Poézia – miesto najväčšej slobody (Rozhovor so Zdenkou Valentovú-Belićovou, šéfredaktorkou Nového života v Báčskom Petrovci)

64

Zdenka Valentová-Belićová (1975) poetka, prekladateľka, šéfredaktorka časopisu pre literatúru a kultúru Nový život, ktorý vychádza v Báčskom Petrovci. Prekladá do srbčiny zo slovenčiny a češtiny, venuje sa prezentácii slovenského jazyka a literatúry. Získala ocenenenia: Cenu Pavla Országha Hviezdoslava (2012), cenu Preklad roka (2016) a ocenenie za poéziu. Zostavila knihu rozhovorov Imigranti v Babylonskej veži (2018), ktorá vyšla aj v srbčine. Vydala básnickú zbierku Éterizácia mimo konTEXTu. Píše eseje, poéziu, prózu a publicistické texty. Žije v Novom Sade.

ETELA FARKAŠOVÁ: Keď sme sa zoznámili približne pred desiatimi rokmi, vedela som, že prekladáš beletriu zo slovenčiny do srbčiny a že máš aj prax prekladateľky rozličných administratívnych textov, potom si ma prekvapila vlastnou literárnou tvorbou a najnovšie aj literárnohistorickými štúdiami. A to popri náročnej práci šéfredaktorky literárneho a kultúrneho časopisu Nový život, ktorého si už od roku 2015 šéfredaktorkou, podotknem, ako prvá žena v tejto funkcii počas jeho trvania. Ako si sa dostala k literatúre, čo zohralo pri tvojom rozhodovaní najdôležitejšiu úlohu: rodinné prostredie, niekto z tvojich učiteľov alebo známych?

ZDENKA VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ: Dlho som sa vzpierala myšlienke, že sa človek s tým narodí, že s tým rastie, že estetické vnímanie jazykových prejavov nosí v sebe. Chcela som veriť, že si človek sám vedome volí cestu, že sám seba buduje zvnútra – podľa vlastného uváženia. Ako by som ja, čo si spôsob života zakladám na racionalizme, mohla veriť, že jestvuje niečo silnejšie ako vlastná vôľa? No zdá sa, že som sa mýlila… Moja najvčasnejšia spomienka sa viaže na otcovu knižnicu. Stovky hrubých, veľkých zoradených kníh. Kým iné deti odrastali na dvore, hrajúc sa na ulici, v spoločnosti, na poli, na úvrati, v chotári, v priestranných barinách na okraji dediny, ja som čas najradšej trávila v otcovej pracovni. Bola to miestnosť, akú už v moderných bytoch nenájdete a aké bývali vo veľkých poschodových domoch – priestranná, tichá, vzdialená od každodenného ruchu, v stálom pološere, trochu chladná. Cez veľké okno bolo vidieť len korunu starej hrušky a v diaľke ešte väčšiu mohutnú stáročnú lipu. Cez jednu celú stenu bola (a ešte vždy tam je) otcova knižnica, nikdy som nezrátala, koľko je v nej titulov, ale sú to poličky od podlahy až po strop, naplnené knihami. Uprostred izby velikánsky drevený stôl, kožené kreslo na kolieskach, písací stroj, stôsik čistých papierov… a zvyčajne pod stolom debnička jabĺk a pomarančov…

E. FARKAŠOVÁ: Tvoj opis pôsobí veľmi príťažlivo, až idylicky, bolo také aj tvoje detstvo? Už vtedy si spoznala očarenie knihami na základe vlastného čítania?

Z. VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ: Už od základnej školy boli mojou obľúbenou spoločnosťou Alexandre Dumas, Ivo Andrić, William Saroyan, knihy z edície Reč i misao, Plava ptica… Nik ma do toho nenútil, to bol jednoducho môj svet. Spomínam si, že som netrpezlivo, ako aj moji spolužiaci, čakala na prázdniny, ale nie preto, že sa mi do školy nechcelo ísť a že sa mi nechcelo čítať, práve naopak. Na tienistej strane veľkého poschodového domu, na schodoch pred zadnými vchodovými dvermi bolo skryté miesto. Bol to taký mŕtvy bod, ani z jedného uhla na dvore sem nebolo vidieť. Pred cudzími pohľadmi ma ukrývali rozkonárené jedle a jablone obrastené hustým tmavozelených brečtanom… Tam som čítavala celé leto. Na to pohodlie, na tú slobodu som sa tešila… Nič krajšie si dodnes neviem predstaviť.

E. FARKAŠOVÁ: Bola to teda láska k literatúre, čo ovplyvnilo tvoj výber ďalšieho štúdia?

Z. VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ: Nebolo to celkom tak, neskôr, keď sme sa zapisovali na vysoké školy, chcela som študovať biológiu a chémiu, tak som sa aj usilovne pripravovala na prijímačky. Vtedy z oddelenia slovakistiky prišli na nábor študentov do gymnázia a profesor Harpáň ako vedúci tej katedry sa nám maturantom tak krásne prihováral a nevtieravo a šarmantne nás prehováral, až som si pomyslela, že sa skúsim prihlásiť aj na slovakistiku… Prijímacie skúšky som zložila na výbornú a spomínam si, že moje odpovede dopadli tak dobre, že profesorka Hodoličová žartovne poznamenala, že som skúšku z realizmu, ktorý sa učí v treťom roku, u nej práve zložila, a že mi s čistým svedomím známku hneď aj zapíše. Ten úspech rozhodol. Boli to moje najšťastnejšie chvíle. Štúdium na Filozofickej fakulte Novosadskej univerzity mi ostalo v spomienkach ako krásny sen.

E. FARKAŠOVÁ: Ku knihám si sa dostala aj na svojom prvom pracovisku, a to hneď v dvojakej podobe…

Z. VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ: Hneď po vysokej škole som sa zamestnala v Mestskej knižnici v Novom Sade a zistila som, že Srbi slovenskú literatúru nepoznajú z jednoduchého dôvodu – lebo nejestvovali preklady. Takmer nijaké. V tej chvíli, bol to môj prvý pracovný deň na tom pracovisku, sa spontánne zrodilo moje poslanie a paralelne so svojou prácou v knižnici (už s rodinou s dvoma malými deťmi) som sa začala intenzívne venovať umeleckému prekladu. Hlavne po večeroch – bol to môj relax. Každý večer som si po uponáhľanom únavnom dni sadla na dlhšiu chvíľu k textu – a vtedy všetko okolo mňa zanikalo. Preklad a písanie sú pre mňa ako meditácia, životné perpetuum mobile. Samoobnovovanie energie. Dosiaľ som v priebehu dvoch desaťročí preložila asi tridsať titulov slovenských kníh. A v jednej chvíli som sa rozhodla, že už nebudem pracovať v knižnici, že sa to neoplatí, a odišla som na iné pracovisko do štátnej správy (do Pokrajinskej vlády) ako prekladateľka.

Tu som získala ďalšie poznanie – preklad administratívnych a právnych textov sa vôbec nepodobá umeleckému prekladu. Nejde len o iný štýl a terminológiu, o lexiku, zistila som (mnohí to pravdepodobne vedeli), že sa počas tých dvojakých prekladateľských úkonoch aktivujú úplne iné mozgové sféry a v mysli sa uskutočňujú odlišné postupy. Pocítila som boľavé prázdno, únavu a znechutenosť z toho vyčerpania. Kompenzovala som si toto sklamanie, keď sa mi naskytla príležitosť redigovať časopis Nový život. Dodnes som vďačná Vladimírovi Valentíkovi, riaditeľovi SVC, za tú šancu, ktorej som sa ako záchrannej slamky s veľkým entuziazmom chytila. Redaktorská práca, práca s literárnymi textami je krásna, kreatívna, rozumie sa, že hovorím o dobrých textoch, ale aj o vylepšovaní slabých. Keď ich čítam, stáva sa, že pocítim plameň v žalúdku od sladkého pôžitku z krásna. K vlastnej tvorbe som vďaka Novému životu nikdy nemala bližšie. Lebo je to jedno s druhým späté – jedno druhé podnecuje a obnovuje. O tom vnútornom plamienku som písala v úvode, od neho som sa viackrát v živote pod tlakom pragmatizmu pokúsila vzdialiť – ale márne. Teraz sa už vzdávam, viem, že sa mi utiecť od literatúry nepodarí. Také čosi si človek naozaj nesie v sebe a to čosi sa prejaví ako prekladanie, písanie, redigovanie alebo najlepšie ako čítanie – veď to všetko sú len rôzne podoby stretnutia s estetikou v texte. Literatúru nachádzam aj v divadle, v spisovateľských spolkoch, v priateľstvách s literárnymi tvorcami, ktorých je okolo mňa teraz už naozaj veľa. Tú otcovu knižnicu, prvé spomienky na jablká, pomaranče a knihy, to voňajúce útočisko, si nesiem so sebou všade po svete. Možno moja odpoveď znie veľmi sentimentálne, ale je pravdivá…

E. FARKAŠOVÁ: Ako som už spomenula, venuješ sa aj skúmaniu literárnohistorických vzťahov, a to srbsko-slovenských vzťahov aj v širšom kultúrnom kontexte. V jednom z najnovších čísel Nového života som si so záujmom prečítala tvoju štúdiu o týchto vzťahoch, o tom, ako sa Slováci a Srbi vzájomne videli a spodobovali v literatúre, a ešte o všeličom inom, čo súvisí s témou slovensko-srbských vzťahov. Čo ťa inšpirovalo k takémuto výskumu?

Z. VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ: Srbsko-slovenské vzťahy sú niečo, s čím celá slovenská komunita vo Vojvodine dennodenne žije. Ja takisto žijem v takej rodine. Uvedomíte si tie vzťahy pri každej životnej príležitosti, a pritom tu nemyslím len na jazykové prepínanie a medzijazykovú interferenciu, ale, samozrejme, aj na prelínanie našich kultúr a na ich vzájomné ovplyvňovanie. To, čo u mňa prilákalo pozornosť k týmto vzťahom, je veľmi výrazná disproporcia medzi deklaratívnymi bratskými vzťahmi týchto dvoch národov a obrovskými vzdialenosťami medzi nimi v skutočnosti – malým vzájomným poznaním, takmer by sa dalo povedať: až nepoznaním v skutočnosti. Keď sa zdôrazňujú bratské vzťahy, myslí sa na minulosť, na to, čo bolo v období Štúra, Miletića, Zmaja… Srbi donedávna súčasné Slovensko nepoznali, ale ak hovorili o Slovensku, bežne si spomínali len na obdobie socialistického Česko-Slovenska a na lacné nákupy, za ktorými tam vtedy, keď v Juhoslávii boli vysoké platy, chodievali. Posledných 5-6 rokov sa zo Srbska masovo odchádza pracovať na Slovensko. Ľudia sa zamestnávajú hlavne v automobilkách a v priemysle ako lacná manuálna pracovná sila, takže za ostatné roky možno povedať, že Srbi – hovorím o obyčajných ľuďoch – masovejšie spoznávajú súčasné Slovensko a nachádzajú tam doslova existenčnú záchranu.

Rozhodla som sa zaoberať týmito vzťahmi nielen na pôde Nového života, v podobe trojrozhovorov, ktoré sme tri roky publikovali, ale aj v rámci svojej dizertačnej práce v rámci doktorandského štúdia na Univerzite Komenského v Bratislave z oblasti imagológie. Rozhodla som sa, že preskúmam, ako sa menil obraz Srbov v slovenskej literatúre od Štúra – u ktorého srbská epická ľudová poézia predstavovala estetický vrchol svetového umenia – až po súčasné cestopisy, v ktorých sú zobrazení ako vulgárny, agresívny, nevzdelaný národ… K tomu existuje aj slovenská vojvodinská literatúra, ktorá vzniká v tejto situácii vzájomných kontaktov, a obraz Srbov v tejto literatúre vyplýva z priameho spolužitia oboch národov. To je pre samotnú imagológiu ako vedu neobyčajne vhodná pozícia, lebo umožňuje porovnať, ako sa líši obraz jedného národa v druhom v prípade, keď vzniká v priamom styku a keď sa vytvára ako sekundárny, sprostredkovaný médiami, inou národnou literatúrou alebo filmami a podobne.

E. FARKAŠOVÁ: V čom vidíš najväčší zmysel tejto výskumnej práce, nemyslím teraz len na teoretickú rovinu nových poznatkov, ale najmä na rovinu reálneho života…

Z. VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ: Predovšetkým verím, že takto môžem vplývať na lepšie vzájomné poznanie oboch národov. Už len knihou Imigranti v Babylonskej veži, ktorá vyšla vlani v Ústave pre kultúru Vojvodiny po srbsky a teraz vyjde po slovensky v Slovenskom vydavateľskom centre v Báčskom Petrovci, sa iste čosi dosiahne. Obsahuje 14 rozhovorov s eminentnými srbskými a slovenskými aktívnymi špičkovými nositeľmi kultúrnych procesov, z ktorých mnohí v spolupráci pokračovali aj po realizácii rozhovorov, zrodili sa konkrétne spoločné projekty, alebo títo ľudia mali aspoň príležitosť vymeniť si názory a vplývať natrvalo jeden na druhého – už to je prínos k zbližovaniu oboch národov, nehovoriac už o prekladoch… Som rada, že Srbi (a teraz myslím na intelektuálov, kritikov a dejateľov v literatúre) odhalili prostredníctvom prekladov silu slovenskej literatúry, že si uvedomili, že je to kontext, ktorý zrodil takých autorov ako Rudolf Sloboda, Johanides, Baláž, Klimáček, Štrpka a mnohí ďalší až po Kompaníkovú, Dobrakovovú, Juráňovú, Štefanka… Venujem sa aj prekladom zo srbčiny do slovenčiny, prekladala som napríklad Đerića, Pištalu, Albahariho. Vzájomné odhaľovanie a približovanie toho najlepšieho, už tu je prínos. Nastoľuje sa logická otázka, prečo to robím? Verím, že každý z nás má nejaké poslanie, každý z nás dostal príležitosť nejakým spôsobom dotvoriť tento svet. Tak toto je môj kamienok. Je to moja záležitosť. Žijem dennodenne na tomto rozhraní – jedna z mojich dcér sa vyjadruje ako Slovenka a druhá ako Srbka, jedna hovorí plynulou slovenčinou a druhá po srbsky, a to sú od jednej mamy a jedného otca. Ten medzipriestor, ten život na pomedzí – medzi dvoma literatúrami, dvoma kultúrami –, ten malilinký mikropriestor, to je moja parketa.

E. FARKAŠOVÁ: Obligátna otázka pre prekladateľku: Ako si vyberáš tituly na preklad, čo je pre teba rozhodujúci faktor, je dôležitá napríklad téma knihy, alebo žáner, generačná príslušnosť autorov… spoliehaš sa na svoj cit pre literatúru, alebo prijímaš aj odporúčania iných znalcov slovenskej literatúry? A s ktorými vydavateľstvami ako prekladateľka najviac spolupracuješ?

Z. VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ: Knihy ku mne prichádzali rozličnými spôsobmi. Niektoré si sama zvolím, niektoré mi poradia, často mi sami spisovatelia ponúknu knihu, a ak je to možné, vyhoviem ich vôli. Ale často ma oslovia aj vydavatelia, lebo práve konkrétny titul potrebujú preložiť. Spočiatku záujem o slovenskú literatúru nebol veľký, našťastie, ako mladá prekladateľka som hneď začala spolupracovať s vydavateľstvom Agora, tam je chýrečný novosadský redaktor a kritik Nenad Šaponja, ktorý má vzťah k slovenskej literatúre a aj dnes vydáva edíciu slovenských prekladov, on vedel výborne zredigovať texty neskúsenej prekladateľky a postupne sme sa spoločne zdokonaľovali. Neskôr som spolupracovala aj s vynikajúcim Arhipelagom z Belehradu, ktorý uverejňuje edíciu Sto slovanských románov, s vydavateľstvom Sezam Book, ktoré má záujem o laureátov Európskej ceny, takisto s Prometejom a mnohými inými. Nedávno vyšla antológia Nova slovačka dráma v Sterijinom pozorji, ktorú zostavila Vladislava Feketeová, pripravujem antológiu mladej slovenskej poviedky a v tomto roku som preložila 6 kníh. V súčasnosti však, žiaľ, väčšinu ponúk odmietam pre nedostatok času. To je vlastne dobrá správa – to znamená, že záujem o slovenskú literatúru je veľký. Sú aj iní prekladatelia – Martin Prebudila, Michal Harpáň, Ana Vršková, Miroslav Demák… dcéru Teodóru, prváčku na slovakistike, priúčam tomuto remeslu…

E. FARKAŠOVÁ: Prejdime ešte k tvojmu pôsobeniu v Novom živote, u nás sa síce nepredáva, ale už roky ho pravidelne predstavujem na stránkach Slovenských pohľadov, a, napokon, známy bol u nás aj v minulosti, keď sme v ňom nachádzali napríklad články o postmoderne ako o myšlienkovom a umeleckom smere, ktorý u nás vtedy bol ešte takmer neznámy…

Z. VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ: Nový život je časopis s dlhou tradíciou. Práve vychádza 70. ročník a je to po Slovenských pohľadoch najstarší slovenský literárny časopis, ktorý vychádza v kontinuite. Na budúci rok usporiadame konferenciu o Novom živote, na ktorú srdečne pozývame aj záujemcov a priaznivcov zo Slovenska. Za tých päť rokov, čo ho redigujem, som sa dosť zaoberala jeho minulosťou a premenami. Neboli všetky fázy jeho trvania také ružové, ako sa zvyčajne tvrdí, nebola to vždy len a len špičková literatúra. Z Nového života sme si my vojvodinskí Slováci vytvorili taký svoj malý mýtus. No predsa je pravda, že vždy bol ústredným literárnym časopisom vojvodinských Slovákov, že si zachovával vyššiu estetickú a odbornú úroveň a vysoké štandardy spisovnej slovenčiny, a jestvuje aj jedna negatívna konštanta – vždy sa o ňom polemizovalo, či je elitársky (to sa hovorilo s negatívnym prízvukom), alebo je naozaj dostatočne kvalitný a aký je jeho význam vzhľadom na ubúdanie počtu čitateľov. Nový život je určitým symbolom vojvodinských Slovákov – ako aj napríklad petrovské gymnázium, kovačické insitné umenie… V tejto chvíli ho postihuje osud iných literárnych časopisov – neustále znižovanie financií, spoločenská marginalizácia literatúry a ubúdanie jej funkcií, čo je globálny jav. Nový život však popritom nesie v sebe osud enklávy, ktorá rapídne mizne a ktorej migrácie nadobúdajú rozmery exodu. Prirodzene, postihuje ho osud odumierajúceho literárneho kontextu. No aj napriek takýmto okolnostiam vychádza pravidelne a na jeho stránkach sa publikujú kvalitné texty. Jeho existencia je tesne spätá so zanietením redakcie. Kým sú v redakcii ľudia, ktorí neomylne veria v literatúru, časopis bude existovať.

E. FARKAŠOVÁ: Na záver by som sa rada opýtala na tvoju vlastnú tvorbu, nedávno ti vyšla básnická zbierka, ktorú si predstavila aj na Bibliotéke. Kedy si sa začala venovať písaniu poézie, čo je tvojím poetickým krédom?

Z. VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ: Poéziu píšem dávno. Intenzívne som publikovala ako stredoškoláčka a vysokoškoláčka, neskôr len sporadicky – poéziu, prózu, eseje… Ešte roku 1994 a potom 1997 som získala cenu Rozletov (rubriky v časopise Vzlet, udeľuje sa raz ročne) za najúspešnejšiu báseň a vlani (2017) prvú cenu na Gerbócovej literárnej Snine. K tvorbe som sa vrátila neskôr, keď som začala redigovať Nový život.

V zbierke Éterizácia je dosť starších básní, a aj nové, ale ako hovoria prví čitatelia, medzi ktorými sú aj špičkoví kritici, zbierka pôsobí homogénne, akoby vznikla na dúšok. Pokúsila som sa touto zbierkou urobiť si taký individuálny výskum o vlastnej jazykovej identite, lebo je známe, že poéziu nemožno písať požičaným jazykom. Možno ju písať len jazykom najvnútornejším a najintímnejším. Niektoré z tých básní boli napísané po slovensky a niektoré po srbsky – chcela som vidieť, kde sa vo mne končí jedna jazyková identita a kde sa začína druhá. Éterizácia je pojem zo zdravotníctva, presnejšie z anestéziológie, a znamená opíjanie, ale tu je použité aj v metaforickom význame ako vdychovanie éteru, ktorý ako božský vzduch vdychovali bohovia na Olympe; starí Gréci odlišovali tento pojem od aéru. V tom zmysle znamená éterizácia opíjanie božským alebo písanie poézie. To je môj druhý zámer touto zbierkou. Pokúsila som sa Éterizáciou vystavať si dovnútra ešte jedno telo, nájsť svoju slobodu. Vypovedať názor, že ten malilinký priestor medzi najdrobnejšími časticami – ten medzipriestor medzi veľkými kultúrami a literárnymi kontextami, to pomedzie – je priestor nášho pôsobenia, a je to, paradoxne, útulok aj miesto najväčšej slobody, priestor, v ktorom sme sami sebou.

Citát: „Nový život je určitým symbolom vojvodinských Slovákov – ako aj napríklad petrovské gymnázium, kovačické insitné umenie… V tejto chvíli ho postihuje osud iných literárnych časopisov – neustále znižovanie financií, spoločenská marginalizácia literatúry a ubúdanie jej funkcií, čo je globálnym javom. Nový život však popritom nesie v sebe osud enklávy, ktorá rapídne mizne a ktorej migrácie nadobúdajú rozmery exodu.“