Plody slušnosti

284

V dnešných časoch sa veľa hovorí o slušnosti. Slovo slušnosť sa skloňuje vo všetkých pádoch, no pritom je to pojem veľmi neurčitý, zahmlený a taký široký, že sa doň zmestí takmer všetko. Rozumovo bystrí a skúsení ľudia však veľmi dobre vedia, že tým, čo toto heslo hlásajú, nejde ani tak o slušnosť ako skôr o poslušnosť. Totiž, aby tí, ktorí sa pod týmto heslom zhlukujú na námestiach, poslušne plnili ich príkazy. To, že je to scestné a manipulujúce a kam to môže viesť, jasnou rečou potvrdzujú tieto dva príklady: Prvý sa stal istému veľmi slušnému (či poslušnému) chlapcovi, keď mal deväť rokov. Tento chlapec ako slušný a poslušný kresťan chodieval pomerne často do kostola. A ako tak sedávali s tetou v prvej lavici pred oltárom, nielen sledujúc, ale aj prežívajúc svätú omšu, veľmi obdivoval miništrantov pri vykonávaní ich úkonov. A nielenže ich obdivoval, ale postupom času začala aj v ňom samom narastať túžba po miništrovaní. Keď sa tak na nich pozeral, rástlo v ňom čoraz väčšie presvedčenie, že aj on by vedel miništrovať – veď to nie je nič zložité.

Raz sa stalo, že pán farár musel na jeden deň kamsi odcestovať a v službe Božej ho prišiel zastúpiť kňaz zo susednej dediny, zhodou okolností chlapcov strýko. Dobehol k nim desať minút pred začiatkom omše, a keď zbadal synovca, hneď sa ho spýtal, či vie miništrovať. Ten sa mu hanbil priznať, že ešte nikdy neminištroval, a hoci sa ho pri predstave, že by mal o chvíľu obsluhovať strýka pri slúžení omše, zmocnil veľký strach, zo slušnosti z neho akosi vyšlo, že miništrovať vie. Ako to potom s jeho miništrovaním dopadlo, ľahko si domyslíme. Všetky úkony musel zaňho vykonať staručký kostolník a sklamaní boli nielen jeho strýko a teta, ale aj všetkých dvanásť ženičiek, sediacich v prvých laviciach. Keď si na to spomenie, aj po šesťdesiatich piatich rokoch sa hanbí ako pes a najradšej by sa prepadol pod zem.

Druhý príbeh sa stal istému starému záhradkárovi, keď ho pozvali na oslavu jubilea k susedovi. Sused mal sklony k autoritatívnosti, vo všetkom musel za každú cenu presadiť svoje. Záhradkára k sebe sused pozval najmä preto, lebo mu v záhrade zaštepil mnoho ovocných stromov a vykonal nejednu odbornú prerezávku starších jabloní či hrušiek. Zišli sa v užšom kruhu, lebo oslava v širšom sa mala konať až o týždeň. Bola zima, mrazivý december. Mimoriadne pohostinný sused doniesol odkiaľsi zvonku desaťročné biele víno a nalial ho do pohárov. Lenže beda! Víno bolo studené ako ľad. Iný na jeho mieste by hostiteľovi otvorene povedal, že víno pri podávaní má mať izbovú teplotu (18 °C) a že to víno je pre neho ako mor, keďže má hrdlo mimoriadne citlivé na chlad. Ale bál sa, že by sa hostiteľ urazil, a preto zo slušnosti víno bez reptania vypil. A potom ešte za dva poháre.

Následky nedali na seba dlho čakať. Hneď v noci ho začalo prudko páliť v hrdle, z nosa mu tieklo ako z vodovodu, kašľal, kýchal, až sa ozývali hory. Jeho stav sa natoľko zhoršil, že po víkende musel navštíviť lekára. Tentoraz sa liečenie neodohrávalo v priamke, ale prebiehalo v akýchsi čudných zákrutách. Aj napriek poctivo užívaným liekom sa jeho stav raz zhoršoval, inokedy zlepšoval, takže musel zájsť k odbornému lekárovi. Trvalo celých horkých tridsať dní, kým sa z toho dostal.

Hľa, k čomu môže človeka doviesť slušnosť, ak sa tak natesno prepojí s poslušnosťou. Tá vychýrená slušnosť, ktorou nadmieru oplývajú všetci podvodníci, ale aj bojazliví ľudia.

Zdroj: Milan Zelinka: Plody (po)slušnosti. In: In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 43 – 44 (27. 11. 2019), ISSN 0862-5999, s. 4

Ilustračné foto: pixabay.com