Poézia Antona Péteriho

305

V týchto dňoch sa dožíva životného jubilea básnik, publicista Anton Péteri (*10. 12. 1938 v Nových Zámkoch), ktorý väčšinu doterajšieho života prežil v Žiline (1958 – 1975) a v Ružomberku (od roku 1976). Začiatkom šesťdesiatych rokov sa ocitol v Krúžku mladých autorov pri Žilinskej knižnici, básne uverejňoval v novinách Cieľ a Smer. Potom sa na dlhší čas básnicky odmlčal a po rokoch odbornej publicistiky ho múza opäť navštívila v zrelom veku.

Jeho básne si našli cestu do viacdielnej publikácie fotografistu a vydavateľa Vladimíra Bártu Banská Štiavnica – ako sme tu žili I a II, pribudli zbierky básní Čudný vek (2013), Dozretý čas, Súkromný zemepis (2014), S darom sa prebúdzam (2015), Zvlnenou cestou (výber 2016), Skupenstvá (2016) a Svety (2017). A. Péteri je členom Spolku slovenských spisovateľov a Literárneho klubu ružomberských spisovateľov. Básnikovo jubileum je príležitosťou trochu sa zoznámiť s jeho poéziou a zaželať mu zdravie, osobnú pohodu a veľa tvorivých síl.

 

Ráno

Zobudená myseľ
ako starý apatiekar
dáva na váhu
prežité skutky
na štartovacej čiare
brieždenia.

Misky váh hojdavo
hľadajú rovnováhu.

Vedľa na posteli
počuje tvoj
tichý dych,
možno snívaš
pekný sen.
Idem prichystať
raňajky.
Ja už nemôžem spať.

 

Odkaz priateľovi

Nehovor, že dni ťa vedú
do zabudnutia,
nehovor, že si ostal
celkom sám.
Otvor dvere,
vyvetraj,
ber paličku
a vykroč von.
Lavice v parku
sú plné spomienok.
Pridaj tie svoje,
budú ťa počúvať.

 

Čakanie v daždi

Občas niektorý svedok
mojej minulosti zavolá
ten alebo tamten zomrel.
Telefonické parte,
vo výklade parte.
Za výkladom
prsnatá kvetinárka
viaže kyticu známej žene
so smútkom schovaným
za tmavými okuliarmi.

Tmavé mraky slzia celý deň
na popraskaný asfalt.

Prichádza môj autobus.

 

Vodopády

Nevidel som Niagaru
ani Viktóriine vodopády,
iba vo filmoch či knihách.
Sedím pod Šútovským
vodopádom
a kvapky vody
vlažia moju tvár.
Premýšľam.

 

Pripravil R. A. Ružomberský; ukážky vybral Jaroslav Rezník

Ilustračné foto: pixabay.com