogi, kde sme sa rozhodli urobiť celodennú zástavku, je 326 kilometrov. Vo vozni strávime 5 hodín a 45 minút. Na presnosť ruských vlakov sme zvyknutí z letnej cesty po Transsibe. Po prvých dvoch skúsenostiach môžeme konštatovať, že v zimnom režime sú rovnako spoľahlivé. Pojezd, v ktorom sa vezieme, má pred sebou poslednú pätinu z 5 546 kilometrov z Moskvy do Sevorobajkalska na brehu najhlbšieho jazera na svete. Tomu zodpovedá počet pasažierov. Vagón je poloprázdny a my so Saškou sme v kupé sami. Neoplatí sa nám postielať, príchod do Pudunských Porog je o 23:40. Vlak stál v Tajšete pol hodiny. Čas sme využili na vybalenie sa. Potom ako sme sa pohli, sedíme prilepení k oknu a pozorujeme krajinu. Slnko je už nízko nad obzorom. Železnica smeruje k severovýchodu. Do západu slnka sme toho veľa vidieť nestihli: niekoľko drevených domov na okraji Tajšetu, zasneženú rovinatú krajinu a samozrejme brezy. Nastala tma. Večerou sme sa nemuseli zaoberať. Boli sme nasýtení dobrým neskorým obedom. Z batožiny sme vytiahli amerického sprievodcu a zložku s pred cestou nazbieranými informáciami. Uvarili sme si do kovových hrnčekov čaj a začali listovať v knihách. Klasický obraz cestujúcich na ruskej železnici. O čo menej vidíme z okna, o to viac sa dočítame. Americkí autori majú BAM detailne opísaný – po kilometroch. Zaujímavým zdrojom informácií sú rôzne ruské internetové stránky. Dostatočne sme sa zásobili, teraz už len čítať.

Bratska má štyri železničné stanice. My sme pricestovali aj odcestovali zo stanice Padunskije Porogi. Foto: archív P. Viteka a A. M. Vitekovej

Tento úsek BAMu je jeden z najstarších. Relatívne rýchlo po roku 1932, kedy bolo prijaté rozhodnutie o stavbe paralelnej železnice s Transsibom, sa začali stavebné práce. Hlavne väzni z pracovného tábora Tajšetlag stačili do začiatku Veľkej vlasteneckej vojny pripraviť podložie na dĺžke 124 km od Tajšetu po Čuny. Koľajnice boli položené iba na 58 kilometrovom úseku. Napriek skoro dvojnásobku počtu pracovnej sily ako pri budovaní Transsibu koncom 19. storočia, stavba pokračovala veľmi pomaly. Vojna práce na BAMe úplne zastavila. Položené koľajnice boli demontované a odoslané do európskej časti ZSSR. Do blízkosti frontu boli presunutí väzni táborov s technickými zručnosťami. Pracovali v opravárenských dielňach. Časť skončila na fronte v trestaneckých oddieloch. S budovaním BAMu na západe sa znovu začalo v roku 1945. Tábory Južlag a Ozerlag naplnili desaťtisíce japonských vojnových zajatcov a „Chabrinci“. Rusi, ktorí sa „zabudli“ po postavení prvého variantu Transsibu  v mandžuskom meste Chabrin. Po porážke militaristického Japonska boli považovaní za vragov národa – nepriateľov ľudu. Hlavne ich technické a organizačné skúsenosti zo stavby Transsibu a Krugobajkalskej železnice významne zvýšili tempo budovania. Už v decembri 1947 boli položené koľajnice do Bratska. Prevádzka železnice sa začala v lete roku 1951.

Bratsk v dobe Sovietskeho zväzu patril medzi jedno z mála miest na Sibíri, ktoré boli prístupné inostrancom – zahraničným turistom. Zoznam zakrytych gorodov – uzatvorených miest po trase Transsibu a BAMu bol, naopak, veľmi dlhý. V súčasnosti asi 250 tisícové mesto sa tiahne desiatky kilometrov po brehu Bratského mora, priehradnej nádrže na rieke Angara. Bratsk má  celkovo štyri železničné stanice. My sme pricestovali na vokzal Padunskije Porogi. Bolo niekoľko minút pred polnocou. Sprievodcom je tu Jurij – Jura. Päť dní pred naším príchodom som s ním telefonoval. Avizoval som mu, aby v programe prehliadky mesta rátal s návštevou katolíckeho kostola sv. Cyrila a Metoda. Na jeho existenciu som natrafil na internete pri hľadaní informácií o pamätihodnostiach.

„Jura, zisti si cestu. V Bratsku sme v nedeľu a rozhodli sme sa, že pôjdeme na omšu.“

V tom čase som už veľmi pozorne sledoval vývoj predpovede počasia. Ako už viete, nebola veľmi povzbudivá. Prognóza teploty na najbližšie dní okolo mínus 50 °C a dosť silný vietor. Nič mimoriadne pri takej veľkej vodnej ploche. Ak sa to nezlepší, tak nás čaká v Bratsku pocitovo dobrých mínus 60 °C. Pre Juru bolo počasie v telefonickom rozhovore najdôležitejšia téma.

„Pavol, do kostola vás doveziem. Na to sa spoľahnite. U nás v Bratsku je teraz chladno.“ Ako krásne sa vyhol konkrétnej teplote, pomyslel som si. Zjavne v nás nechce pred príchodom vzbudiť paniku.

„Viem, sledujem predpoveď počasia.“

„Hlavne sa teplo oblečte,“ dostávam do telefónu nie radu, ale rozkaz. „My sa budeme starať nagrevať – zakúrime pre bratov Slovákov,“ dodáva mi Igor nádej na zmenu počasia, oteplenie.

(Ďalšiu časť úryvku z knihy môžete čítať od 17. 7. poobedia.)