Pavol Vitek: Sibírske siroty 5. Bajkalsko – amurská magistrála

59

Náš sprievodca po Bratsku mal pre nás ako vyvrcholenie prehliadky mesta pripravenú návštevu knižnice. Keď nám to oznámil, začudovane sme sa na seba so Saškou pozreli. Z dovoleniek spojených s poznávaním miest alebo krajín máme skúsenosti s návštevami knižníc. Asi najviac sme ich videli na hradoch a zámkoch v Českej republike. Priestranné miestnosti s masívnym dreveným nábytkom, vysoké steny obložené poukladanými knihami, ktorých chrbty samé osebe prezrádzajú, že ak budete mať možnosť v nich listovať, dozviete sa dramatické príbehy, alchymistické recepty alebo sa poučíte z klasickej literatúry. Bratsk však zjavne nijakým zámkom nedisponoval.

Knižnica Serbského nesídli v žiadnom zámku. Foto: archív P. Viteka a A. M. Vitekovej

„Dnes, v nedeľu, je knižnica zatvorená, ale ja som sa dohodol s jej riaditeľkou, že ju pre vás otvorí,“ veľmi vzácne sa tváriaci Jura nám oznámil, akú vec pre nás vybavil. To sme už kľučkovali medzi panelákmi. Tých je tu v Bratsku skutočne veľmi, veľmi veľa. Ešte stále čakajúce na zateplenie, s typicky smutnou sivou panelovou fasádou. Niektoré okná pôvodné,  drevené. Väčšina však už je vymenená za plastové. A balkóny? Ich zasklenie okamžite prezrádza finančné možnosti majiteľa a jeho vkus. Čo sa týka architektúry, ťažko by vám napadlo niečo nové. Každý balkón je originál. Rozmýšľam, ako sa tieto na prvý dojem neradostne vyzerajúce sídliská zmenia, keď ich zateplia a fasády namaľujú pestrými, a tu v chladnej Sibíri by som odporúčal teplými, farbami. Doma s tým už máme skúsenosť. To, čo je tu na sídliskách moderné a veselé, sú ihriská pre deti. Tie žiaria nielen farbami, ale aj úsmevmi hrajúcich sa detí. Bez ohľadu na poriadny mráz. Jura zastavuje naše auto a mobilom pani riaditeľke oznamuje, že sme už pred jej  panelákom. Po krátkej chvíli sa otvárajú domové dvere. Sú celoplechové, natreté bledomodrou farbou. Vychádza z nich do šuby (kožucha) zababušená, entuziazmom žiariaca dáma v strednom veku.

Eto Jekaterina,“ predstavuje nám riaditeľku knižnice Jura. Rozpráva jej o nás, odkiaľ sme pricestovali a kam smerujeme. Pomaly kľučkujeme zasneženými uličkami sídliska. Cesta netrvá dlho. Po niekoľkých minútach parkujeme pred červenou jednoposchodovou tehlovou budovou, na ktorej je nápis Biblioteka imeni V. Serbskogo. Knižnicu od hladiny Bratského mora oddeľuje len niekoľko desiatok metrov cesta, malé námestie s pamätníkom Ivana I. Najmušina, staviteľa a prvého náčelníka bratskej GES, železničná trať BAMu smerujúceho na priehradnú hrádzu, po ktorej prekonáva rieku Angaru a pláž. Dnes, pochopiteľne, bez kúpajúcich sa. Biblioteka zaberá väčšinu plochy prvého poschodia. Vo zvyšnej časti je zasadacia miestnosť. Pri našom príchode tam bolo celkom rušno – prebiehalo školenie predajcov kozmetiky.

Jekaterina otvorila ťažké kovové dvere, odkódovala alarm a my sme sa ocitli v priestore najväčšej kolekcie ruských básnických zbierok od Uralu po breh Tichého oceánu. Napočítali by sme tu viac ako 50 000 exemplárov. Krátkou chodbou sme prešli do viacúčelovej miestnosti.  Začíname rituálom typickým pre ruské kultúrne inštitúcie, múzeá, galérie, divadlá a knižnice. Odkladáme si bundy do šatne. Pani riaditeľka sa na chvíľu mení na šatniarku. Šatňu tu predstavuje jednoduchý vešiak v rohu miestnosti. Je tu malý jedálensky stôl a kuchynka s neodmysliteľným ruským samovarom. Je to však len dekorácia. Jekaterina zapína elektrickú kanvicu na ohrev vody a Jurimu dáva inštrukcie:

„Tu je čaj. Keksy sú v skrinke pod stolom. Šálky, tanieriky a lyžičky nájdeš poumývané v zelenom lavóriku.“ Náš sprievodca bude mať úlohu čašníka.

„Jura, nezabudni nakrájať lemončik – citrón.“

Jekaterina nás vedie cez veľkú halu. V strede sú vitríny so vzácnymi knihami a dokumentami. Ocitáme sa v trochu menšej miestnosti. Je to niečo ako študovňa. Jej stred zaberá veľký stôl, okolo ktorého sú stoličky. Po obvode skrinky alebo vitríny, niekoľko stoličiek, nemôže chýbať funkčný retro gramofón. Uprostred dlhej steny oproti oknu s výhľadom na Bratské more stojí knižnica s rozsiahlou zbierkou básní Vladimíra Vysockého. Nábytok má bledú farbu. Steny sú v zelenom odtieni, ktorý mi pripomína nemocničné prostredie.

Jekaterina sa postavila pred sklenenú vitrínu a začína rozprávanie. Osobne nie som žiadny náruživý čitateľ básní. Teda úplne popravde, som skoro ignorant tohto žánru. Saška po mojom ľavom boku je na tom lepšie. Vie odrecitovať Hviezdoslavove Krvavé sonety, čo pravidelne oceňujem pri túre na vrch Choč. Veľmi dobre pozná diela Puškina a Lermontova. Napriek môjmu barbarskému vzťahu k tomuto žánru literatúry som už pri vstupe do tohto chrámu kníh pocítil, že tu zažijeme niečo mimoriadne.

To, že nám budú chodiť po chrbte zimomriavky a budeme mať chvíľami stiahnuté hrdlá, mi bolo definitívne jasné po prvých vetách Jekateriny.

„Serbskij, zakladateľ knižnice, žil v Bratsku od roku 1967. Narodil sa v gulagu, Verchneuraskom politizolatore, 1. mája 1933. Jeho matka ako manželka obvineného trockistu si tu odpykávala trest. V októbri 1937 v Magadáne v jeden deň Víťovi zastrelili oboch rodičov. Štvorročného chlapčeka poslali do detského domova vo Vladivostoku (odporúčam nalistovať si mapu a naštudovať si, kde sa nachádza Magadán a ako je vzdialený od Vladivostoku – pozn. Pavol Vitek). Základnú školu ukončil v domove v Tajšete. Mal tu šťastie na veľmi dobrých učiteľov. Tými boli často politickí väzni s vynikajúcim akademickým vzdelaním.“ Po chvíľke odmlčania sa nasleduje smutné konštatovanie: „Serbskému na rodičov ostala jediná spomienka – pamätal si meno matky, Jevgenija.“ Jekaterina berie do ruky zvrchu sklenenej vitríny fotografiu sympatického sivovlasého pána a pokračuje v rozprávaní: „Viktor Solomónovič chcel študovať literatúru v Leningrade. Z politických dôvodov ho na takúto školu neprijali. Vyštudoval techniku a poézia sa stala jeho láskou. Začal zbierať všetky knihy s básňami, ktoré sa vydávali v Sovietskom zväze. To nebolo jednoduché, keďže neexistoval prehľad a knihy boli často veľmi rýchlo vypredané. Niektoré zbierky vydané v malom náklade. Všetko to robil v rodinnom byte – v dome tu na neďalekom sídlisku. Byt Serbských sa postupne menil na knižnicu, ktorú pred 25 rokmi daroval mestu. Sám vydal básnické zbierky a zozbieral básne budovateľov Bratskej priehrady.“ Jekaterina má v rukách modrú knižočku a začína nám recitovať jednu báseň o stavbe Bratského mora.

Konečna priehradu budovali aj väzni, ale veľký kus práce vykonali komsomolci. Básne písali jedni aj druhí.“

Jekaterina sa dá v rýchlosti a nadšení, s ktorým hovorí, len ťažko prerušiť.

Využívam okamih, keď Jura priniesol čaj:

„Pani Jekaterina, včera sme boli v Tajšete. Na budove stanice sme si všimli pamätnú tabuľu básnikovi Žigulinovi. Kto to bol?“

Pani riaditeľka sa na chvíľu stratila vo vedľajších miestnostiach. Keď sa znovu objavila, mala v ruke obchytanú knihu.

„Serbský si postupne vybudoval kontakty s mnohými autormi. Aj Žigulin bol jeho priateľ. Tu je jeho kniha s venovaním Viktorovi Solomonovičovi. On hovoril, že venovanie do knihy musí mať minimálne osem slov.“

Jekaterina krátko listuje v knihe, potom sa postaví pred náš stôl, za ktorým popíjame horúci čaj, a začne recitovať Žigulinovu báseň. Príbeh ruského väzňa, japonského vojnového zajatca a vojaka – strážcu v gulagu. Je to opis tragickej reality, v ktorej sa títo traja muži ocitli, vzájomného podozrievania a neistoty, ale hlavne vzájomnej ľudskosti. Jekaterina dáva do svojho prednesu silné emócie. Je nám jasné, že ide o prebásnený skutočný príbeh. Do tohto okamihu by mi nikdy nenapadlo, že pri recitácii budem niekedy zabúdať dýchať.

„Kto bol najobľúbenejším básnikom Serbského?“ kladiem otázku.

„Vladimír Majakovskij, po ňom pomenoval aj svojho syna – Vladimír.“

Od prekvapenia mi v hrdle zabehol čaj. „Majakovskij?“ neveriacky opakujem meno básnika.

„Ale to bol predsa ikonický básnik Sovietskeho zväzu. Ja som študoval ešte za socializmu. Pamätám si, ako sme sa v škole učili o jeho básni o sovietskom pase.“

„No vidíte, a Serbský ho miloval,“  s úsmevom konštatuje Jekaterina a začína s patriotizmom recitovať záver z básne „Čítajte, záviďte mi, ja graždanin Sovietskogo sajuza … – ja  som občan Sovietskeho zväzu.“

Jekaterina nie je profesionálna riaditeľka knižnice. Je to len jej druhé zamestnanie. Povolaním je lekárka. Teraz rozumiem tej nemocničnej farbe stien v študovni. Táto žena mi začína byť podozrivá.

„Serbskij nebol váš otec?“ odvážil som sa položiť otázku.

Da – áno. Bol to môj otec.“

Naše veľmi milé a zaujímavé stretnutie sa dostáva do novej fázy. Jekaterina je ešte otvorenejšia hovoriť o osude svojho otca.

„Po detskom domove otec študoval techniku a zoznámil sa s mamou. Tá bola ako ja, lekárka. Dostali pracovné umiestnenie na severe Sibíri. Otec mal strýkov, bratov matky. Tak ako Serbského mama, aj oni boli lekármi. Politicky neboli prenasledovaní. Jeden z ďáďov – strýkov sa počas Veľkej vlasteneckej vojny stal hlavným chirurgom v armáde maršala Rokossovského. Mal v Moskve veľmi významnú pozíciu. Na svojho malého synovca nezabudol. Intenzívne, avšak dlho bezúspešne, pátral po jeho osude. V roku 1956 náhodou natrafil na synovcovu stopu. Tá ho doviedla do nemocnice v meste Noriľsk za polárnym kruhom na severe Krasnojarského kraja. Mame v ambulancii prvej pomoci zazvonil telefón. Oznámili jej, že prišiel list z Moskvy od rodiny manžela. Otec o nijakej rodine nič nevedel. Mama sa veľmi vyľakala. Prežili niekoľko bezsenných nocí. Báli sa, čo sa s nimi stane, kto si po nich príde. Otec si z detstva pamätal meno matky, a tak od neznámej rodiny žiadal na overenie, aby mu napísali, ako sa volala.“ Jekaterine sa chvel hlas. Akoby spoločne s rodičmi prežívala tie okamihy neistoty. Na chvíľu sa odmlčala. „Predstavte si, aké to boli časy!“ Znova  nastalo ticho, a potom príbeh dorozprávala: „Rodina sa opäť stretla. Otec s mamou spoločne prežili viac než 50 rokov.“

Knižnica má od svojho zakladateľa vypracovaný systém evidenčných členských kariet. Jekaterina nám ich priniesla a po vyplnení sme sa stali členmi. Otázka je, kedy si sem najbližšie prídeme požičať nejakú poéziu. Výber je skutočne obrovský a pritom celá Serbského zbierka ešte nie je uložená do regálov. Jedna miestnosť bola vyhradená na knihy zviazané do balíkov a čakajúce na svoje miesto v polici.

Pred odchodom z knižnice som Jekaterine ako spomienku na naše stretnutie venoval svoj cestopis o putovaní Transsibom. Dával som si pozor, aby som napísal venovanie s viac ako ôsmimi slovami. Pochopiteľne, od Jekateriny dostávame tiež knihu. Aj ona vpísala venovanie. Malo deväť slov.

Asi začnem čítať básne. Čo bude prvé? Určite Serbským zozbieraný zborník básní o budovaní bratskej priehrady „Veter Bratska – Vietor Bratska.“

Jekaterina nám darovala otcovu zbierku básní. Foto: archív P. Viteka a A. M. Vitekovej

(Tu sa končia ukážky z knihy Pavla Viteka: Sibírske siroty. Bajkalsko – amurská magistrála, ktorú kúpite v každom dobrom kníhkupectve alebo priamo na www.bookspavol.com)