Pavol Vitek: Sibírske siroty 3. Bajkalsko – amurská magistrála

68

Ctihodná sestrička, sediaca na lavici za našimi chrbtami, nám podáva dva spevníky. Ukazuje nám stránku s piesňou, ktorou sa bude bohoslužba začínať. Neplánujeme sa zapojiť spevom do obradu. Ani ja, ani Saška nie sme požehnaní hudobným talentom. Nemienime kaziť umelecký dojem. Sestrička ma počas omše pravidelne jemne pichne do chrbta. Je mi jasné, že dostanem nový pokyn, ktorú stranu si máme s dcérou v spevníku nalistovať. V ruskom texte kontrolujeme, či veriaci správne spievajú. Pri odriekaní modlitieb sa k nim pripájame a velebíme cárstvo – kráľovstvo nebeské. V kostole nie je veľa ľudí. Tak dvadsať. Najmä ženy. Mužský rod zastupujú kňaz, jeden chlapec, náš sprievodca (toho ale za katolíka nemôžeme rátať) a ja.

Po bohoslužbe a rozlúčení sa s domácimi sa kňaz – otec Tomáš začína venovať novým ovečkám:

„Vy ste Slováci. Pavol, ty si mi volal pred týždňom?“

„Áno. My dvaja, ja a dcéra, sme zo Slovenska a tu je náš sprievodca z Bratska, Jura.“

Otec Tomáš si s nami podáva ruky a začína rozprávať: „Keď si mi telefonoval, myslel som, že na návštevu sa ohlasujú bratia Slováci z misie ďaleko na severe v Jakutsku. Čudoval som sa, že v týchto päťdesiatstupňových mrazoch sa nás chystajú navštíviť. Pomyslel som si, že asi preto, že môžu cestovať skratkou po zamrznutých riekach. Veľmi som obdivoval ich odvahu, že sa v takých zlých poveternostných podmienkach vydajú na takú ďalekú cestu. Keď si v závere spomenul, že pricestuješ s dcérou, uvedomil som si, že asi nebudeš bratom Slovákom z Jakutska.“ Otec Tomáš sa veselo chichoce nad sebou samým. „Ja som z Poľska. V Bratsku pôsobím už deväť rokov.“

„Ja som tiež Poliak,“ okamžite vstupuje do našej debaty sprievodca Jura, „som potomok po vyhnancovi. Môjho pradeda poslali do Bratska za účasť na povstaní v roku 1863.“

Naším poľským spoločníkom žiaria oči. Obchodnícka krv tohto národa sa nezaprie:

„Som turistický sprievodca, možno by ste niekedy potrebovali takéto služby,“ robí Jura hneď po zoznámení sa s kňazom svoj obchodný marketing.

„Máme často návštevy. Dajte mi číslo vášho mobilu. Určite sa dohodneme,“ odpovedá mu poľský misionár.

„Otec Tomáš,“ obnovujem našu komunikáciu, „doniesli sme vám nejaké darčeky zo Slovenska. Tu je náš 72% bylinkový likér –Tatranský čaj. Počuli sme, že pri vysokých mrazoch na rozdiel od vodky nezamŕza. Ak by vám niekedy zamrzlo omšové víno, náš Tatratea ostane v tekutom stave.“

Kňaz bez urážky, naopak, s neskrývaným nadšením a radosťou, prijíma malú plastovú fľaštičku. Z vrecka vyberám dvojeurovú jubilejnú slovenskú mincu z roku 2013. Presne takú, akú sme rozdávali sprievodcom pri našej ceste po Transsibe v lete 2016. „Tu sme vám zo Slovenska priniesli svätých Cyrila a Metoda.“

Otec Tomáš sa veľmi potešil tomuto darčeku. „Našu misiu a kostol založili Slováci pred dvadsiatimi rokmi. Neskôr sme ich vystriedali my, Poliaci. Veď kto by sa už na svete dohovoril, ak nie Poliak s Rusom.“

Saška sa po mojom boku uškŕňa. Asi si spomína na naše skúsenosti z turistických pobytov na rôznych miestach Ruska, kde sme sa presvedčili, že tieto dva národy medzi sebou komunikujú zložito, sú voči sebe veľmi opatrní, dokonca sme zažili aj prípady neochoty či až nepriateľstva. Možno má otec Tomáš iné skúsenosti.

„Slováci dali kostolu názov. Pôsobil tu otec Miloš. Teraz je v Čite v Zabajkalsku. Mojím veľkým snom je niekedy cestovať na Slovensko a priviesť do nášho kostolíka relikviu sv. Cyrila a Metoda.“

Spomíname, že na týchto svätcov sme natrafili vo Vladivostoku, konečnej našej cesty po Transsibe. „Tam stoja nad prístavom v zálive Zlatý roh a oznamujú lodiam prichádzajúcim z Tichého oceánu, že vstupujú do kresťanskej krajiny.“

Kirill i Mefodej sú v Rusku veľmi populárni. Často k nám do kostola prídu pravoslávni veriaci. Podľa názvu si automaticky myslia, že idú do svojho chrámu. Len sa čudujú, prečo je tu namiesto kupoly veža.“

„Nikde tu však nevidíme obraz týchto svätcov.“

„Pavol, pozrite sa na chór,“ otec Tomáš nás už smeruje k dreveným schodíkom vedúcim k obrazu. V kostole sme sa poriadne vyhriali. Väčšina chrámov, ktoré sme po ceste BAMe navštívili, boli príjemne vykúrené. Náš gid Jura usúdil, že naakumulované teplo môžeme vydať pohybom po prírode a previezol nás na obhliadku múzea drevenej ruskej architektúry a kultúry pôvodného obyvateľstva, Evenkov.

Otec Tomáš očakával príchod návštevy bratov Slovákov z Jakutska. Foto: archív P. Viteka a A. M. Vitekovej

(Ďalšie pokračovanie môžete čítať od 23. 7. poobedia.)