Pavol Vitek: Sibírske siroty 4. Bajkalsko – amurská magistrála

58

Jura zaparkoval na malom parkovisku pod vysokými borovicami a brezami. Už nás neprekvapuje, že sme tu jediné auto. V malom drevenom domčeku – pokladni kupujeme vstupenky. Ženčšina sediaca v búdke máličko pootvorila okienko. Zjavne dbá na to, aby jej uniklo čo najmenej tepla. Úzkou štrbinou vymieňame ruble za vstupenky.

Múzeum má dve časti: jedna je venovaná Evenkom a druhá je skanzenom ruskej dediny. Začíname expozíciou pôvodného obyvateľstva. Kráčame lesom, cestičkou v snehu vyšliapanou pre jedného človeka. Jura je veľký rozprávač, tu má však sťažené podmienky. Ideme za sebou, máme hlboko do čela natiahnuté ušianky, cez ktoré sa nepočujeme. Náš sprievodca je v čele a podľa dôležitosti zastavuje, aby nám vysvetlil čo vidíme. Stojíme často, vlastne pri každom exponáte. Postupne sme sa naučili identifikovať rôzne smerovníky. Tými sú konáre. Majú systém, ako sa ukladajú a tak vieme, kedy máme ísť rovno, kedy do kopca, kedy doprava… Pokračujeme v inštruktáži, ktorá sa začala v Krasnojarsku. So Saškou sme to nazvali „školenie pre prípadný pobyt v divokej tajge.“

Na okamih sme sa ocitli akoby v soviestkej filmovej rozprávke Morozka – Mrázik. Foto: archív P. Viteka a A. M. Vitekovej

Počas prechádzky ani neviem ako sa Jura dostal k Džigischánovi:

„Najväčší vojvodca všetkých čias a národov, zakladateľ najväčšieho impéria v dejinách, zanechal po sebe obrovské množstvo potomkov. U nás sa hovorí, že je to každý kto má na ľavej časti zadku veľké znamienko.“

Jura musel zaregistrovať, že som sa pri tejto informácii trochu pousmial. Pokračoval odbornejšie:

„Tejto téme sa venoval aj seriózny vedecký výskum. Podľa špecialistov na genetiku je v Mongolsku, Strednej Ázii a Rusku asi 16 miliónov priamych potomkov Temudžiho. Stal sa otcom národov. Naozaj. Dokazujú to rovnaké mutácie v chromozóme Y. “

Vzhľadom na expanziu Tatárov aj na Slovensku si teraz urobte prestávku v čítaní a odbehnite na chvíľu do kúpeľne skontrolovať, či nie ste rodina s Džingischánom. Ja som svoju zvedavosť uspokojil v nekomfortných podmienkach na toalete vo vlaku z Bratska do Severobajkalska. Medzi jeho príbuzných nepatrím.

Z lesa sme vyšli na rozľahlú planinu so skanzenom ruskej drevenej architektúry. Okrem niekoľkých domov – usadlostí a kostolíka – tu stál aj ostrog – kozácka pevnosť. Hnedé drevené stavby ostro kontrastovali s bielou pokrývkou krajiny. Občas zasvietilo slniečko a zmrznutý sneh v jeho lúčoch poriadne iskril. Celý skanzen sa strácal v obrovskom sibírskom priestore, ktorého nekonečnosť umocňovala hladina bratskej priehrady. Silu mrazu sme cítili na tvári a počuli. Sneh pod nohami romanticky chladno vŕzgal. Cez biele mantinely sme vstupovali do jednotlivých domov. Neboli vykúrené, ale ako také ohriatie nám vždy poskytli. Teplo sme si znova užili v Jurovom aute. Nasleduje cesta k vyhliadke na obrovský priehradný múr Bratského mora. Počas jazdy náš sprievodca rozpráva o nedávnej minulosti mesta:

„Bratsk sa po rozpade Sovietskeho zväzu stalo najkriminálnejším mestom v Rusku. Súviselo to s lesným hospodárstvom. Vyrúbali sa obrovské plochy zločineckými skupinami. V tých časoch neexistovala štátna správa. Všetko bolo skorumpované, vrátane milície. Bratsku sa obyvatelia iných častí Ruska vyhýbali. Bežným ľudom sa, pravda, streľba a vraždy vyhli. Dialo sa to v kriminálnych štruktúrach. S príchodom Putina k moci sa všetko rezka – rýchlo ukončilo. Kriminálnikov posadili v ťurmu – zavreli do väzenia. Časť týchto autorít sa polepšila a dnes sú z nich úspešní biznismeni, vážení občania.“ Jura sa usmieva. „Čo narobíš, tak to býva.“

Počas tohto detektívneho príbehu sme sa dostali na cestu vedúcu priehradným múrom. Nad nami je železničná trať BAM. 1430 metrový úsek magistrály vedie po priehradnej hrádzi. Podvečer ňou pocestujeme smerom na Severobajkalsk. Ideme po širokej vozovke, naľavo pod nami v hĺbke viac ako 100 metrov je rieka Angara. To si môžeme však iba predstavovať. Vo výhľade nám bráni protismerný pruh a hlavne vysoký nepriehľadný plot.  Na pravom brehu rieky Jura odbočuje z hlavnej cesty a postupne klesáme. Dostali sme sa do lesa na úzku cestu. Vlastne sú to len koľaje od kolies aut, vyjazdené v hlbokom snehu. Spoločne s naším vodičom prežívame niekoľko pomaly sa vlečúcich minút. Tŕpneme, aby sme nestretli auto v protismere. Tu nie je možnosť vyhnutia sa. Iba cúvanie. Ak zídeme z vyjazdených koľají, máme smolu. Budú sa nám veľmi hodiť skúsenosti načerpané v múzeách o prežití v tajge. Jura musí ísť autom plynulo a primeranou rýchlosťou. Inak nám hrozí, že vyletíme z koľají. Konečne zastavujeme na malej plošine na brehu Angary. Výhľad na betónový priehradný múr nad nami je skutočne impozantný. Dopĺňa ho rieka pokojne tečúca širokým korytom napravo od nás a vysoká, strmá skalná stena za naším chrbtom. Mierne šumenie Angary občas prehluší kovovým hukotom nákladný vlak idúci po priehradnej hrádzi.

Impozantná stavba, ktorá prehradila rieku Angara. Foto: archív P. Viteka a A. M. Vitekovej

(Ďalšie pokračovanie môžete čítať od 25. 7. poobedia.)