Peter Mišák, Peter Vrlík: Povesti a príbehy karpatských Rusínov, Vydavateľstvo MS, 2020

30

Do povesťovej mapy Slovenska pribudla kniha, aká u nás ešte nebola. Unikátne príbehy, ktoré si medzi sebou rozprávali ľudia z hustých karpatských lesov a prekrásnych polonín od čias, keď kraj spravovali chrabré rusínske kniežatá, krivdy naprávali statoční zbojníci a svet ľudskej fantázie ovládali bájne bytosti, draci, čerti, víly a kamenní strážcovia pokladov. Príslušníci počtom neveľkého národa Rusínov žijú medzi nami, ani o tom veľmi nevieme. Obývajú kraj na východ od Vysokých Tatier až do Poľska a na Ukrajinu pozdĺž oblúka, ktorý tvoria hrebene a horstvá Karpát. Veľa ich žije na Podkarpatskej Rusi, ktorá bola svojho času súčasťou Slovenska. Žijú tu najmenej tak dlho, ako toto územie obývame my Slováci spolu s ostatnými slovanskými národmi.
Krása a jedinečnosť povestí zo zázračnej studnice rusínskej ľudovej slovesnosti až chytá za srdce a uchvacuje. Je veľmi pravdepodobné, že čitatelia budú rovnako očarení, ako boli autori knižky, do ktorej prerozprávali aspoň malú časť rusínskeho povesťového pokladu. No a tu je aj časť jednej z povestí.

Kráľ Matej a Pohan – dievka

Slávny a po mene zapamätaný uhorský panovník, dobrotivý a spravodlivý kráľ Matej bol vraj Rusín. Tak sa to aspoň donedávna vravelo v daktorých povestiach medzi pospolitým rusínskym ľudom. Pravda je, že kráľa Mateja mali radi všetci jeho poddaní, všetci by boli radi a hrdí, keby pochádzal z ich krvi, no modrá krv legendárneho kráľa nebola rusínska. Dnes to vieme naisto, ba možno to vedeli aj tí, čo v tých dávnych časoch rozprávali povesť o voľbe uhorského kráľa.
Stalo sa, vraveli, že uhorský kráľ zomrel. Načim bolo zvoliť nového. Voľby sa chystali už na jeseň a chýr o nich preletel aj ponad rieku Tisu do kraja pod Karpatmi. Tam u jedného majetného gazdu slúžil paholok Maťko. Mládenček síce rúči, ale zatiaľ neveľmi vyrastený a na tele akýsi poslabší. Dušu mal však dobrú ako kus chleba a pod čiapkou rozumu vari za desiatich.
„Rád by som sa ja, gazda, išiel do Pešti na voľbu kráľa pozrieť. Celé Uhorsko tam bude, len my, biedni rusínski ľudkovia, budeme chýbať. Či by ste nešli so mnou?“ unúval Maťko gazdu.
„Dajže mne ty pokoj,“ zavrátil ho hospodár. „Vari my nemáme tu doma dosť roboty? Čo sa budeme ako dajakí tuláci do cudzieho sveta trepať?! Kráľa, nech ho Hospodin požehná a pri dobrom zdraví drží, toho tam aj bez nás zvolia.“
„Ale, gazda,“ domŕzal Maťko. „Keby sme to na vlastné oči videli a doma potom rozpovedali, každý by už navždy vedel, že aj my Rusíni sme boli pri tom, keď si krajina volila svojho kráľa.“
„Nedáš pokoj, teda dobre,“ odvetil gazda. Vzal suchý prútik, zapichol ho do zeme a povedal: „Ak sa tento prút zazelenie, kým obídeme naše pole, ako je Boh nado mnou, pôjdem s tebou do tej Pešti, keď tak nasilu chceš.“
Chlapec nič nepovedal a stúpal za gazdom pole obchádzať. No keď sa vrátili na to miesto, z ktorého vyšli, obidvom od údivu skoro oči vypadli. Prút bol zelený, plný listov a mladých pukov a začali na ňom aj nové vetvičky rásť.
„Neviem, čo sú v tom za čary,“ s nevôľou povedal gazda, „ale čo som sľúbil, to aj dodržím.“
Vybrali sa do Pešti desať dní pred samou voľbou, aby boli v meste načas. Po veľkom meste sa poprechodili, na trhoch všakovakého tovaru videli, dačo aj pokúpili a potom zašli do najväčšej sály kráľovského hradu, kde sa mala konať voľba.
Pravda, a či nie, voľba sa mala uskutočniť tak, že sám arcibiskup chytil do rúk korunu svätého Štefana kráľa a vyhodil ju nad hlavy prítomných veľmožov. Komu koruna na hlave pristane, ten sa mal stať kráľom.
Vyhodil kňaz korunu a tá ako pierko poletovala ponad hlavy užasnutých prítomných. Krútila sa sem – tam, zľava napravo, potom zas naopak, tu vyletela vyššie, tu sa už-už usadila na čejsi hlave, no napokon sa zniesla do zadných radov, kde sa miesili samí sedliaci, a tam poľahky zosadla na strapatú hlavu nášho Maťka.
Všetko v sieni zhíklo a vzápätí začali páni šomrať, že to bola voľba neplatná, dajaký omyl a či čo. Kto to kedy videl, aby sa kráľom stal sotva odrastený mládenček, navyše z biedneho kraja, sám bedár a ktovie či aj nie prihlúpy. Jedným slovom, voľbu treba zopakovať a punktum!
Stalo sa, ako si panstvo želalo, no koruna si aj tak našla miesto na Maťkovej hlave.
„Do tretice! Do tretice!“ vykrikovali nespokojní páni. „A toho trhana vykážte! Nech tu nezavadzia, keď vyberáme spomedzi vznešených najvznešenejšieho!“
Vykázali Maťka, gazdu i všetkých sedliakov zo sály, ba zahnali ich aj za hradby. Podaktorí povyliezali na stromy, odvážnejší sa aj po hradných múroch vyšplhali a naťahovali krky, aby predsa len voľbu kráľa zahliadli.
Tretí raz vyhodil arcibiskup korunu a tá letela, letela sieňou, letela dverami, ponad hradné nádvorie i ponad hradnú bránu, až našla hlavu rusínskeho mládenca Maťka a bezpečne sa na nej usadila.
Koniec bol všetkým pochybnostiam, aj mocní páni sa podvolili osudu a mladého kráľa na pleciach doniesli pred arcibiskupovu tvár. Ten mu z hlavy sňal korunu, slávnostne ju požehnal, pokynul chlapcovi, aby si kľakol a s ním padli na kolená aj všetci prítomní. Potom slávnostne položil korunu na mladú hlavu a slovami: „Vstaň, kráľ Matiáš, panovník uhorský!“ ustanovil nového kráľa.

Neveriacky krútil hlavou gazda, keď sa vracal domov sám. A neverili mu ani v dedine a na jej okolí, keď im to vyrozprával. No príbeh sa im tak zapáčil, že ho vraveli ďalej, starí mladým, tí keď zostarli, vraveli ho svojim mladým, až sme sa o ňom dopočuli aj my.