Poézia Jaroslava Rezníka

292

VIANOCE

Zo sviečok potichu
plamienky vzlietajú.
Práve ako včely
na našich tvárach postoja.
To je tá chvíľa na seba pozrieť,
ponúknuť úsmev,
vľúdnosť a lásku,
ihličie pokoja.

Je ticho. Najtichšie ticho,
až počuť zrenie
múdrych jabĺk
v zátiší na skrini.
A to je ten čas pristúpiť k sebe
a vianočnou piesňou
dotknúť sa blížneho,
ktorý sa previnil.

Prichádzam teda k vám.
So steblom ticha,
s vetvičkou lásky
v zašitom rukáve.
Keď sneh až do skonania
opäť sa vyplače,
pôjdem ju rozhodiť
pre vtákov po tráve.

 

DOČASNOSŤ

Hmla padla na zem
a bolestivo odkrivkala
kamsi do neznáma.
Slnko sa opäť rozkročilo
nad krajinou
a prstokladom lúčov
hlasno zatlieskalo,
až sa biele svahy navôkol
prudko rozkašľali
a vysypali fľakmi čiernej hliny,
aby sa zem mohla
jarne nadýchnuť.

Tak odchádza zima…

Milujem ju.
Milujem ju, keď pokorne hľadí
do nebies
a zmierená vchádza do zeme,
lebo – múdra a pokojná –
už dávno vie o svojom poslaní,
rešpektuje svoje
Bohom určené poradie
a nereptá
proti svojej dočasnosti.

Mám rád dočasnosť
a vzdávam úctu jej neviditeľnej,
no večnej reťazi,
ktorou nás všetkých,
zohriatych láskou
i presiaknutých zlobou,
navzájom pripútala k sebe
a dennodenne
nám tam z hlbín zeme
i z plameňov rozšafného ohňa
pripomína,
že len ona je
od vekov až na veky
spoľahlivo večná.

 

HERBÁR

Pod kôpkou nepálených tehál
zo starorodičovskej sypárne
lisoval som si ako malý žiačik
rastlinky od Váhu do herbára.
A keď už i stará mať
bola vskutku stará,
popýšiť som sa mohol
bohatou zbierkou botanika.
Tak prvý raz som prišiel na to,
že ozajstné dielo vzniká
priraďovaním trávy,
prasličky k púpave,
nedbajúc na chrasty,
výrony boľavé,
ba i kvapky krvi.

Dávno čas herbár môj
sťa drsný žarnov drví!

No ešte je tu vôňa,
vôňa suchej trávy,
vôňa štipky
polnočného sena…
No i tá je na podkovách
vetra roznesená.
Vietor sa však vracia,
svoju dlaň do vlasov
občas mi zabára.
A ja často odtiaľ
bylinku vytiahnem,
zelenú a sýtu,
akoby z herbára.

 

MÚDROSŤ JESENNÉHO LÍSTIA

Oduté nebo posiela
do opustených vtáčích hniezd
úškrny oblakov
a staré žlté listy,
ako roztrhnuté pátričky
pod lavičkami
s dopukanými perami
od veterných milencov,
modlitby šuchocú
v storakej bolesti
a snívajú sa im
posledné zelené sny
o dávnych jarných posteliach
s nenápadnou vôňou chlorofylu
v teplých a rašiacich
korunách stromov.

Ó, opustené vtáčie hniezda!
Ó, jesenné pokorené lístie!

Ešte stále neviete,
že tieň má radšej tmu
ako svetlo,
hoci tuší,
že len v ich splynutí
môže byť až vesmírnekrát

počatý?

Zato ty,
jesenné múdre lístie,
kolenačky modliace sa
k zemi,
svojím krátkym tichým pádom
spoznávaš
tú jedinú absolútnu pravdu
z nekonečného vesmíru:

Len čas má čas!

 

SNEŽNÁ BÁSEŇ NOVOROČNÁ

Obloha na zem ticho spúšťa sneh –
tú zimnú báseň odvekú
a s krásou svojej dôstojnosti
ponúka pieseň človeku.
Tú dávnu pieseň o pokoji,
čo je sťa víno z Kány prastará
a premenená na modlitbu,
pohladká snivý spánok detí,
keď bdiaca svieca dohára.

Tá piesňobáseň o človeku
s posvätnou, priamou tvárou,
keď víno plné dobrej vôle
po špičkách tečie do pohárov,
tá báseň plná predsavzatí,
čo každodenne v ľuďoch stretáš,
tá báseň si nás prinavráti,
sťa anonymná,
dažďom zaprášená pieta.

Obloha na zem ticho spúšťa sneh,
už kôrka hliny pod ním zaniká…
No z nášho dychu čistá slabika
nech začne znova túto báseň!
Tú báseň plnú predsavzatí,
čo si nás denne prinavráti
a čo sťa víno
z tŕpok našich skutkov
hlavou sa mihne
a svojou silou prudkou
nám na celý rok ruky zohreje.

A tak tu stojíme
nad básňou v snehu vytepanou
a teplom svojich dlaní,
sťa oblúk slnka na svitaní,
už rozpúšťame záveje.

Ilustračné foto: pixabay.com