Peniaze nie sú všetko

88

Krása mušlí uchvátila človeka azda už na počiatku vekov. Nečudo, že sa stala hodnotou, ktorá vyvažovala tovar, prácu i čas človeka, nezriedka aj lásku žien a priazeň božstiev.
Mušle ako platidlá, ako predzvesť peňazí. A peniaze ako zhmotnenie všetkého blaha i všetkého prekliatia človeka.
Neľahká a v poézii aj nebývalá téma, ktorou napĺňa básnik – glosátor Anton Péteri svoju ďalšiu knižku veršov. Opäť útlu a opäť podivuhodne veľa vážiacu, keď poťažkáme jej obsah a odkaz. Básnik vie, že za všetko sa platí. Vieme to aj my, čitatelia jeho veršov. Vedeli sme to aj predtým, tak načo knižka? Načo „toľko peňazí“ ešte aj v poézii?
Pozornejší pohľad na zdanlivo jednoduché, predsa však premyslene komponované texty a v nich  možno až zašifrované odkazy, ten pozornejší pohľad nás prekvapí. Veď nejde o peniaze. Aspoň nie v druhom a treťom pláne knižky.
Len na okamih odskočme k predchádzajúcim Péteriho knižkám, aby sme sa presvedčili, že každá z nich má svoj druhý i tretí plán a v každej popri filozofujúcom glosovaní či glosujúcom filozofovaní nachádzame ten povestný odkaz ľudskosti, ktorý pri iných, pri mnohých autoroch tak úpenlivo hľadáme a – nenachádzame.
Pozorovateľ v „tenkej koži básnika“  vidí – a prečo by sa o videné aj  nepodelil, keď na to príde – až hrozivú, preto neraz pokorujúcu, ba zraňujúcu súvislosť peňazí s ľudským osudom. S ľudskými osudmi, povedané presnejšie.
Básne –glosy sú tým, v čom je autor už dávno majstrom, momentkami životov každodenných, len  zriedka šťastných, len zriedka dobre sa končiacich. O šťastí a dobrých koncoch však píšu iní. Často zaľúbení a životom v ľúbostnom ošiali sa opájajúci básnici. Nie žeby náš básnik nemiloval život. Naopak, z lásky k nemu sa často vyznáva a pomerne ľahko by sme to identifikovali aj v práve prečítanej zbierke, kde sa hovorí o cestovaní svetom, o farebných fontánach, božských hlasoch svetových umelcov. V spomienkach i v drobnostiach neveľmi utešeného dneška skrýva sa neha, pochopenie a keby sme trochu lepšie pohľadali, aj vášeň. Vášeň, ktorá síce nehorí jasným a spaľujúcim plameňom, len sem – tam pokojne žmurkne bliknutím hviezdy na zamysleného básnika na lavičke v meste či na ležadle v záhrade, akoby vravela, že len ona a on vedia, o čo vlastne ide.
O čo teda ide Antonovi Péterimu v jeho už desiatku prekračujúcej zbierke?
Rovno sa môžeme opýtať, o čo ide všetkým básnikom sveta v ich knižkách, veršoch, myšlienkach, túžbach? O človeka. O ľudí, o rozhovor s nimi, o plaché dotyky duší a ducha. Na vari odvekú otázku vie odpovedať len báseň sama.
Vráťme sa na začiatok. K prvej básni tejto knižky. V nej nie sám predmet je platidlom a predchodcom či predzvesťou peňazí. Tou hodnotou, za ktorú by človek hoci aj dušu peklu upísal, nie je hmota, ale jej vlastnosť – krása. Nie mušľou, ale jej krásou sme platili. Pri spomienkach na detstvo sa nám zazdá, že ňou platíme dodnes. A veľmi vďačne.
Vkladať krásu prírody do ľudských výtvorov je skutočne úsilie pomáhať zázraku. Tak o tom hovorí autor v záverečnej básni o veľkom sne iného umelca, sklára Stanislava Meliša, ktorého dielo robí dobré meno Slovensku po celom svete. S jeho tvorbou prostredníctvom nevšedných ilustrácií sa (čiastočne) môže zoznámiť aj čitateľ tejto knižky.