Pavol Vitek: Sibírske siroty 2. Bajkalsko – amurská magistrála

69

Hotel v Bratsku bol výkladnou skriňou sovietskeho turistického priemyslu. Ako pred tridsiatimi rokmi, tak to zostalo aj dnes. Na recepcii sedela mladá slečna s moderným outlookom, najnovším modelom mobilu Apple. Drevená skrinka s priehradkami na kľúče od izieb bola nefalšovaným historickým kúskom nábytku. To nás mohlo pripraviť, akú kvalitu ubytovania očakávať. Administratíva pri registrácii veľmi pripomínala časy mojich prvých služobných ciest do Ruska a na Ukrajinu na začiatku 90. rokov minulého storočia. Nebudem vás unavovať detailným opisom, len skonštatujem, že v prvej izbe, ktorú sme dostali, sa nedalo nocovať. Po reklamácii sme dostali druhú izbu s podstatne vyššou kvalitou. Logiku recepčnej, prečo nás hneď neubytovala v lepšej izbe, sa mi dodnes nepodarilo identifikovať. Možno si s inostrancom chcela opakovane pokomunikovať. Alebo chcela, aby si znovu vychutnal prepravu výťahom deduškom. Neviem, či viac stonali dvere kabíny pri otváraní a zatváraní sa alebo ťažné laná. V každom prípade od  okamihu ako sme zatlačili tlačidlo a privolali výťah až po vystúpenie z neho naša hladina adrenalínu zodpovedala otázke neustále sa opakujúcej v našej hlave: „Odtrhne alebo neodtrhne sa výťah?“

Asi by ste sa ma teraz radi opýtali, prečo som nešiel po schodisku. Nenabral som odvahu. Niektoré poschodia medzi recepciou a ôsmym podlažím, kde sme mali izbu, sa rekonštruovali, v niektorých nebolo ubytovanie, ale prenajaté administratívne priestory. Nechcelo sa mi blúdiť po budove alebo natrafiť na uzamknuté dvere a nakoniec sa tak či tak vrátiť k tomu technickému zázraku – výťahu. Príjemným zážitkom by iste nebolo zobudiť nejakého ochrankára a vysvetľovať mu, ako som sa ocitol v jeho rajóne. Pripomeniem, že bolo po polnoci. Sme na Sibíri, tu sa to hemží šamanmi a duchmi. Nemal som pri sebe pre nich suvenír. Najviac sme sa spoliehali, že v prípade potreby ich sympatie získame darom 72% slovenského likéru Tatratea. Ten však ostal v nevybalenej taške na izbe. Bez váhania som sa rozhodol opakovane využiť výťah. Prvú cestu s nami absolvoval aj Jura. Tváril sa, že je to absolútne spoľahlivé zariadenie. Keby bolo v kabíne zrkadlo, videl by som v ňom chlapa tváriaceho sa, že je v absolútne spoľahlivom výťahu.

Kufre medzi izbami sme sťahovali za asistencie zjavne podráždenej dežurnej z poschodia. Prejavovala len minimálne nadšenie z toho, že ju o jednej po polnoci zobudila recepčná, aby nám otvorila druhú izbu. Od etážových dežurných som si už, veru, v Rusku dávno odvykol. Pre mňa to bolo poriadne retro a pre už polospiacu Sašku ako účinkovanie v nejakom historickom filme z  časov detstva rodičov.

Naša nová izba bola veľmi podobná tej prvej. Zásadný rozdiel bol v okne. V prvej izbe bolo drevené, krídlo do rámu zalepené, priklincované, priskrutkované. Skrátim: hoteloví inštalatéri použili všetky dostupné technické možnosti, aby sa okno nedalo otvoriť. V izbe bolo nielen neznesiteľne teplo, ale vyčuchali sme tu vôňu všetkých ubytovaných za ostatný mesiac. V druhej izbe bolo okno plastové. Po otestovaní, či sa dá otvoriť, sme dežurnej oznámili: „Vynikajúca komnata – izba. Tu ostaneme spať.“ S naším rozhodnutím bola veľmi spokojná. Vyvetrali sme a rýchlo zaspali.

Podľa dohody ráno pred desiatou prišiel na našu izbu Jura, aby nám, konkrétne dáme (moju ťažkú batožinu ignoroval), pomohol s taškou. Pred budovou na nás čakalo, ako inak, ojazdené japonské auto s naštartovaným motorom.

„Jura, nebojíš sa, že ti niekto spred hotela ukradne auto?“

Náš gid sa na mňa pozrel akoby som spadol z hrušky. „Nie. Keď je chladno ako uplynulé dni, v meste bolo mínus 48 a v okolí až mínus 55, tak mám zapnutý motor celú noc. Na sídlisku, kde bývam, to takto robia všetci, ktorí potrebujú ráno jazdiť.“

Bolo mi jasné, že otázka kradnutia je tu vyriešená, ale nedalo mi nespýtať sa na miernejšiu verziu odcudzenia opusteného auta s bežiacim motorom.

„Ani nejakých čerstvých absolventov autoškoly nenapadne sa v noci trochu povoziť na naštartovanom aute?“ pýtam sa ďalej Igora.

„Nie. Kedysi dávno áno. Dnes určite nie.“

Ulicami Bratska smerujeme do kostola sv. Kirilla i Mefodeja.

Katolícky kostol sv. Cyrila a Metoda v Bratsku založili Slováci. Foto: archív P. Viteka a A. M. Vitekovej

(Ďalšie pokračovanie môžete čítať od 19. 7. poobedia.)