Poézia Ervina Nagyho

294

ERVIN NAGY (1940) – bývalý rozhlasový, televízny redaktor, šéfredaktor zábavy v Československej televízii Bratislava a napokon vydavateľ prvého federálneho dvojtýždenníka spoločensko-kultúrneho časopisu Tele plus – svoje básne publikoval predovšetkým časopisecky. Až neskôr vydal zbierku básní Hniezdo pre slnko (2004), ktorá vyšla aj v preklade Ilony Szászovej dvojjazyčne v Budapešti. V nej okrem kaligramov, akrostichov a telestichov zaradil aj impresívne básne s imanentným rýmom. Jeho ďalšia zbierka Trinásť (2006), vyšla tiež dvojjazyčne, tematicky i žánrovo sa blíži k reflexívnej lyrike. Nasledujúca ukážka je z pripravovanej zbierky Hojdačka pre mesiac.

X

Izbu zdobÍ

Imelo. Slastne sa šírI

Idyla rodinnej súdržnostI

Iskričky prskaviek zažíhajú oči detÍ

Ich očakávanie je plné nefalšovanej radostI

Imanie sa skrýva – u mnohých – pod stromčekmI

Inde skromnosť, zabalená do modlitby, sviatočný stôl hostÍ

Istotne aj o rok budeme spolu všetci! Veď dar nádeje všetkým patrÍ

Ihličie už prevoňalo večer. Ticho nás vrátilo k tým, čo už nie sú tu s namI

TICHÁ NOC

 

Decembrová saharská noc

Tma v korzete
ani nedýcha,
iba Argosove oči nad hlavami,
vysoko a ďaleko
tušia a strážia život.
Podo mnou,
hlboko a dávno,
sa možno ukrýva raj,
zelená oáza, v nej prameň,
s tisíckrát prerátanými kvapkami vody
v smädných dlaniach Tuaregov.

Chladne uväznené slnko v skale
puká…
Aj piesok prestal merať čas.
Ticho sa zmenilo na chrám
a pri pohľade na nebesia
v dychu nečujne zaznieva prelúdium,
organová hudba k slávnostnej noci.
Vysielam oči k hviezdokopám,
v nich sa odohráva hviezdotvorba
a zrazu stojím pod rozsvietenou jedličkou.

Až teraz som pochopil,
prečo na Sahare
nestavajú vianočné stromčeky.

 

Volanie svetla

Svet potrebuje veľa svetla
a menej horiacich hraníc,
viac svetlocitu pre pokoru
a menej falošných svetlonosov,
viac rozžiarených adventných sviečok,
počas Chanuky svietiace menory,
dni plné slnka,
noci bez svetlíc a svetlometov,
ružence podaných rúk, vence objatí
a svetlušky v srdciach.

Keď vyrastieš, rytier môj,
čo si ešte zatiaľ iba v dlani skrývaš osud,
roznes „svoje“ betlehemské svetlo,
nech plamienok tvojej odvahy
rozptýli chladnú ľahostajnosť.
Ľudia potrebujú viac svetla!
Svetlo, čo stiera počmáranú tabuľu temnoty
a píše do duše odkazy diaľok neznámych.
Svetlo – lusk!
A lesk lásky presvetlí šeď.

 

(Z pripravovanej zbierky Hojdačka pre mesiac)