Poetka Margita Dobrovičová oslovila mnohých

136

Básnické (najmä básnické) dielo Margity Dobrovičovej (26. 6. 1953 – 13. 4. 1994) sa na prvý pohľad zdá úskalím, ktoré – cez  ktoré – treba doslova preliezť, aby sme napokon došli k záveru, že poézia (literatúra) nepotrebuje byť v “ohnisku”, “epicentre”, “uprostred diania”, aby naberala silu výpovede, naliehavosť odkazu, presvedčivosť výrazu a možno platnosť dôkazu. Naopak – a máme na to aj dosť vlastných skúseností, aj dostatok príkladov iných autorov – môže, má či dokonca musí sa rodiť v čarovno-osudových chvíľach ticha, aké je nevyhnutným sprievodičom samoty. Poetkin neradostný životný údel jej takejto, pripusťme, že viac fyzickej, než duševnej samoty, doprial mierou vrchovatou a nebývalou.

Viliam Marčok zaraďuje Dobrovičovú do tzv. mihálikovej školy (Marčok, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III. Literárne informačné centrum, Bratislava 2004).  Zo všetkého najmenej máme v úmysle polemizovať s kapacitami Marčokovho formátu, napokon na príslušnosť poetky k tejto skupine autorov existuje primerané množstvo dokumentov. Napriek tomu sa nám vidí, že hoci Dobrovičová (azda formálne) do tejto skupiny patrí (ak je vôbec produktívne v súvislosti s jej tvorbou hovoriť o skupine), patrí k nej či do nej iba okrajovo. Všetkých jej príslušníkov totiž svojím dielom prekonáva, jej verše sú v týchto súvislostiach až akosi mimo akejkoľvek kategórie.

Poézii Margity Dobrovičovej by azda svedčalo konštatovanie, že je to poézia osobná i osobnostná. A Dobrovičová ako poetka osobnosťou rozhodne bola. Aj so zreteľom na vlastný životný údel si totiž autorka pridobre uvedomovala zástoj jednotlivca v živote spoločnosti, pričom priam jasnozrivo vnímala, že každý jednotlivec môže byť (má byť a fakticky aj je) v tomto zástoji osobnosťou, onou výnimočnou, svojskou a neopakovateľnou existenciou, okolo ktorej a zároveň cez ktorú sa veci okolo nás i v nás dejú. Vedomie zodpovednosti jedinca za toto dianie bolo jedným z motívov jej tvorby. Možno nie spočiatku, možno, ba skoro isto musela k tomuto poznaniu dospieť postupne. Vo veľkej miere sa poetke podarilo svojim čitateľom toto svoje poznanie odkázať.

Životný údel fyzicky znevýhodnenej ženy bol ustavičným sčítavaním drobných utrpení a fyzických bolestí. Aj sama poetka o vlastnej tvorbe v týchto súvislostiach hovorí: “… bez možnosti písania by som s veľkou pravdepodobnosťou odmietla aj svoju biologickú existenciu “.

Nebudeme sa ďalej priveľmi zaoberať súvislosťami medzi Dobrovičovej tvorbou a jej utrpením. Určite nie viac, než to bude nevyhnutné. Chceli sme iba naznačiť, že oboje pomerne úzko súvisí, že táto súvislosť istým spôsobom aj tón, zmysel, význam, obsahy i apely jej poézie podmieňuje, ba v miere azda až rozhodujúcej ovplyvňuje.

Svoj vstup do literatúry nám pomohla objasniť sama autorka kratučkou spomienkou: “Svoju prvú báseň (dotýkala sa predovšetkým ľudskej ľahostajnosti) som napísala dosť neskoro – po dvadsiatke.” (resp.) “Pamätám sa, že moju prvú básničku mi kamarátka potajomky vzala a vylepila na nástenku. Bolo okolo mňa veľmi veľa ľudí, ktorí moje literárne pokusy od samotného začiatku nevýslovne podporovali.”  Nasledovala už spomínaná Mihálikova škola, trvajúca celých desať (sedemdesiatych) rokov minulého storočia, no popri nej existovala aj iná, iné, poetkine “vlastné univerzity”, nadobúdané i absolvované húževnato a nie bezproblémovo, no cieľavedome a v konečnom dôsledku efektívne. Veď poézia, ktorou sa čitateľom prezentovala už od svojho debutu, prezrádza mimoriadne šírky i hĺbky ľudského poznania, nadobudnuté štúdiom, fortifikované autorkinou vlastnou schopnosťou rozlišovať i dávať veci a javy do vzťahov, objavovať ich pre seba a s objaveným sa deliť cez verše.

Knižným debutom Dobrovičovej je zbierka Modrej planéte (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1981). Všeobecné a trochu rozpačité slová na záložke publikácie boli podľa nášho názoru skôr “redakčnou opatrnosťou” než pravdou. Nemáme totiž pri tejto zbierke do činenia s dajakým pokusným balónikom, vypusteným naverímboha medzi čitateľský svet, akoby išlo o čiarku v štatistike debutov (aj taká bola edičná prax “socialistickej kultúry”), ale so zrelou a plnovýznamnou umeleckou výpoveďou, cizelovanou vyše desaťročnou praxou. Nie teda “dievčenská čistá lyrika”, ale filozoficky, esteticky, koncepčne i formálne cieľavedome vybudované dielko.

Druhá zbierka básní “dala na seba čakať” päť rokov. Má názov V mrazoch horíme (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1986) a na jej zrode spolupracovali hneď dve ďalšie poetky. Jana Kantorová-Báliková ako zodpovedná redaktorka a Viera Prokešová ako jazyková redaktorka. V textoch tejto zbierky sa ešte sporadicky zjavujú dobovo módne tendencie budovania si vlastných “idylických azylov v súkromí” (Marčok), no začína tu prevládať čosi osobnejšie, ako hovorí citovaný Marčok: “starosť o osudy sveta dokázala jedinečným spôsobom prepojiť s existenciálnou starosťou o kvalitu vlastného života a vedomia.”

Dobrovičová svojimi básňami akoby “prechádzala”  mnohými, možno až do času vzniku básne či vydania zbierky všetkými “väčšími” vojnovými konfliktami 20. storočia. Viaceré básne zjavne reflektujú krutosti vojny doteraz najväčšej a najkrvavejšej, no autorka si vyberá témy hrdinskej ľudskosti, akoby v úsilí upozorniť, že ani v časoch nezmyselného vraždenia sa ľudskosť nepodarilo zlikvidovať, ba že práve okolitá krutosť ju ešte viac posilňovala. A to je to “osobné” v Dobrovičovej básňach. To intuitívne a predsa neomylné, tá schopnosť vidieť za utrpením vykúpenie, za smrťou nesmrteľnosť. Nazdávame sa, že práve v týchto básňach je zdôraznená a podčiarknutá vzájomná podmienenosť autorkinho osobného utrpenia a jej tvorby.
Rok, o ktorom sa na jeho konci zdalo, že bude v budúcnosti symbolizovať prevratné zmeny aj v kultúre a literatúre (a zostalo tak málo), priniesol ešte pred sľubovanými zmenami ďalšiu, v poradí už tretiu básnickú zbierku z už vtedy bohatej a nebývalo zrelej tvorby Margity Dobrovičovej. Prenosná priepasť (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1989). Opäť to isté vydavateľstvo, v ktorom v tom čase ako redaktor pôsobil aj Štefan Moravčík. Čiastočne, ba z veľkej časti je tento básnik “zodpovedný” za názov zbierky. Moravčíkovo stretnutie s tvorbou poetky, ako sa ukázalo, bolo obojstranne prospešné a sotva by to niekto vystihol presnejšie, ako sám Moravčík: “Držím Vám … palce, vestálka, ako strážite oheň, ako svojou tvorbou (viem: citom, držaním všetkých desiatich, srdcom, trápením… ) udržujete legitímnosť, pravdivosť našich jašení, dubasení, bláznení… Som prekvapený výberom Vašich slov, ich pestrosťou, mnohosťou, bohatosťou – stále som čakal na ploché, chudobné plochy, no Vy píšete strašne živo, slová tam majú biologický základ, vychutnávate ich, skúšate – je to krasojazda slov! … Veľmi by som sa prihováral za zmenu názvu už podľa vyššie povedaného. Trebárs: Prenosná priepasť, …” (Š. Moravčík in: Ten motýľ nevzlietne. TeLeM, Liptovský Mikuláš 1999, s 70 – 71.)

Súčasťou zbierky je skladba Malá benefícia pre večnosť a básnika. Pod dojmom Moravčíkových slov sme hľadali “biologický základ” slov a našli sme si takéto verše: “Vták na oblohe znehybnel./ Díva sa: nezmeneným štýlom/ padáme/ na pružnú plochu zajtrajškov./ Napäto sleduje, kto šťastný/ tých z pľušte ďalej zavolá…/ Slovíčka – čiapka bláznova -/ cengajú.” A v závere skladby: “Zem ešte trvá./ Ovitá ľudským čakaním/ a dychom./ Ak niečo prihodí sa oblohe/ alebo vysvieteným hlinám,/ tak ľudia, ľudia budú pri tom…”

Knižkou Prenosná priepasť sa autorka definitívne zapísala do nedlhého zoznamu tých, čo ešte “vedia robiť krásu slovom, a nie k nej iba pridávať”. Azda preto ešte tristnejšie znie povzdych literárneho vedca: “Žiaľ, oficiálna kritika v tom čase z toho nič neprečítala a nezverejnila…” (Marčok).

Štyridsaťročná poetka publikuje prvý raz mimo svojho “domovského” vydavateľstva (Slovenský spisovateľ) útlu zbieročku Slávnosti pod ľadom (Okresná knižnica G. F. Belopotockého, Liptovský Mikuláš 1993). Ide o neveľkú kolekciu zväčša kratších lyrických výpovedí, v ktorých oproti predchádzajúcim textom pribudlo abstraktných obrazov a lakonických výpovedí. Všimli sme si ešte jednu, možno na prvý pohľad ani nie veľmi markantnú stránku týchto básní, a to ich prevažne smutný, trpký tón: “Pásli sme smútok ako ovečku./ Kto nám ho zveril?/ Ešte je biely./ Kto…?/ Minulý,/ budúci?” . Nezdá sa však, napriek tomu, že ten smútok je až očividný, že by autorka na niečo rezignovala, veď takmer tým istým dychom, ktorým “pasie svoj smútok”, hlási sa k piesni a k životu: “Hravé sú háďatá./ A moja pesnička…/ Sama sa zoderie,/ sama sa zapláta./ Kde to som?/ Večer zas prašné tiene zamyká./ Poznámky o zajtrajšku/ na rube koži./ A uzol z perníka./ Nie, už sa nebojím./ Nezabudneš…”     Príchod tejto zbierky sa niesol v slávnostnej ozvene významného ocenenia, ktoré sa autorke dostalo za verše uverejnené rok predtým v americkom literárnom časopise.  Čitatelia tohto časopisu z Lincolnu, štátu Nebraska v USA jej udelili cenu čitateľskej nadácie Prairie Schooner. Neveľa je slovenských autorov, ktorých si voľakto všimne za hranicami nášho štátochotrára. Ešte menej je tých, ktorým sa dostane popri pozornosti aj ocenenie. Ak k tej hŕstke patrí poetka Margita Dobrovičová, môže to byť potvrdením toho, na čom sa väčšina jej čitateľov, a to aj tých zasvätenejších, ktorí vedia všeličo o poézii, zhodla už dávno, totiž, že jej tvorba je produktom vzácneho nadania, výnimočného daru, ktorým bola obdarovaná a ktorým zároveň vedela obdarúvať (a deje sa tak aj po jej fyzickom odchode).

Zbierku Slávnosti pod ľadom ešte autorka privítala spolu so svojimi čitateľmi. Tú nasledujúcu už mohli vítať len jej blízki. Zbierka Neprelistovaná krv (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 1994) sa zadávala do tlače v deň autorkinho úmrtia. Aj to bolo možno jednou z príčin, že budúce recenzie tejto (opäť) pozoruhodnej knižky (azda s výnimkou recenzie, ktorú napísal Štefan Moravčík v Slovenských pohľadoch č. 11/1994) hľadali, nachádzali, videli a tlmočili až priúzku súvislosť tvorby a utrpenia. Povedali sme, a nebol to iba náš poznatok, že taká súvislosť existovala, no nebolo nevyhnutné vidieť ju na každom kroku, v každom Dobrovičovej verši. Už spomínaný Štefan Moravčík, ktorý recenzuje vždy noblesne a povznesene, sa poľahky povzniesol nad všetky bolestínske tóny, ktoré sa priam núkali a iní sa im nielen nevyhli, ale vďačne po nich “chmatli” (a v tomto prípade sa obíďme bez citátov tých “iných” – nomina sunt odiosa). Z Moravčíkovej recenzie však uveďme predsa len kratučkú pasáž: “Konvenovalo mi jej vesmírne zaujatie: čo sa tá načarovala ani stará Grékyňa so slnkom, vodou, zemou, ohňom, s hviezdami, oblakmi, s morom a kameňmi! S cestami, stopami. Čo sa nás tá natrápila otázkami! Otázniček je u nej často len zjemnenou výčitkou, vmetenou Bohu či človeku do tváre.” A my len dodajme, že čarovnosť jej textov, v nich obrazov, metafor, nezvyčajných slovných spojení, ich až kaleidoskopická neopakovateľnosť akoby sa stupňovali. (Ak, pravdaže, prijmeme úzus, že jej básne vznikali v čase tak postupne, ako prichádzali neskôr na svet v jej knižkách.) Uzavrime túto časť našich úvah o knižke Neprelistovaná krv ešte jedným krátkym citátom s už citovanej Moravčíkovej recenzie – eseje: “Zrejme toho mala ešte veľa na srdci…”

O ďalšie publikácie Margity Dobrovičovej sa postarali predovšetkým iní. Ona sama po svojom predčasnom odchode do večnosti (a nesmrteľnosti) už nemohla zasiahnuť ani ovplyvniť ďalšie cesty svojej tvorby. Tie osud zveril do troch zväzkov výberov z jej literárnej pozostalosti a prvým z nich bola publikácia Tajomstvá duše (TeLeM, Liptovský Mikuláš 1995). Po prečítaní tohto výberu sa básnik Július Lenko o Margite Dobrovičovej vyslovil, že “… má v našej poézii trvalé miesto. Jej básne sú hlboko precítené, je v nich nielen poznanie života a sveta, ale aj citlivý prienik do ľudského srdca. … prispela do slovenskej poézie významným dielom.” (Július Lenko v osobnom liste rodičom poetky. In: Kto svetlom bol, ten svetlo zostáva. Vydané vlastným nákladom Margitou Dobrovičovou st., Liptovský Mikuláš 2002, s. 34.)

Filozofka, vysokoškolská profesorka a spisovateľka Etela Farkašová o tejto knižke hovorí: “Len zriedkakedy má človek možnosť čítať tak priezračne čistú, vrchovate úprimnú knižku vyznaní, či už vo forme básnických alebo prozaických textov, len zriedkakedy sa stretne s takou mierou hĺbky a pokory, ale zároveň s takou mierou duchovnej zrelosti a sily, ako je tomu v knižke vydanej z pozostalosti Margity Dobrovičovej. S každým ďalším textom, do ktorého som sa začítala, som si zreteľnejšie uvedomovala, ako málo bola za života doceňovaná; k skromnej až plachej a navyše vzdialenej od kultúrneho centra asi dochádzala len malá časť ozvien toho, čo v nás jej básne vyvolávali, ako nás nalaďovali, k čomu podnecovali – napríklad aj pri vyrovnávaní sa so svojou vlastnou (tiež nie vždy iba chcenou) životnou situáciou.” (Ten motýľ nevzlietne, s. 321.)

Dá sa povedať, že publikáciou Tajomstvá duše sa „odštartovala” etapa publikovania tvorby Margity Dobrovičovej inými, jej blízkymi ľuďmi. Zámerom týchto vydaní je predovšetkým priblížiť poetku širokej verejnosti z viacerých pohľadov, teda aj ako – povedzme – prozaičku, filozofku, no predovšetkým ako človeka. Z tohto aspektu ide o zámery ušľachtilé, keďže navyše udržiavajú pri živote aj pamiatku na túto neobyčajnú osobnosť a výnimočnú autorku.

Ďalšou realizáciou týchto zámerov je zborníková knižka Ten motýľ nevzlietne (TeLeM, Liptovský Mikuláš 1999). Rozsiahla publikácia (vyše 300 strán) je veľmi cenným a užitočným materiálom na poznávanie diela (i života) Margity Dobrovičovej. Nájdeme tu cenné ukážky recenzií, korešpondencie, denníkových zápisov i poznámok.
Osem rokov po autorkinej smrti bola publikácia, súbor krátkych prozaických textov s názvom  Dievča s tvárou luny (Vydavateľstvo EXLIBRIS, Liptovský Mikuláš 2002) slávnostne uvedená v júni 2002 v bratislavskom V-klube. Vydanie je dvojjazyčné, čo samozrejme až také zvláštne nie je, no druhým jazykom je esperanto, ako hovoria jeho priaznivci, mostový jazyk.
Rok 2002 je z pohľadu literárnohistorického len nedávna minulosť. Ním sa aj nateraz uzatvára publikačná (knižná) aktivita v súvislosti s dielom Margity Dobrovičovej, a to ďalším, v poradí už tretím zborníkovým zväzkom Kto svetlom bol, ten svetlom zostáva (Vydané vlastným nákladom Margitou Dobrovičovou st., Liptovský Mikuláš 2002). Zborníček, trochu možno pamätníček, je súborom mnohých v minulosti nepublikovaných autorkiných básní, doplnených korešpondenciou (viac spomienkovou než priamou), recenziami, poznámkami i výňatkami z osobných denníkových zápiskov poetky.
Margite Dobrovičovej sa podarilo svojím dielom osloviť nezvyčajne veľký počet čitateľov poézie, medzi nimi aj mnoho významných osobností. Niet pochýb, že aj doba budúca, ktorá raz bude “prideľovať miesta” v histórii, pridelí tejto výnimočnej poetke v našej literatúre jedno z najčestnejších miest.